FWB = friends with benefits, keby dakto nevedel :DD
„Blahoželám! Ste v 17 týždni!" zvolala doktorka nadšene. Môžte to povedať aj normálne?
„V 4 mesiaci a prvom týždni" povedala, keď som na ňu hodila nechápavý pohľad.
„Vaše bruško už vám pekne rastie." ďakujem za novinku. Bez vás by som si to určite nevšimla.
„Stavím sa, že vaši rodičia sa isto tešia, že budú mať vnúčika alebo vnučku." toto veľkolepé prekvapenie nechávam až na koniec. Veď to najlepšie na koniec, nie?
„Áno, tešia sa." zamrmlala som. Energická doktorka nič nepovedala, len začala vypisovať nejaké papiere. Po chvíli sa otočila, s úsmevom a papiermi.
„Tak slečna, ďalšia kontrola ťa čaká až o mesiac. Bola by som rada ak by si prišla aj rodičmi alebo priateľom. Potrebujem ich informovať." usmiala a podala mi tie toľkokrát spomínané papiere. Akože rodičov? Drewa? Naozaj vtipné.
„Ďakujem, dovidenia." usmiala som sa a odišla.
Akurát keď som vyšla z nemocnice, mi začal zvoniť mobil. Bola to Teri.„Áno?"
„Ahoj, čo si mi to v škole chcela povedať?" a sakra.
„Kedy?" bože, bože len nech na to nejako zabudne.
„Veď vieš, keď nás vyrušila Simone." doslova som vycítila ako prevrátila očami. Áno, Simone išla na wecká práve keď som jej to chcela povedať. Náhoda? To pri Simone neexistuje.
„Bola to len taká hlúposť. Kašli na to." mávla som rukou, aj keď to nemohla vidieť. Vidieť to mohli iba ľudia čo išli okolo mňa. Veru, tie ich zmätené pohľady boli na nezaplatenie.
„Naozaj?" opýtala sa.
„Naozaj." v duchu sa mi uľavilo, že to už ďalej nebude rozoberať.
„Tak dobre. Zajtra v škole. A nie že si s Drewom budete zase vymieňať zamilované pohľady." povedala so smiechom.
„Neboj, dám si pozor na oči." zasmiala som sa. Alebo skôr na ústa...
„Okej, ahoj."
„Ahoj." týmto náš rozhovor skončil. Teraz ma čaká bojová úloha. Do mesiaca musím zohnať falošných rodičov alebo falošného priateľa. Nepoznáte niekto požičovňu falošných ľudí? Počkať! Veď aj ja jednu poznám. Volá sa svet...
„Som doma!" oznámila som príchod môjho tehotného veličenstva.
„No konečne. Kde si toľko bola? Drew ťa zháňal." ozvala sa mama z kuchyne.
„A čo chcel?" vošla som do kuchyne.
„Veď sa ho opýtaj sama." usmiala sa a ukázala na schody. On. Je. V. Mojej. Izbe. Je pravda, že som ho mesiac nevidela, pretože bol niekde zo školy. Ale do mojej izby fakt nemusel ísť. Mám tam všetky dôkazy...
Vybehla som hore schodmi, čo bolo trošku (dosť) namáhavé, pretože...
Drewa som našla hneď. Obzeral si fotky z detstva. Na jednej z nich sme boli aj my dvaja. Len my dvaja.
“Len sa nerozrev." zasmiala som sa, keď sa pri našej spoločnej fotke roztomilo usmial.
„Chlapi predsa neplačú." tiež sa uškrnul.
„A ty si odkedy chlap?" uchechtla som sa. Údajný 'chlap' sa urazil. Jeho herecké výkony sú naozaj profesionálne.
„Urazila si ma." utrel si imaginárne slzy.
„Ó, nie. To som nechcela. Čím to môžem odčiniť?" zhíkla som a prikryla si ústa.
„No, neviem či sa to vôbec ešte dá." pristúpil bližšie. "Aj keď...niečo by sa tu našlo." to už mi zašepkal do ucha. Teraz mi niečo napadalo. Ako sme vlastne na tom?
„Drew?" odtiahla som sa.
„Áno?" nadvihol obočie.
„Ako to je vlastne medzi je? Vieš či sme priatelia z výhodami alebo..." nedokončila som, iba sa na neho pozerala. Slová 'priatelia s výhodami" mi prišli smiešne. Ale teraz nie je vhodná chvíľa na smiech. Potrebujem to vedieť. Potrebujem vedieť či mu môžem dôverovať...
„Chceš aby sme boli? Pretože ja nie. Nechcem sa schovávať. Nechcem nás schovávať." pohladil ma po líci. Čo myslíš, čo je tažšie, utajovať vzťah alebo obrovské brucho?
„Ale j-ja neviem." habkala som.
„Je to na tebe. Máš času koľko len chceš. Ja si počkám." pobozkal ma na líce a už ho nebolo.
Možno by sme to mali skúsiť. Možno by to bolo iné. Ale ako sa hovorí, je to ako čítať knihu. Môžeš ju čítať koľko chceš, no jej koniec sa nikdy nezmení...
YOU ARE READING
I'm Pregnant
Teen FictionZačína to priateľstvom. Alebo pozitívnym tehotenským testom. [Kvôli autorkinej lenivosti príbeh neabsolvoval gramatickú kontrolu.] © All rights reserved | 2015