Tábor živlov (P)

Prológ

,,Ako bolo v škole?" opýtal sa ma ocko. Naše auto uháňalo po diaľnici, smerom k Bratislave. Tešila som sa domov. Škola ma už unavovala. A navyše Chad, chalan ktorý sa mi páčil, o mňa ani nezakopol. Stále si na obedoch sedel ako kráľ, pri stole obľúbených. Tam sedeli iba tí najlepší. Nikto nevedel v čom, no všetci ich zbožňovali. Veľa ich tam nebolo. Iba tak zo dvanásť. A Chad bol jedným z nich.
,,Haló! Zem volá Megan! Zem volá Megan!" z mojich úvah ma vytrhol ockov hlas. Ozval sa tak náhle, až som sa strhla: ,,Čo?"
,,V škole." zopakoval.
,,Nič moc. Samá nuda." odpovedala som a pozrela som sa von oknom na ubiehajúce mesto a na tých pár stromov, ktoré tam po výstavbe nových bytoviek zostali, nadúvajúcich sa od vetra. Opäť ma pochytila moja stará túžba ovládať živly. Niekedy by sa mi totiž hodilo zapchať ústa pätolizačom učiteľov, či trocha rozcuchať vlasy populárnym dievčatám. Vždy museli byť dokonale oblečené a nechty mať v perfektnom stave. Pozrela som sa na tie svoje. Nestoja za nič. Zdvihla som zrak a to, čo som uvidela, mi vybilo dych. Z kapoty sa valili kúdole hustého čierneho dymu. Otočila som sa k ockovi, no jeho bezvládne telo viselo nad volantom.
,,Oci? Oci!" chcela som skríknuť, no z hrdla sa mi vydralo iba zúfale kňučanie. Z očí mi vyhŕkli slzy a ako vodopády sa mi spustili po lícach. Vtedy som si uvedomila vážnosť situácie. Mierili sme ku krajnici cesty. Vtom som niečo pocítila. Niečo sa mi pokúšalo dostať do hlavy. Nevedela som ako to viem, no zrazu som si tým bola istá. To niečo vedelo čo robiť. Cítila som to. Mohlo mi to pomôcť, no ja som sa bála. Bála som sa, čo to so mnou spraví. Možno sa už späť do mojej hlavy nikdy nevrátim! Žalúdok sa mi stiahol. Možno strávim zvyšok života ako nejaký bláznivý duch! Z mojich myšlienok ma vytiahla kvapka. Presne tak. Kvapka. Znelo to bláznivo, no ja som ju cítila. Cítila som ju. Cítila som ako do mňa prúdi energia, keď som zbadala ďalšiu. A ďalšiu! Po pár minútach som sa cítila ako znovuzrodená. No to niečo sa si stále dobíjalo cestu do mojej hlavy. Tentoraz s väčšou silou. Auto bolo čoraz bližšie ku krajnici cesty a ja som panikárila čoraz viac. Chcela som to pustiť do hlavy, no príliš som sa bála a strach mi zatienil myslenie. V diaľke zaburácal hrom, akoby ma chcel povzbudiť. Podarilo sa. Zabarikádovala som cestu strachu a odstránila som zábrany.

Venované DadaMayFlower