I'm Pregnant

-Mužské krámy-

Už od začiatku hodiny som sledovala ručičky. Zdalo sa mi, že sa vôbec nehýbu. A posmešné pohľady spolužiakov to len spomaľovali. Veď tomu predsa nemôžu veriť! Nemôžu veriť pravde?
Sekundu na to sa miestnosťou rozozvučal zvonček.
V duchu som si vydýchla a v skutočnosti začala baliť knihy.
Ignorovala som učiteľkine slová a vyšla z triedy. Taktiež som ignorovala bolesť v bruchu, ktorá súvisela...veď viete s čím.

***

„Mami, už tretíkrát ti hovorím, že nie som tehotná." presviedčala som ju. Mama len prevrátila očami, ale jej výraz sa nezmenil.
Pri večeri mi totižto prišlo zle.
Povedala som, že to bude z toho školského zhonu, lenže mojim rodičom sa to nejak nezdalo. Nemôžu proste uveriť klamstvu?

„Dobre, možno som to prehnala, ale určite to nebolo len tak." dala ruky v bok.

„Veď nebolo. Školský zhon." rozhodila som rukami a odišla preč.

„Ešte sme neskončili, mladá dáma." zvolala za mnou mama. Bolo mi to však jedno.

Začína sa stmievať a ja som vonku. Zima mi vôbec nepomáha. Pouličné lampy pomaly začali svietiť. No v tmavej uličke žiadne lampy nie sú. A tam idem.

Pri prvej zákrute som zabočila. Hneď som započula hlasnú hudbu.
Akonáhle som uvidela osvetlenú budovu a ožranov pred ňou, zastavila som.
Zrazu jeden z nich spadol zo schodov a začal sa pripito rehotať.
Len som sa nad nimi pokrútila hlavou a zmenila smer cesty.
Som tehotná a nemôžem piť. Takže by som tam šla asi zbytočne.

O chvíľu som však dorazila do cieľa. Bol to menší park, v ktorom bola prekrásna fontána. Pamätám si ako sme sem chodievali, keď som bola malá.

Vlastne, tu som sa spoznala so Simone. Asi si začnem písať zoznam zlých rozhodnutí.

Z mojich myšlienok ma vytrhol náraz.
Automaticky som zdvihla hlavu, ale nič som nevidela. Len obrysy neznámeho človeka.

„Také krásne dievča uprostred noci, v parku? Nepotrebuješ ochrancu?" usmial sa. Teda...videla som ubrysy jeho úsmevu. Ale počkať! Možno je to nejaký úchyl!

„Určite nepotrebujem cudzieho ochrancu, takže ak dovolíš, ja pôjdem." chystala som sa na odchod, lenže jeho ruka ma zastavila.

„Ale ja nie som cudzí." zašepkal mi do ucha a pritiahol si ma bližšie.
Vdýchla som jeho vôňu a hneď spoznala s kým mám tu česť. No vtedy som zacítila aj niečo iné. Krv. Žeby mal mužské krámy? No pravda bola oveľa horšia...