Malfoy Problem

34. kapitola

Dnes som vám sľúbila novú kapitolu a svoj sľub som splnila :) Dúfam, že sa vám bude páčiť, že splním vaše očakávania a že sa dočkám aj nejakého vášho názoru :) Tak teda, užite si víkend a hurá do toho! :D
Venovanie je pre AmWritte, leusasladicekova a zuzikmachackova :)

Draco

Nešlo to podľa plánu. Nerátal som s tým, že sa vytočí za to svetlo a že som ju vydesil. Muselo ju niečo škrieť už predtým. Keď sa však bez dohadovania poddala môjmu rozkazu a nesnažila sa mi vyvliecť, bral som to ako dobré znamenie a premiestnil nás do chaty. S Blaisom sme ju vypratali a vydrhli takže vyzerala ako nová.

Grangerová pomaly otvorila oči a poobzerala sa po chate. Bol som sám na seba hrdý za to, ako dokonale to tam vyzeralo. V krbe pukotal oheň, na stole bola prichystaná večera a víno. Priznávam, že tá večera bol Blaisov nápad, ale to predsa nikto nemusí vedieť. S potešením som sledoval ako jej poklesla sánka.

„Neuveriteľné!" vyhŕkla. „Toto je dnes už druhýkrát, čo ma uniesli." Zvraštil som čelo. Uniesli?! Ja som ju neuniesol, iba premiestnil.

„To nie je únos, ale prekvapenie," ohradil som sa.

Akoby jej len vtedy došlo ako blízko pri sebe stojíme. Vyvalila oči a odstrčila ma.

„Ak si myslíš, že si to týmto u mňa vyžehlíš, si na omyle," založila si ruky na hrudi. Netvárila sa vyslovene naštvane, ale nebola ani nadšená. Ach jaj, dnešný večer vôbec nejde podľa plánu.

„Ako to myslíš?"

Naštvane rozhodila ruky. „Zabudol si! Pamätáš sa, keď som sa ráno pýtala či si niečo nezabudol? Vďaka za kávu, zlatko, nebola správna odpoveď."

Proti svojej vôli som sa uškrnul. Možno to nie je stratené, Ginnin plán vyšiel.

„Ešte máš aj drzosť sa vyškierať?!" vyštekla na mňa. Nemohol som si pomôcť, škeril som sa ešte viac. Pripadal som si ako malé dieťa, ktoré práve dostalo niečo, čo si zúfalo želalo.

„Vyšlo to," zahuhlal som. „Náš plán vyšiel."

„Čo prosím?" nechápala.

Podišiel som k nej a vzal jej tvár do dlaní skôr ako vôbec stihla zareagovať.

„Úprimne mi povedz, vadila ti predstava, že som zabudol na tvoje narodeniny? Mrzelo ťa, že som nebol na oslave?"

Uhla odo mňa pohľadom. „Vôbec nie."

„Povedal som úprimne," naliehal som a zdvihol jej tvár, aby sa na mňa musela pozrieť. Bolo na nej vidieť aká je naštvaná.

„Áno, bola som sklamaná, keď si tam nebol! Prišla dokonca aj Lavender a ty nie! Zamrzelo ma to, teraz si už spokojný?!" Och, áno, to teda som!

Nevydržal som to a pobozkal ju. Na toto som čakal celé dlhé týždne! Nepovedala to síce priamo, ale z jej reakcií sa to dá odvodiť, presne ako vravela Ginny. Povedal som, že počkám dokým si nebude istá a myslel som to vážne, ale už ma to čakanie zabíjalo. Ak mám byť úprimný, predstava, že by mi po toľkom čase povedala nie, by ma zničila. Ja...neviem presne, čo sa so mnou deje, ale chcem byť s ňou, aj keď sa nám už spoločný čas kráti. Potrebujem ju.

Zaprela sa mi rukami do hrude a odtiahla sa. Oči mala rozšírené a lapala po dychu.

„Kľudni hormóny, musím aj dýchať," vypadlo z nej zadýchane. Ani som si neuvedomil, že som sa do toho tak vložil. Ale bod pre mňa, že ma hneď nesprdla.

„Prepáč, ja len...som rád, že to klaplo," vysvetlil som.

„Čo malo klapnúť? Prestaň ma už naťahovať!"