The Beast

12. Kapitola

S Damienom sme prebrali pár detailov svadby. Obrad v kostole neprichádzal do úvahy vzhľadom na Damienovo zamestnanie, takže obrad sa bude konať niekde inde. Zatiaľ sme však neprišli na to aké miesto by na to bolo vhodné. Najviac ma trápilo to, že na svadbe musela byť rodina. Ako jeho, tak aj moja. Mame by som síce ťažko vysvetlila ako som sa tak rýchlo zasnúbila a vydala za svojho šéfa, keďže som jej musela klamať, ale nejak by som to zvládla. Otca som netúžila vidieť a Damienovu rodinu už vôbec nie. Evelyn, Kai a Sam môžu pokojne prísť, no jeho tety a strýkovia nie.

,,Gwen, ja ich tiež nemám veľmi rád, ale je to tradícia," argumentoval Damien pevne a jasne mi tým dával najavo, že nemá zmysel s ním bojovať.

,,Dobre, ale musí prísť môj otec? Jeho nechcem už nikdy v živote vidieť a všetkým môžeme povedať, že žiadneho otca nemám," povedala som zaťato. A bola to pravda, akého otca ja vlastne mám? Takého, ktorý nás takmer priviedol na mizinu a potom ma zapredal? To nie je otec, len darca spermií a ten na svadbe potrebný nie je.

,,Keby ho nebolo, táto svadba by sa ani nekonala," poznamenal Damien. Nevedela som či je to dobre, alebo nie. Bolo dobré, že som neskončila v tom klube, zlé bolo, že som tam skončiť mohla.

,,Veď práve," zamrmlala som si popod nos.

Damien nadvihol obočie a stiahol pery do úzkej čiarky. ,,Bola by si radšej keby som ti nenavrhol svadbu?"

Povzdychla som si a pokrútila som hlavou. ,,To nie, som za to rada, ale takto som si svoju svadbu nepredstavovala."

Na moje počudovanie, Damien sa zasmial a krútil hlavou. Nechápala som čo ho tak mohlo pobaviť. Lenže to nebol smiech pobavenie, ale vysmievania. Pochopila som to podľa chladu v jeho očiach, ktorý silno kontrastoval s tým zeleným odtieňom lesa, keď slnko svieti na zeleň a človek má pocit, že sa ocitol v rozprávke.

,,Budem hádať. Predstavovala si si, že stretneš lásku svojho života, vezmete sa v miestnom kostole, kde budeš mať za družičky všetky kamarátky zo školy. Prenesie ťa cez prah kostola, nastúpite do auta, vyrazíte na medové týždne a budete sa milovať ako hrdličky až kým vás smrť nerozdelí? Stále si to otravné dieťa z ihriska."

Urážalo ma, že mal pravdu. Presne takto som si to predstavovala  nevidela som na tom nič zlé. Takúto predstavu predsa malo každé druhé dievča. Hoci ma zachránil, nemal najmenšie právo sa mi to preto vysmievať a nazývať ma otravným dieťaťom. Skrížila som si ruky na hrudi a oprela som sa o pohodlné čierne kreslo.

,,No a čo? To je moja vec ako som si to predstavovala. A mal by si si dávať pozor na to komu hovoríš dieťa. Nezabúdaj, že si ma berieš. Ak ja som dieťa, čo si ty, hm?" Vyzývavo som mu hľadela do očí a potešila ma jeho zarazená reakcia. 

,,Nebuď tak úzkoprsá. Prečo si sa tak urazila?" Oči sa mu zúžili do malých štrbiniek a pozorne si ma prezeral akoby chcel na niečo prísť. Na tvári sa mu usadil podráždený výraz, ktorý som sa rýchlo naučila nenávidieť. ,,Nebodaj preto, lebo už si mala niekoho, kto do tejto presladenej predstavy spadal a ja som vám to prekazil?"

,,Ťažko. Nikdy som s nikým nebola," pokrútila som hlavou, na čo sa Damien zamračil. 

,,To myslíš vážne? Vôbec nikdy?" Pokrútila som hlavou a sledovala som, ako sa mu na tvári zračili emócie, ktoré som doteraz nevidela, strach a neistota s riadnou dávkou prekvapenia. Zvláštne, že je takých emócii vôbec schopný. Nervozita uňho len narastala. Zbledol a nevedel čo s rukami. Prekladal papiere na stole, klopkal prstami po stole a prehraboval si vlasy.

,,Ty si... Ale už si sa určite aspoň bozkávala, však?"

Čo to má byť za otázku? Sčervenala som až po korienky vlasov a zahryzla som si do spodnej pery. Tučné dievčatá nikdy nemajú ľahké a občas mám pocit, že u mňa to platí dvojnásobne. Vždy, keď sa mi nejaký chlapec páčil, nemala som odvahu s tým niečo urobiť. Vedela som, že by ma odmietli. Raz som to skúsila a vysmial ma za moju naivitu, preto som si odvtedy svoje city nechávala pre seba.

,,Nie, nikdy," zašepkala som, no aj tak ma počul. Padla mu sánka a hľadel na mňa ako na zjavenie.

,,Robíš si srandu? To je ako možné? Nehovor mi, že ťa nikto nechcel pobozkať."

Tieto jeho reči mi už liezli hore krkom. Čo to vôbec trápi? ,,Predstav si, že nie. O mňa sa chlapci nebili. Prečo to vôbec preberáme? Je to moja osobná vec."

,,Preberáme to preto, lebo sa vyžaduje, aby sa manželský zväzok spečatil bozkom," povedal Damien vážne a teraz padla sánka mne. Budem ho musieť pobozkať. Za iných podmienok by som proti tomu až tak nebola. Damien bol atraktívny, veľa zrejme robila jeho aura a oči, ale je to nebezpečný človek a ja ho mám pobozkať pred všetkými ako spečatenie dohody. Bozkávanie bez lásky patrilo na zoznam vecí, ktoré mi boli proti srsti, no zrejme so na výber nemala.

,,A nedá sa to vynechať, však?" skúsila som šťastie, ktoré som pri jeho pokrútení hlavy pochovala.

,,Uvidím, čo sa dá robiť, ale zvyky našej rodiny sú prísne. Takže prvý bozk budeš mať so mnou."

Bezmocne som sa zasmiala a prikývla. ,,Áno. So svojím manželom."

,,Ak ťa to poteší, bude mi cťou dať ti tvoj prvý bozk," pokrčil Damien plecami. Čuduj sa svete, jeho slová ma akosi upokojili. Znelo to tak krásne a úprimne, že by som sa mohla na mieste roztopiť.

,,Nemyslel si náhodou vziať mi prvý bozk?"

,,Nie. Vzal som ti slobodu a nemám v pláne ti brať viac. Prvý bozk ti chcem dať, aby si mala aspoň niečo z tých tvojich romantických predstáv. Teda, aspoň myslím, že by to bolo romantické."

Nedokázala som sa brániť úsmevu. Mne to pripadalo romantické, no stále som nemohla uveriť tomu, čo hovoril. ,,Takže ti nebude vadiť pobozkať ma?"

,,Prečo by mi to malo vadiť, Gwen?" nechápavo na mňa pozrel. Nadvihla som obočie a ukázala na moje väčšie bruško a stehná. Hovoriť o mojich nedostatkoch bolo vždy trápne, ale tentokrát nie. Pripadalo mi to prirodzené a normálne. Damien si povzdychol a pomasíroval si spánky.

,,Stále nechápem. Si krásna a ako som povedal, dať ti tvoj prvý bozk bude pre mňa cťou."

Sama potrebujem nejakého Damiena, tak sa vydávam pátrať po ňom. Dúfam, že sa vám kapitola páčila.