The Beast

8. Kapitola

Sam sa s mojím mobilom vrátil asi za dvadsať minút. Jeden zmeškaný hovor od mamy zo včerajšieho večera, inak som nemala žiadne upozornenia. Mobil som si dala nabiť a premýšľala som ako sa zabaviť. Nebolo potrebné premýšľať dlho, Sam sa pohodlne usadil do kresla a zapol telku. 

,,Ozaj, mám ťa pozdraviť od tvojho otca. Vraj by bol rád, keby si sa mu ozvala," povedal popri prepínaní z kanála na kanál. Nakoniec nechal nejaký prírodopisný kanál.

,,Tak to určite," pretočila som očami.

,,Tušil som, že budeš takto reagovať. Ono sa to nezdá, ale som veľmi predvídavý," prikyvoval Sam a vystrel sa v kresle. Prstom ukazoval na tigre v džugli a na tvári sa mu objavil širokánsky úsmev. ,,No teda, vidíš to? Povedz, že to nie sú krásne zvieratá! Vedela si, že na mačky sú to výborní plavci? Chúďatá sú ohrozené. Keby som bol tiger, vezmem pušku a strieľam po tých lovcoch."

Fíha, tak to bolo veľa informácií. Bolo mi jasné, že je to milovník pruhovanej šelmy, ktorej hrozilo vyhynutie. Síce mi nesedelo všetko, čo povedal, ale páčilo sa mi jeho nadšenie. ,,Myslím, že tigre nevedia držať pušku, alebo z nej strieľať," povedala som. Podľa jeho výrazu možno usúdiť, že o tomto fakte doteraz nevedel.

,,Nie? Podľa mňa by to vedeli keby ich to mal kto naučiť."

,,Koľko máš vlastne rokov?"

,,Devätnásť," zazubil sa Sam bezstarostne a ja som predýchavala menší infarkt. Devätnásťročný chalan tu nemá čo robiť!

,,A ty si v mafii? Také decko? Vedia vôbec tvoji rodičia, čo robíš? Veď môžeš umrieť..."

,,Upokoj sa. Nie je to taká tragédia a moji rodičia vedie veľmi dobre, čo robím. Vlastne by boli trochu sklamaní, ak by som sa venoval niečomu inému. Koniec koncov, toto je rodinný biznis. Damien mal v pláne predstaviť ti svoju rodinu až neskôr, ale keď už sme začali, som jeho bratranec. Vitaj v rodine."

Rozhodne som sa neupokojila. Je mi jedno, že ide o rodinný biznis, svojmu dieťaťu by som nikdy nedovolila, aby sa stalo súčasťou nebezpečnej organizácie, ktorej aktivity ho môžu zabiť. Samovi rodičia boli asi tak zodpovední ako môj otec, čiže vôbec. Pevne som dúfala, že ich nikdy nespoznám.

,,To nie je normálne. Si ešte decko," pokrútila som hlavou.

,,V našej branži je to úplne normálne. Trénujeme od malička," odvetil Sam a ľahostajne pokrčil plecami.

,,Trénujete malé deti?!" skríkla som a predstavila si, ako učia malé deti zabíjať. Žalúdok sa mi obrátil naruby. Čo za zvrátených ľudí by dokázalo urobiť takú vec?

,,Zvykni si na to. Vo svete, v ktorom si doteraz žila, to možno nebolo normálne, ale teraz žiješ v inom svete, našom svete, a tu je to normálne."

,,A čo ak si nezvyknem?"

Sam nadvihol obočie a na chvíľu jeho pohľad potemnel. ,,Myslíš, že tí, čo si nezvyknú, tu vydržia? Zvykni si pre svoje dobro, nie pre nás."

Nasledovalo mrazivé ticho. Na pokožke sa mi objavila husia koža a v ušiach mi neustále zneli Samove slová. Zvykni si pre svoje dobro. Hlavou mi prebehla nepekná myšlienka, ako ma zabijú, lebo sa odmietnem podriadiť ich pravidlám a normám. Ako to tu mám prežiť, keď je to tak cudzie od toho, v čom som vyrastala?

Sam si u mňa pozeral dokumentárne programy až do večera, potom sa so mnou rozlúčil a odišiel. Tváril sa pritom, akoby sa náš rozhovor vôbec nestal. Bola som aj trochu rada za jeho odchod, za čo som sa hneď cítila previnilo, lebo bol ku mne milý a nebolo by zlé, keby sa z neho neskôr vykľul potencionálny kamarát. Po tejto výmene názorov si však nie som istá. Vlastne si tu nie som istá ničím.

Ľahla som si do postele a nechala sa unášať bezsenným spánkom. Čokoľvek bolo lepšie ako premýšľať nad svetom, do ktorého som bola hodená. Nasledujúce ráno mi Damien po raňajkách vyrazil dych tým, že vytiahol z vrecka červenú krabičku, v ktorej bol prsteň s najväčším a najligotavejším diamantom, aký som kedy videla.

,,To muselo stáť celý majetok," vypustila som z úst bez premýšľania.

,,Možno môjho deda, ale mňa to nič nestálo," zamrmlal Damien a nastokol mi drahý šperk na prstenník.

,,Čože?" spýtala som sa nechápavo a obzerala som si prsteň na ruke. Bol nádherný ako z rozprávky. Zdalo sa mi, že Damien sa pousmial nad mojou detinskou radosťou a úžasom z ligotavej nádhery, no veľmi rýchlo sa vrátil k svojmu neutrálnemu výrazu.

,,Ten prsteň kúpil dedo, keď požiadal babku o ruku. Potom ten prsteň dostal môj otec a teraz ja. Je to rodinné dedičstvo."

Otvorila som ústa dokorán. Zrazu bol ten prsteň o dosť cennejší a ťažší. ,,A taký cenný prsteň dáš mne?! Damien, môžem ho nejak poškodiť alebo stratiť a čo potom? Bože, mohol si mi kúpiť aj plastový prstienok z benzínky, nie dávať mi prsteň tvojej rodiny!"

,,Prestaň mi tu hysterčiť, ženská!" okríkol ma Damien a okamžite som stíchla. Schytil ma za predlaktie a ja som si spomenula na Samove slová zo včerajška. Je to Zviera, chladnokrvný a bezcitný muž, ktorý by nemal najmenší problém ublížiť mi a nič mu v tom nebráni.

,,Si jediná žena, ktorá je hodná toho nosiť tento prsteň. Preto ti radím, aby si si naň a aj na ďalšie podobné darčeky rýchlo zvykla."