Malfoy Problem

46. kapitola

Krotila som sa, naozaj, pretože nechcem, aby ste plakali alebo depkovali, no neviem či mi to tak úplne vyšlo :/ To už posúdite sami :3 V každom prípade, snáď sa bude páčiť :) A pripomínam, že sa pomaly, ale isto blížime do úplného konca...

Draco

Bol Nový Rok a ja som trčal doma na gauči s Blaisom a Lunou. Tí dvaja to zobrali nejako vážne. Blaise ma chodil každý deň kontrolovať, aby sa presvedčil či som sa nezabil alebo znova neopil. Vyhodil každú fľašu, ktoré našiel, aj keď už väčšina z nich bola prázdna. Držal som sa predsavzatia, ale nedá sa povedať, že by som sa cítil o niečo lepšie. Stále som nechodil do práce, dni mi pripadali všedné a dlhé. V noci som takmer nespal, pretože ma trápili nočné mory o Voldemortovi, smrťožrútoch a tete Bellatrix. Každý jeden končil Hermioninou smrťou, ktorej som nedokázal zabrániť.

Blaise nalial šampanské do svojho a Luninho pohára. Nadvihol som obočie, haló, nezabudol si na niekoho?

„Ehm," netrpezlivo som si odkašľal a zdvihol svoj prázdny pohár.

„Och, jasné, prepáč, kamoš," ospravedlnil sa Blaise. „Mám pre teba niečo špeciálne." Vstal z gauča a podišiel k taške, ktorú so sebou priniesol. Vytiahol odtiaľ fľašu detského šampanského s potlačou nejakej vysmiatej myši.

„Pevne dúfam, že si len robíš srandu," povedal som. „Prosím, povedz, že je to fľaša whisky, ktorej si len prelepil etiketu." Blaise sa zazubil. Ten odporný hajzel!

Odišli krátko po jednej. Luna sa celý večer tvárila nezúčastnene, no keď odchádzali, nečakane ma objala a povedala mi nech vytrvám. Vraj sa priania vyplnia tým, ktorí si počkajú. A tiež mi povedala, aby som sa nevzdával bez boja. Ľahol som si do postele a rozmýšľal nad tými poslednými slovami. Uvedomil som si, že som sa Hermiony vzdal až príliš ľahko. Prišiel som k nej domov, stál pred dverami a prosil ju, nič iné. Dokonca aj mne to prišlo úbohé. Mal som za ňou chodiť každý deň, kričať na ňu pravdu tak dlho až by mi uverila. Alebo aspoň otvorila dvere. Nakoniec som zaspal s myšlienkou, že Luna Lovegoodová toho možno chápe viac, ako dáva najavo.

V sne som sa ocitol na Manore, znova som mal sedemnásť a nadovšetko som sa bál, čo mne a mojej rodine Voldemort urobí. Chrbtom som sa opieral o stenu pri dverách vedúcich do salóna a rukami som si zakrývali uši. Nepomáhalo to, aj tak som počul prosby a ten krik plný bolesti. Urob niečo, hovoril som si. Nestoj tu ako kôl v plote a urob niečo. No príliš som sa bál.

Zviezol som sa na kolená a silnejšie si pritlačil dlane na uši. Ale jej krik akoby našiel aj tú najmenšiu škáročku a zabodával sa do mňa ako dobre nabrúsená dýka. No tak, sprav niečo, Draco. Odrazu to utíchlo. Tá zmena bola taká náhla, taká nečakaná, až som prestal aj dýchať. Opatrne som spustil ruky.

„Na, uprac tú špinu," pohŕdavo rozkázala Bellatrix.

S hruďou nepríjemne zovretou som pomaly nakukol dnu. Tetu som videl stáť pri okne a čistiť dýku, ktorá bola celá od krvi. Hermiona ležala úplne vzadu v kaluži krvi. Nehýbala sa, nedýchala...