I'm Pregnant

-Otupené zmysly-

Časť venujem LovaticAlex. Dneska má narodky! Sladkých 'šestnásť' :D
Všetko naj darling! ❤❤

„Eh, asi áno." povedala som neisto.

„Asi nie je odpoveď, Jess. Vieš, najprv by si si to mala usporiadať ty. Aj svoje city. Čo ak miluješ Luka a k Drewovi cítiš len...falošné city?" začala špekulovať, čo mi ohromne nezdvihlo náladu.
Nakoniec sme túto tému uzavreli. Vraj si to mám usporiadať. Ale ako?

„Som doma!" zakričala som. Nikto sa neozval. Počula som iba hučanie televízora. Super. Čo keby som bola doranená a na pokraji smrti? Bola si tehotná, hento by si určite zvládla ľavou zadnou. Alebo pravou prednou.

„Ach, Jess. Drew už odišiel, prečo si ho tu nechala?" vyčítala mi.

„Potrebovala som sa o tom s niekym poradiť."

„No to určite." zamrmlala mama a vrátila sa späť do...vrátila sa späť.
Tak trošku som nepochopila jej reakciu. Kde som mala byť? Veď som bola s Teri. Určite ešte rieši môj osobný život. Kľudni si to over, mami.

***

„Vieš Simone, ty nikdy nebudeš môj typ. Si na nižšej úrovni. A ja mám na viac." toto boli prvé slová, ktoré som započula, keď som prišla do školy. Áno, som v škole. Keďže malý domov ísť ešte nemôže...

„Ja že som na nižšej úrovni? Pche, a čo sa tu vlastne zahadzujem s takým vypatlaným idiotom." naštvane si odfrkla a povýšenecky odišla. No keď si všimla mňa, nachvíľu sa zastavila a uškrnula.

„Ale, ale. Čerstvá mamička nám prišla do školy. Ako sa má malé? Alebo počkať, veď ono umrelo." začala sa priblbo smiať. Nepochytil ma hnev ani nič. A viete prečo?
Tak za prvé, Simone mi za to nestojí.
Za druhé, nič nevie. Takže mi je celkom ukradnutá.

„Si úplne mimo Simone. Je mi ťa ľúto." pokrútila som hlavou a obišla ju.

„Dobre si jej dala." uškrnul sa.

„Povedala som len pravdu. Naozaj mi je jej ľúto."

„Keď myslíš. Uvedomuješ si, že zajtra už budeme spolu bývať? V jednom dome?" zasmial sa. Na to sa nedá zabudnúť.

„Dík, bez teba by som to určite nevedela." povedala som nepríjemne.
Drew chvíľu nič nehovoril, no keď som sa otočila ani tam nebol. Idiot.

***

„Drew za tebou príde neskôršie. Volala mi jeho mama, vraj majú teraz niečo dôležité." oznámila mi mama, keď ma vysadila pred novým domom. Presnejšie pred starým panelákom, ktorý vyzeral ako protidrogová liečebňa. Vždy som po takom dome túžila.

„Keby niečo, tak zavolaj." objala ma a radšej zdrhla. Už- už som chcela vyťahovať mobil, lenže sa otvorili dvere na výťahu. Áno, majú tu aj výťah!

„Takže ty si tá nová susedka." ukšrnul sa. Prosím, len toto nie.

„Už viem prečo mi to pripomínalo liečebňu. Pre psychopatov." venovala som mu drzý úsmev.

„Ale no tak, Jess. Nebuď zlá takto na večer. A kde máš priateľa? Nevedel som, že ste znova spolu. A to som jeho najlepší kamoš." zdvihol varovne prst.

"„Príde neskôr." precedila som cez zuby, pretože toto nebola najvhodnejšia téma na rozprávnie. Nie s Chrisom.

„Potom mu povedz nech sa u mňa zastaví. Mám niečo pre neho." žmurkol na mňa a obišiel jeho novú a naštvanú susedku s dvomi kuframi.
Rýchlo som vbehla do výťahu, pretože hrozilo, že sa dvere zavrú.
Vystúpila som na štvrtom poschodí a hľadala izbu 36.
Bola až na konci, čo ma neprekvapilo. Jasneže keď majtelia vedeli, že tam idem ja, muselo to byť na konci. Vždy som túžila po izbe v tmavom kúte domu.

Strčila som kľúčik do zámku a mierne s tým pootočila. A viete čo sa stalo? Zámok sa rozpadol. Čo viac si priať? Bývam v liečebni, môj sused je Chris a navyše sa rozpadá môj byt. A to som doň ani nevošla. Gratulácie posielajte na adresu bývalej protidrogovej liečebne. Ďakujem.

„Tu akože bývame?" nadvidol obočie a so znechuteným výrazom sa poobzeral po našom novom byte. Tu budeme hniť až do smrti.

„Zrejme áno. Teda ak tu nie je ešte jedno štvrté poschodie a jedna izba s číslom 36." preniesla som ironicky. Odpoveďou mi bol jeho tichý smiech.

„Inak, vieš kto vedľa nás býva?"

„Počkaj...on tu ešte niekto býva?" opýtal sa prekvapene.

„Hej." zasmiala som sa.

„Chris." povedal nakoniec.

„Bingo!"

„A pusu za to nedostanem? Vieš aké ťažké bolo to uhádnuť?" odul spodnú peru.

„Nie." našpúlila som ústa.

„A čo keď to bude len tak náhodou?" spravil krok ku mne.

„Akože ťa len tak náhodou pobozkám? Videl si už takú náhodu niekde?" zasmiala som sa.

„Všetko je raz po prvý krát." zašepkal blízko mojich pier, pred tým ako ich spojil v jedny. Takto sa dámi a páni otupujú zmysli.

_________

Ľudia!

Na prvej časti je vyše 100 votes ♥

Dokopy má story vyše 3 tisíc votes ♥

Skoro som dostala na mieste infarkt :O ale ja ho kľudne dostanem, stojí to za to :O

Ale bez vás by som nikdy nedostala infarktové stavy. A preto vám patrí veľké ĎAKUJEM ♥♥♥

(Ďakujem vám za to, že chcete aby som dostala infarkt :DDD)