I'm Pregnant

-Na prístrojoch-

„Tak slečna, ako ste sa vyspali?" opýtal sa ma lekár. No viete celú noc som preplakala, pretože som prišla o dieťa a včera som len tak mimochodom vyhodila jeho otca. Ale inak je všetko v poriadku. Nemajte obavy.

„Tak ako vždy." povedala som nakoniec.

„Výborne. Mám pre vás dobrú, vlastne nie, mám pre vás skvelú správu." a od tejto vety sa začal usmievať od ucha k uchu. Aj ja chcem mať toľko optimizmu.

„Vaše dieťa sa podarilo zachrániť." wau. Asi som ho riadne podcenila.

„Ako to myslíte? Sestrička mi povedala, že neprežilo." zamračila som sa.

„Áno, pretože na chvíľu prestalo dýchať, ale podarilo sa nám ho oživiť. Momentálne je síce na prístrojoch, ale som si istý, že čoskoro bude môcť dýchať aj sám." veľmi dobre poznám tú vašu istotu. A nakoniec mi poviete, že ste si pomýlili dieťa.

„Sám? Takže je to on?" opýtala som sa prekvapene.

„Je to on." prikývol a odišiel. Síce som mala úsmev na perách a v srdci radosť, ale...aké to bude mimo nemocnice? Dokážem sa oň postarať? Dokážem byť mamou?

***

„Kedy tam môžeš ísť?" to bola prvá mamina otázka, keď som prišla domov.

„Už som tam bola." zamrmlala som. Kde ja podel všetok ten optimizmus? Ach, už viem.

„A? Ako vyzeral?" opýtala sa naradostene.

„Ako predčasne narodené dieťa." povedala som možno až moc nepríjemne.

„Jess, ja chápem, že to je-" prerušila som mamu v ľútostivom monológu.

„Nie, nechápeš! Mám len osemnásť a už som mamou! Viem, že niektoré sú už aj v šestnástich, ale..." a vtedy sa to stalo. Rozplakala som sa. Po týždni zadržiavania sĺz a smútku som to zo seba vypustila. Bude to znieť divne, keď poviem, že mi ti pomohlo? Ako keby som bola zrazu slobodná. Ako keby ma nič netrápilo, no aj tak som vedela, že trápenia mám dosť na celý život. Čo si o mne asi pomyslí, keď prvý krát uvidí svoju mamu s kruhmi pod očami a so slzami v očiach? Nebude to veľmi pekná spomienka. Ešteže na to po čase zabudne.

„To bude dobré. Zvládneme to." utešovala ma mama. Koľko klamstiev v jednej vete. Dobré to určite nebude a zvládnuť to musím sama. Poprípade s príspevkom na dieťa.

„Dobrý deň. Prišla som pozrieť..." koho som vlastne prišla pozrieť. (Bude znieť divne, keď poviem, že neviem aké má Jess priezvisko? :DDD)

„Vy ste Jess, však?" naštastie ma zachránila pani za pultom.

„Áno."

„Tak poďte za mnou." kývla hlavou a ja som ju následovala. Vošli sme do miestnosti s malými postieľkami. Ja som však vedela, že sú v nej iba zdravé a normálne narodené deti.
Za touto miestnosťou už bola tá správna. Všetko ako inak biele a podľa mňa aj trochu strašidelné.
Pani predo mnou odbočila až úplne na konci. Tam ležalo. Vlastne ležal.

„Nechám vás." usmiala sa a zmizla za dverami.
Podišla som bližšie a ostala stáť. Bol taký istý ako pred týždňom. Maličký a...a na prístrojoch. Hoci spal občas zakašlal. Netuším koľko som tam stála a pozorovala ho, no keď som sa pozrela von oknom už sa stmievalo.
Naposledy som sa na neho pozrela, a aj keď som tam bola dosť dlho niečo som si všimla. Niečo kvôli čomu som dlho do noci nemohla zaspať. Mal zelené oči. No ja ani Drew také nemáme...

***

„Čo si taká tichá?" drgla do mňa sestra.

„Ako keby som taká doteraz nebola." odvrkla som jej.

„No tak sorry, no." obranne zdvihla ruky.

„Ale nie naozaj, ani včera si nebola taká. Aspoň si sa sem tam usmiala, ale dnes nič." pripojil sa aj Theo. Pozrela som sa mu do očí a...ani on nemá zelené oči! Ani nikto z našej rodiny, ale..

„Možno som niečo pochopila." povedala som a rýchlo utekala do izby.
Prehádzala som snáď všetky šuflíky, no to čo som hľadala tam nebolo. A vtedy ma niečo napadlo. Je to v skrinke.

Všetci majú ešte asi vyučovanie, takže tam môžem nenápadne vojsť. A aj sa mi to podarilo.
Nikto vrátnicu ani dvere nestrážil, čo bola pre mňa veľká výhoda.
Potichu som pribehla ku skrinke a otvorila ju. Bolo to tam. Bola tam tá fotka.

Ako naschvál sa ozval zvonček a keby som bola tehotná určite by som sa vyľakala. Lenže ja nie som tehotná.
Rýchlosťou nosorožca som vybehla vonku. Cez presklenné dvere som videla ako unavení žiaci vyšli zo svojich tried. Ha, keby ste aj vy boli tehotní tiež by ste šli domov.

***

Už pol hodinu som zízala na hodinky. Keď konečnr ručička padla na trojku vytočila som Terine číslo. Ako vždy to hneď zdvihla.

„Jess, ty žiješ." povedala šokovane.

„Áno, objav roka. Počúvaj, musím ti niečo povedať." snáď nebude ako Simone.

„Počúvam." vyzvala ma.

„Vieš, môj...syn má zelené oči. Lenže ja ani Drew také nemáme." a to nie je to najlepšie.

„To znie kompikovane. Potrebuješ pomoc?" opýtala sa. Vieš, ja už viem kto to je.

„To netreba, viem kto je otcom." uchechtla som sa, hoci neviem prečo.

„Len mi nepovedz, že to je náš sexi učiteľ fyziky. Žeby ťa učil-" prerušila som ju. Radšej.

„Nie! Tú noc v bare som nestrávila s Drewom, ale s Lukom."