I'm Pregnant

-Mŕtva-

„Ten londýnsky vzduch je taký..." zhlboka sa nadýchla. Aký? Znečistenejší?

„Ale už poďme. Aby sme neprišli neskoro." už aj začala chytať rúčku kufra a pomaly odchádzala z veľkej haly.
Všade sa to hemžilo nespokojnými, hladnými a agresívnymi pasažiermi.

Z toho vydýchaného vzduchu mi začalo byť zle. Radšej som schmatla kufor a ponáhľala sa za mamou.
Tá už stála vonku, pred taxíkom. A s taxikárom. A ten s naštvaným pohľadom. A ja s dvomi kuframi. (To čo sú za vety :DDD)

„Mami, kedy tam už budeme? Potrebujem ísť na záchod." zafňukala som.

„Už len chvíľku." prevrátila očami. Mami, ty nevieš, že tehotné ženy potrebuju chodiť oveľa viac na záchod? Nie nevieš.

„To si hovorila aj minule," odvrkla som a svoj pohľad premiestnila na život za oknom.
Bola tu iná kultúra, iný ľudia, iný život.
O chvíľu sme naštastie zastavili pred hotelom.
Taxikár nám vyniesol kufre pred schody. Kamoš, to ani tehotnej nepomôžeš?
Sama pre seba som pokrútila hlavou a zobrala kufre.
Mama ešte zašla na recepciu. Ja som si zatiaľ sadla na pohovku. Iným slovom, oddychovala som.
Zachvíľu ku mne pribehla mama aj s kľúčami.

„Čo si taká zadýchaná? Veď to bolo len pár schodov." pobavene pokrútila hlavou. Mami, nerieš to.

Keď sme konečne vyšli tých tucet schodov, zastavila pred nejakou izbou. Zrejme našou.
Mama odomkla a vstúpila dnu. To isté som urobila aj ja.
Ostala som šokovaná.
Hoci hotel zvonku vyzeral ako (neviem ako to opísať, ale viete čo v HP v posledných častiach bývali v takom dome :DDD)
No vo vnútri to bol pravý opak. Všetko bolo elegantne zariadené.
Mama sa tiež obzerala akobsy videla ducha. No potom sa zrazu uvedomila a nahodila neutrálny výraz.

„Prepáč, zlatíčko, ale budem musieť ísť niečo vybaviť. Vrátim sa asi tak o tri hodinky." objala ma a už jej nebolo. Nie sme tu ani hodinu a ona už ide preč. A to ešte ani nevie, že som tehotná.

Zúfalo som preklikávala rôzne programy, ale nebolo tam nič .... normálne.
Vtedy mi však zazvonil mobil. Volal mi Luke. Úplne som naň zabudla!

„Ahoj," z jeho hlasu bolo počuť úsmev.

„Ahoj, tak už sme v Londýne." pochválila som sa.

„To je super! Takže sa môžme stretnúť?" tentokrát som sa usmiala ja.

„Áno, môžeme."

„Dobre, v akom hoteli bývate?" vtedy mi to došlo. Ak sa mama vráti skôr a uvidí tu Luka...

„Vieš čo, radšej sa stretneme londýnskom oku, dobre?"

„Dobre, tak o pol. Pa," úplne naživo som si vedela predstaviť jeho úškrn.

„Pa," a vypla som.
Rýchlo som pribehla ku kufru a vyhádzala odtiaľ všetko oblečenie. Nakoniec som predsa len našla niečo medzi ľudí.
Spokojne som vyšla z izby a mierila ku londýnskemu oku.

Hrýzla som si spodnú peru. Už som zacítila aj krv a to mi pripomenulo ten večer s Drewom.

„Ale ja niesom cudzí." zašepkal mi do ucha. Zrazu som však zacítila krv. Zrejme to zacítil aj Drew, keďže jeho úškrn sa premenil na zmätený pohľad.
Zrazu som zacítila niečo mokré na mojich nohách.
Ihneď som sa na ne pozrela. Na mojich bielych legínach boli červené škrvny. Vtedy mi prišlo zle a tak som sa chytila Drewa.
Ten ma samozrejme rýchlo odviezol do nemocnice. Tam mi robili rôzne vyšetrenia. A brucho ma už prestalo bolieť.
Lekárka povedala, že by stačilo pár sekúnd a už som mohla byťopäť netehotná tínedžerka. Ale to ja nechcem.
A viete čo? Aj tak o tom viem len ja. A Simone...

Vtedy som si všimla Lukovu blížiacu sa postavu. Na tvári sa mu pohrával hravý úsmev. Neodolala som a usmiala sa tiež. O chvíľu zastal pri mne a bez pozdravu ma objal.
Ostala som zaskočená, no po chvíli som ho objala tiež.
Takéto objatia som dostávala jedine od Drewa, ale ten to nemyslel úprimne. Mám to Lukovi povedať?