The Beast

7. Kapitola

,,Je dosť citlivá," zamrmlal Damien počas šoférovania.

,,Hovoríš akoby na tom bolo niečo zlé. Každá matka je citlivá," odvetila som a zas som si pretrela oči od sĺz, ktoré našťastie prestali tiecť.

,,Čo ja viem," zamrmlal a prešli sme cez bránu jeho domu, ktorý budem radšej nazývať vila, lebo nazývať tú budovu domom nevystihuje dojem, ktorý v ľuďoch vzbudzuje. Pozrela som na Damiena s nadvihnutým obočím. ,,Čo myslíš tým čo ja viem? Tvoja mama taká nie je?"

,,Čo ja viem," odfrkol si a zastavili sme v garáži. ,,Nepoznal som ju dlho." Ostala som nehybne sedieť. Nedokázala som si predstaviť život bez mamy. ,,To je mi ľúto. Nevedela som to, prepáč..."

,,Tvoje prepáč mi je na dve veci, Gwendolyn," zastavil ma chladným tónom a vystúpil. Urobila som to isté a nervózne som si hrýzla peru. Cítila som sa dosť trápne. Nabudúce by som si radšej mala zahryznúť do jazyka. Damien vybral môj kufor a hodil ho na zem. Uznávam, mala som si dať pozor na ústa, ale mohol by s mojimi vecami narábať šetrnejšie.

,,Ber si to a poď za mnou," prikázal mi a bez toho, aby na mňa počkal, kráčal preč z garáže. Rýchlo som schytila svoj kufor a nasledovala som ho. Musím si zapamätať ako sa tu orientovať, keďže toto bude môj nový domov. Fuj, to znelo odporne. Môj domov to nikdy nebude, ten bude navždy dom, kde som bývala so starkou a mamou. Damien ma priviedol do izby, kde som prespala.

,,Odteraz je to tvoja izba. Dúfam, že si si cestu sem zapamätala, lebo pestúnku ti robiť nebudem."

Otočila som sa, aby som mu niečo odvrkla, ale už sa otočil a odišiel. Pretočila som nad ním očami. Zas nič tak hrozné som neurobila, alebo hádam áno? Na zoznam vecí, ktoré o ňom nesmiem zabudnúť, pribúda k netrpezlivosti aj to, že sa ľahko nahnevá. A pridávam tam aj to, že dokáže byť chladný a hnusný a je mi fuk, že sú to len synonymá. Vybalila som si teda veci a onedlho mi do izby vošiel chlapec s blond vlasmi a dosť veľkými modrými očami. Prižmúril oči, premeral si ma pohľadom a neisto na mňa ukázal prstom.

,,Ty si Gwendolyn?" spýtal sa.

,,Áno," odvetila som pomaly. Čo odo mňa tak mohol chcieť? Chlapec si vydýchol a dramaticky si položil ruku na srdce.

,,To som rád. Posiela ma Damien. Mám ti odpovedať na otázky, priniesť ti čo potrebuješ, povedať ti veci, ktoré by si mala vedieť, proste tvoj osobný sluha. Volám sa Sam."

,,Ja sluhu nepotrebujem." Bože, koľko mal rokov? Vyzeral, že stále chodí do školy.

,,Ja viem, len som žartoval. Takže ty si vezmeš Zviera?"

To som asi prepočula. Zažmurkala som a uvedomila som si, že som neprepočula. Môj mozog správne zachytil to slovo, ktoré mi vo vete nedávalo zmysel. ,,Aké zviera? Mám si brať Damiena."

Sam sa začal nahlas smiať. Šlo o nejaký vtip, ktorý som nepochopila? Sadla som si na posteľ so skríženými rukami na hrudi a čakala som, kedy ho smiech prejde. Mala som pocit, že sa smial celé hodiny. Keď konečne prestal, úsmev mu z tváre zmizol neuveriteľne rýchlo.

,,Ty ani nevieš koho si berieš. Damien je Zviera. Tak mu hovoria."

Otvorila som ústa, no z hrdla mi nevyšla ani hláska. ,,A to už prečo?"

,,Pretože sa správa ako zviera. Je to chladnokrvný zabijak. V mafii nie je pre emócie miesto a on to berie doslova. Tá prezývka hovorí sama za seba, takže máš aspoň nejakú predstavu o tom, aký je."

Pri slove zabijak som mala problém nadýchnuť sa. Uvedomovala som si, kým je, ale je iné, keď to niekto vysloví nahlas. Prstami som si šúchala očné viečka kým sa mi pred očami nezačali objavovať všetky možné farby a nerozbolela ma hlava.

,,To som ti asi hovoriť nemal," povzdychol si Sam a pošúchal si krk.

,,Nie, nie, to je v pohode. Pochybujem, že by mi to povedal a zistiť to sama by zrejme nebolo príjemné. Som ti za to vlastne vďačná," pokúsila som sa o úsmev, aj keď mi do smiechu nebolo a dlho ani nebude.

,,Ver mi, sama by si na to prísť nechcela. Aj my z neho máme občas strach. Prejdime na inú tému. Máš všetko, čo potrebuješ?"

Nie, chýba mi psychológ a nejaké tabletky, ktorými by som sa predávkovala. Poobzerala som sa po izbe a zamyslela sa nad tým čo mi tu chýba a čo by som chcela. ,,Mobil som nechala u otca, ale ja sa tam vracať nechcem."

,,Žiaden problém, prinesiem ti ho. Ozaj, ten ti dal Damien? Naňho je to príliš ružové a romantické." Sam ukazoval na moju ruku. Zdvihla som ruku a zbadala prsteň, na ktorý ukazoval. Prsteň, ktorý mi dal otec tesne predtým, ako si po mňa prišli so slovami, že ma ľúbi. Niekto, kto ma ľúbi, by mi toto neurobil. 

,,Nie, ten mám od otca," odvrkla som jedovato a dala som si tú nechutnosť dole. Hodila som to kamsi do kúta a pošúchala si prst, kde doteraz bol ten bezcenný kus kovu.

,,Hm, daddy issues. To ste sa Damienom našli," zamrmlal Sam a odišiel. Našli, hej? Viac-menej si ma kúpil.