The Beast

13. Kapitola

Do postele som si ľahla s motýlikmi v bruchu. Povzdychla som si ako vo sne. Ako dokázal hovoriť tie správne veci, aby som bola na mäkko? Človek na to potrebuje talent. Raz som čítala článok, v ktorom sa písalo, že ľudia často hovoria presne to, čo chcú ostatní počuť pod zámienkou manipulácie. Na chvíľu som sa bála, že tak je to aj pri Damienovi, ale postupne som si urovnala v hlave fakty. Nemal dôvod ma manipulovať, pretože poznám všetky detaily danej situácie rovnako ako on. Nemal odo mňa čo získať. 

Taktiež som si uvedomila ako veľmi sa mi páčilo počúvať tak krásne slová, ktoré zneli tak úprimne. Musela som si jemne preplieskať líca. Ježiši, ešte sa doňho zamilujem a celá situácia bude ešte trápnejšia a horšia. Lenže to bol problém. Ono je ťažké nezamilovať sa do tak krásnych slov, ktoré akoby ukradol z románu.

Nasledujúce ráno ma prebudilo klopanie na dvere. Lenivo som sa pretočila nabok a zamrmlala ďalej. Trvalo mi asi desať sekúnd, aby som si uvedomila, že mi sem mohol vojsť hocikto, tak som sa rýchlo posadila a stiahla k sebe paplón. Pri mojej posteli stále žena v strednom veku v uniforme slúžky. Vľúdne sa na mňa usmiala a jemne sa uklonila.

 ,,Dobré ráno, slečna Gwendolyn. Pán Di Angelo ma požiadal, aby som vás prišla zobudiť a vzala vás naraňajkovať sa. Mimochodom, volám sa Samantha. Rada vás spoznávam."

Pôsobila na mňa veľmi príjemne. Kto vie ako som pôsobila ja na ňu so strapatou hlavou v pyžame s myškou Minnie. ,,Dobré ráno, aj mňa teší," vytlačila som zo seba slušne a odkryla som sa.

,,Počkám na vás na chodbe, slečna," povedala Samantha a odišla z mojej izby. Rýchlo som sa vykotúľala z postele a utekala do kúpeľne. Umyla som sa, učesala som si vlasy a konečne som pripomínala človeka. Na seba som natiahla tričko a nohavice v čiernej farbe a ešte raz som sa na seba pozrela v zrkadle. Väčšinou som sa na svoj odraz nepozerala rada, ale teraz som sa cítila akosi inak. Zrejme na tom mali podiel Damienove slová. Začala som sa usmievať ako školáčka zamilovaná po uši a šla som radšej na chodbu. Samantha ma odprevadila do jedálne, kde už pri stole sedel Damien a raňajkoval. 

,,Dobré ráno," pozdravil ma, no nepozrel na mňa. Jeho pozornosť si získali vafle pochované pod kopou šľahačky, ovocia a sirupu.

,,Dobré ráno," odzdravila som ho a nenápadne pozrela na hodiny visiace na stene. Bolo sedem hodín. Bude najlepšie zapamätať si, že o tomto čase sa raňajkuje. Pozrela som na vafle pred sebou. Tri kúsky sa priam kúpali v ružovočervenom sirupe, ktorého vôňa sa mi nepozdávala. Odsunula som od seba tanier a dala som si len vodu v pohári.

,,Nehovor mi, že to nezješ," povedal Damien a neveriacky na mňa civel, no ja som len prikývla.

,,Ja to ani zjesť nemôžem. Som alergická na jahody a tie vafle sú nasiaknuté jahodovým sirupom. Môže ma to zabiť," odvetila som a Damien ostal ako obarený. Plesol sa po čele a prikázal Samanthe, aby vafle odniesla a priniesla mi niečo iné.

,,Prečo si mi to nepovedala?" spýtal sa a sám vyzeral, že svoje raňajky nedoje.

,,Nepýtal si sa," zasmiala som sa. Samatha predo mňa položila tanier s omeletou, za čo som jej poďakovala a pustila som sa do jedla.

,,Ešte nejaké výhrady k jedlu, o ktorých by som mal vedieť?" 

Nadvihla som obočie. ,,Hovoríš to ako keby som mohla za svoju alergiu."

,,Tak som to nemyslel. Máš ešte na niečo alergiu?" pozmenil svoju otázku. Hneď to znelo slušnejšie. 

,,Alergická som len na jahody, ale nejem kukuricu. Je pre mňa nechutná. Výnimkou je popcorn, samozrejme. To je niečo úplne iné. A čo ty? Tiež si na niečo alergický, alebo sú jedlá, ktoré nezješ ani keby tanky z neba padali?"

Damien sa zamyslel nad svojou odpoveďou. ,,Hm, nie som na nič alergický, ale nemám rád jedlá z rýb. Za to mám rád sladké, najmä koláče."

,,To aj ja," usmiala som sa. ,,Niekedy môžem upiecť jablkový koláč. Keď sme boli u mojej mamy, myslela som si, že si vezmeš celý pekáč." Smiala som sa pri tej spomienke, no Damienovi to vtipné neprišlo. Len pretočil očami a venoval sa svojim raňajkám. Keď sme dojedli, Samantha vzala riady a odniesla ich do kuchyne. Chcela by som sa zoznámiť s kuchárom či kuchárkou, lebo to jedlo bolo fantastické. Nebolo by od veci osobne tvorcu toho chutného skvostu pochváliť. A možno by som mohla požiadať o niečo sladké. Teraz mám na mamin koláč neuveriteľnú chuť.

,,Dnes ťa nechávam doma. Samozrejme, pošlem ti tu Sama, aby si nebola sama. Prezri si celý dom a bav sa tu ako chceš, ale ostaň tu. Ja musím ísť niečo vybaviť do klubu a vybaviť pár pracovných záležitostí," povedal Damien zrazu a postavil sa.

,,Akých záležitostí?" spýtala som sa zvedavo a preklínala som svoj syndróm predbiehajúcej papule. No akých asi, Gwen? Damien sa nado mnou pousmial ako dospelý nad dieťaťom, ktoré sa príliš vypytuje. Štvalo ma, že ma vnímal ako dieťa, hoci som dospelá.

,,Ak to tak veľmi chceš vedieť, v klube sú nové dievčatá a musím im objasniť čo presne ich práca zahŕňa. Potom ma čaká stretnutie s dodávateľom zbraní, predanie zásielky drog a napokon mám stretnutie s človekom, ktorého podozrievam zo zrady. Ak sa budeš nudiť, môžeš sa modliť za to, aby nebol zradcom, lebo ho čaká dlhá a bolestivá noc."

Pri tých slovách som sťažka preglgla. Zrazu som videla akú-takú manipuláciu v krásnych slovách zo včerajška. Vďaka nim som zabudla na to, čím sa Damien živí. Tie slová vyslovil s takou ľahkosťou, no mne po nich ostalo ťažko na hrudi a žalúdku. Takéto a možno i horšie veci robí každý deň a ja si na to budem musieť zvyknúť, lebo s ním ostanem po zvyšok života. Doteraz sa mi naša dohodnutá svadba nezdala až tak zlá, ale teraz si nie som istá. Damien ma potľapkal po hlave a s úškrnom odišiel. Ja som ostala sedieť ako prikovaná. Nie je to len Damien, koho si vezmem. Vezmem si aj obávané Zviera, ktoré mi naháňa strach.