I'm Pregnant

-Po škole-

„Slečna! Hodina sa už dávno začala!" ozval sa za mnou hlas fyzikárky.

„Ehm...j-ja viem." koktala som, no to už bola pri mne a vyzerala ešte strašidelnejšie, ako z diaľky.

„Takže viete? Dúfam, že máte dostatočný dôvod, prečo ste prišli neskoro." nahodila prísny výraz učiteľky a musím uznať, že to hrá skvele. Teda, ak to hrá.

„Ehm...ja som zaspala." povedala som neisto.

„Ja som to tušila." povedala a už ma ťahala preč. Prekvapivo sme zastali pred mojou triedou, no učiteľkin výraz nevyzeral moc príjemne.

„Po vyučovaní sa zastavte v mojom kabinete." rozkázala a už jej nebolo.

Ja som vedela, že to nenechá len tak. Zaklopala som na dvere a pomaly vošla.
Učiteľka akurát niečo vysvetľovala, a keď si ma všimla, prebodla ma pohľadom, ale nič nepovedala.

Tak som si rýchlo sadla k Simone, ktorá na mňa hodila spýtavý pohľad. Po chvíli mi na lavicu priletel papierik.
Zamračila som sa a obzrela dozadu. Tam sa na mňa uškŕňal Drew, nad čím som jednoducho musela prevrátiť očami. Ale moja zvedavosť sa nedala potlačiť, a tak som papierik otvorila.

Niekto nám tu bude po škole. Nezávidím :*

Naštvane som pokrčila papierik a hodila ho do tašky. No niečo mi tu nehralo. V triede vládlo ticho a keď som svoj pohľad presunula na učiteľku, mala som chuť prepadnúť sa. Celý čas sa na mňa pozerala a spolu s ňou aj celá trieda. Zozadu som počula tlmený smiech, no mne moc do smiechu nebolo.

Učiteľka sa zrazu začala približovať smerom ku mojej osobe až napokon zastavila.

„Ten papierik." nastavila ruku. Vystrašene som ho vytiahla z tašky a podala jej ho. Drew a jeho banda sa ešte stále smiali.

„Takže po škole hej, Drew? No ale keď sa o to tak veľmi zaujímaš, iste ťa poteší, keď tu budeš môcť zostať spolu s Jessicou." uškrnula sa a papierik mi vrátila.

„Ale pani profesorka-" snažil sa vyhovoriť jej to.

„Ak ste niečomu neporozumeli, tak kľudne môžete ostať po škole aj so mnou." odpálkovala ho. Počula som Drewov naštvaný vzdych. Sama pre seba som sa usmiala. Kvôli mne je Drew po škole.  Aspoň nebudem sama.

###

„Tak tu ste! Už som si myslel, že ste zdrhli." zvolal školník. Áno školník. Som si istá, že dneska domov neprídem čistá.
„Škoda, že sme to neurobili." zamrmalal vedľa mňa Drew. Radšej som to nekomentovala a šla za školníkom.

„Tu máte a bežte natreť bránku." podal nám vedro s farbou. Vedela som, že Drew to nenechá bez komentáru.

„To akože chcete, aby som natieral?" opýtal sa neveriacky.

„Nie. Chcem byť milionárom a mať 20 rokov." odpovedal školník ironicky.
Nad tým sa proste nedalo zasmiať, no keď som si všimla Drewov pohľad, radšej som zobrala farbu a šla napred.
Štetec som namočila do farby a začala natierať. O chvíľu sa dostavila aj nastvaný Drew. Tiež začal natierať a popri tom si mrmlal.

„Že si toto vôbec dovolil. Ja to len tak nenechám." mrmlal naštvane. Len som sa nad tým uchechtla a otočila sa, aby som opäť nabrala farbu. Lenže to mi nevyšlo. Neuvedomila som si, že Drew je až tak blízko.

Štetec sa mi totižto obtrel o jeho tričko. Ale nemyslite si, že to bolo naschvál. Drew si to samozrejme hneď všimol a urobil mi to isté, akurát, že na druhej ruke.

To ma naštvalo a tentokrát som mu nafarbila vlasy. Mal na nich modré melíry. A tak sme sa tam začali farbiť a biť sa. Natrela som mu aj nos, na čo ma schytil a pritiahol si ma k sebe.

Jeho dych ma šteklil na mojom zelenom nose. Chvíľu sme tam len tak stáli a bolo počuť len náš dych.
Drew sa, ale začal približovať a ja som nevedela čo robiť.
No keď sa jemne obtrel perami o tie moje, razom všetky moje starosti zmizli. Začala som spolupracovať a vtedy si Drew položil jeho ruky na moje boky. Myslela som, že táto chvíľa nemôže byť krajšia...lenže...

Zrazu sa však za nami ozvalo zakašľanie. Rýchlo som sa od neho odtiahla a pozrela sa smerom odkiaľ šlo zakašľanie. Myslela som, že to bude školník. No zjavne som sa mýlila...