Malfoy Problem

5. kapitola

Nech sa páči, nová kapitola :D Snáď sa bude páčiť :)

Hermiona

     Ron Weasley stál pred dverami mojej kancelárie, v rukách zvieral noviny, predpokladám, že tie včerajšie a tváril sa nepreniknuteľne. Ale inak bol dokonalý ako vždy. Do pekla, musím naňho prestať myslieť v takomto zmysle!

„Čo tu chceš, Ron?" spýtala som sa odmerane. 

Neznášala som, že zakaždým, keď som ho videla, mala som nutkanie hodiť sa mu okolo krku, pobozkať ho, povedať mu, že ma to všetko mrzí a že chcem byť s ním... Lenže to on dlžil ospravedlnenie mne, nie ja jemu.

„Prejdem rovno k veci," odvetil a votrel sa dnu. Položil noviny na stôl a otočil sa ku mne, pre istotu som zavrela dvere.

„Ako je možné, že si sa vydala za Malfoya?" opýtal sa. „Za Malfoya!"

„To je nie je tvoja vec, pokiaľ sa nemýlim."

„Že nie je?! Samozrejme, že je, Hermiona!" Buchol päsťou do stola a ja som vedela, že je vážne, vážne naštvaný. „Ty si moja." To bolo akoby mi strelil facku.

„Tvoja?!" vyhŕkla som. „Po tom všetkom, čo si mi urobil si na mňa opovažuješ robiť nárok a nazývať ma tvojou?!"

„Odjakživa si patrila ku mne a nie tomu odpornému fretčiakovi a veľmi dobre to vieš!" skríkol.

„Áno, a prečo si na to nemyslel, keď si ma podviedol pri prvej príležitosti, čo sa ti naskytla?!"

„Hermiona, boli sme ešte len decká, chcel som si ešte trochu užívať život. Nebol som pripravený na vážny vzťah."

Neúprimne som sa zasmiala. „A s Lavender si na to už pripravený bol?" Na to už nemal argument. Zostal ticho a hľadel si na topánky.

„Myslela som si," povedala som ticho. „Nemáš právo mi tu kázať. Zaspal si dobu, Ronald? Nechodíme spolu už dva roky, môžem si začať alebo vziať koho chcem! Som dospelá!"

„Ale je to Malfoy!" protestoval Ron.

„No a? Ty si si ho nevzal, nemáš sa prečo trápiť," okomentovala som to. „Milujem ho a som s ním šťastná, tak, prosím ťa, vypadni a daj mi pokoj." Tak za túto nechutnú lož zhorím v pekle. No zabralo to, Ron sa pomaly vydal ku dverám.

„Ja sa nevzdám, Hermiona," zašepkal mi vo dverách. „Budem o teba bojovať, pretože ty patríš ku mne."

„Zbohom, Ron," povedala som a zaplesla za ním dvere.

      Najprv ma ovládol hnev, potom nastúpilo ublíženie a bolesť, a napokon len prázdnota. Zviezla som sa na zem pri dverách a pritiahla si kolená k brade. Prečo mi to robí, prečo mi to stále robí? Prečo ma proste nemôže nechať tak a dať mi šancu byť znova šťastná? Vraj patrím k nemu, Bohovia, ja to viem. Ale bol to on, kto sa to rozhodol ignorovať a užívať si. Nemôže čakať, že budem tolerovať jeho úlety a čakať naňho ako verný psík. Nie, nedovolím mu, aby ma využíval ako nejakú handru, ubližoval mi a potom sa ku mne vracal s tým, že som jeho. Čo ma stvoril ako Victor Frankensteina, že ma nazýva svojou?

     Dvere sa prudko rozleteli a leteli mi rovno do tváre. Zajačala som a pokúsila si zakryť tvár rukami. Schytala som od nich poriadnu ranu do nervových zakončení v lakti.

„Čo, do pekla...?" opýtala som sa a sotila do dverí až sa zabuchli. V kancelárii stál Malfoy a civel na mňa.

„Čo robíš?" zaujímal sa. Pomaly som sa vyteperila na nohy, z úderu mi v lakti nepríjemne mravčilo.