The Beast

17. Kapitola

Damien po mňa prišiel po asi desiatich minútach, počas ktorých som zvažovala rôzne možnosti úteku. Stihol sa upraviť, takže je vlasy už neboli strapaté, ale učesané dozadu. Jeho desivá aura však ostala a bola tichým spoločníkom, ktorý nás sprevádzal do auta. Nevedela som kde presne ma Damien berie, ale priala som si, aby to nebolo ďaleko. Atmosféra v aute bola napätá a vysávala zo mňa životnú energiu. Bola som ticho a hrala som sa so strapcami mojej kabelky.

Damien ma dosť iritoval neustálymi zmenami nálad a svojím správaním. Ak bude takýto aj naďalej, musím si rýchlo nájsť spôsoby ako sa s tým vyrovnať. Pochybujem, že by sa kvôli mne a môjmu pohodliu hodlal akokoľvek zmeniť. V ušiach mi zaznela vyhrážka, ktorú len nedávno adresoval Lole a po chrbte mi prebehol mráz. Bola som si viac než vedomá faktu, že by bol schopný naplniť svoje slová, ale je to horšie, keď si to človek predstaví. 

Kiežby sa moje myšlienkové pochody zastavili! Namiesto toho pokračovali a boli čoraz temnejšie. Nebolo ťažké Damiena vytočiť, dokázalo ho podráždiť jediné bezvýznamné slovo. Jedného dňa si možno zvyknem na svet, do ktorého som nedobrovoľne vkročila. Možno si zvyknem natoľko, že prestanem byť opatrná a dopustím sa rovnakej chyby ako dnes Lola. Poviem slovo, ktoré poslúži ako spúšť a nikde nemám záruku, že Damien ostane len pri slovách. Nie, rovno sa zmení na Zviera a znesie ma zo sveta prvým spôsobom, ktorý mu zíde na um a zhodou okolností to bude aj ten najbolestivejší.

,,Chceš tú kabelku roztrhať?" prebral ma Damienov podráždený hlas z premýšľania. Pozrela som na strapce, ktoré viseli z mojej kabelky. Zvierala som ich tak pevne, že sa na jednom objavila maličká trhlina. Tá podráždenosť v jeho hlase ma prinútila stiahnuť ruky z kabelky. Jeho zelené oči pozorne sledovali moje trasúce sa dlane a smerovali k mojej tvári. Snažila som sa vyhnúť očnému kontaktu, tak som tvár vytočila k oknu a sledovala mihajúce sa stromy a vozovku.

,,Vidím na tebe všetko aj keď ti nevidím do očí. Si ako otvorená kniha," poznamenal už pokojnejšie.

,,A čo teda vidíš?" nedala mi zvedavosť. Mal pravdu, naozaj som ako dieťa, tak zvedavá a neopatrná. Tvár som nechala otočenú k oknu a počúvala ho.

,,Trasú sa ti ruky. Si nervózna. Nie, bojíš sa. Zbledla si, máš na jazyku milión otázok, ale bojuješ sama so sebou a hryzieš si do jazyka. Tvoja reakcia na tú poznámku s kabelkou mi jasne hovorí, že si ochotná urobiť čokoľvek, aby si ma náhodou nepodráždila, no ešte včera si sa mnou bavila úplne normálne. Keď som dnes ráno vyplašil Lolu, vyplašil som aj teba. Mám pravdu?"

Čítal vo mne naozaj veľmi dobre. Otočila som sa k nemu s otvorenou pusou a všimla som si svoje ruky. Naozaj sa dosť triasli. Dlaňami som pevne obopla bezpečnostný pás a pomaly som kývala hlavou na súhlas. Mal pravdu v každom jednom slove.

,,Áno, máš," priznala som tichým hlasom. Damien strhol volant a oči mi takmer vyleteli z jamôk, keď zastavil na kraji cesty. Je to tu. Vytočila som ho a zomriem. Srdce mi v hrudi divoko búšilo a na okamih mi napadlo, že ak vyskočím z auta a dám sa na útek, mala by som celkom dobrú šancu zachrániť sa. Damien sa ku mne otočil a jeho zelené oči sa upreli do mojich hnedých. Nedokázala som od neho odtrhnúť zrak, čo je zrejme efekt jeho aury, alebo efekt jeho krásnych očí.

,,Začínam si predstavovať všetky tvoje divoké myšlienky, ale radšej sa ťa to rovno opýtam a chcem, aby si bola úprimná. Bála si sa toho, že som zvýšil hlas alebo tých slov, ktoré som použil? Alebo sa bojíš mňa?"

Jeho oči neboli len pekné, ale aj magické. Pri pozeraní do nich som nedokázala zapierať či odtiahnuť sa, hoci som chcela. ,,Teba," odvetila som váhavo a sledovala aj tie najmenšie zmeny v jeho tvári. Jemne zvraštil obrvy a povzdychol si. Oprel sa o sedadlo, čím konečne prerušil očný kontakt a prehrabol si vlasy. Nasucho som preglgla a premýšľala aké následky pre mňa bude mať moja odpoveď.

,,Mňa?" zopakoval neveriacky. Vypustila som z pľúc zbytočný vzduch a do tela sa mi vrátilo trochu odvahy aspoň na vedenie rozhovoru, hoci to skôr pôsobilo ako výsluch.

,,Damien, nemôžeš sa mi čudovať. Vyhrážal si sa jej kvôli jednému slovu a ja... Sám si povedal, že som ako dieťa. Nedávam si pozor na ústa a jedného dňa to môžem prehnať. Čo ak ťa vytočím tak, že neostaneš len pri slovách?"

Len čo som to dopovedala, cítila som v očiach slzy. Damien sa ku mne otočil tak prudko, že som sa zľakla, z hrdla sa mi vydral priškrtený vzlyk a slzy mi rýchlo stiekli po lícach. Natiahol ku mne ruky a ja som sa posunula k dverám, zatiaľ čo som sa neúspešne pokúšala odpútať, no pás so mnou nespolupracoval. Mala som pocit, že sa doňho len viac zamotávam a popritom som kňučala ako lapené zviera.

,,Gwen, upokoj sa. Len pokoj, maličká," šepkal pokojným hlasom. Za iných okolností by som mu za tú maličkú vynadala, ale teraz ma jeho hlas vytrhol z najhorších možných scenárov, ktoré zvierali moju myseľ. Nenaťahoval ku mne ruky, aby mi ublížil, ale preto, aby mi utrel z líc slzy. Ostala som nehybne sedieť a nechala plač doznieť, čo mi umožnilo zbaviť sa napätia a voľne dýchať. Damien trpezlivo čakal kým budem úplne pokojná a zotrel mi z tváre každú slzu. Na počudovanie boli jeho prsty veľmi jemné a ich dotyk príjemný.

,,Viem, že som desivý a doteraz som bol na túto svoju schopnosť hrdý, ale ty sa pri mne nikdy nemusíš báť. Áno, dokážeš byť ako dieťa, svoj hnev nikdy neobrátim proti tebe. Nikdy sa nemusíš báť, že ti ublížim, pretože ti sľubuje, že to sa nikdy nestane," povedal, keď som sa konečne upokojila a opäť sa mi díval do očí, priam sa mi do nich vpíjal. Ruky nechal položené na mojich lícach a v živote som necítila prirodzenejšiu vec. Nikdy by ich nemusel dať preč.

Dnes je to trochu kratšie, ale snáď môže byť. Damien nám trochu mäkne, čo asi urobí nabudúce?