Tábor živlov (P)

Kapitola desiata

Zvyšok dňa sme s Leonou strávili na izbe. Rozprávali sme si trápne príhody a smiali sme sa jedna na druhej. Mala som pocit, že sa s Leonou poznám celý život. Vedeli sme odhadnúť na čo tá druhá myslí a páčili sa nám rovnaké veci. Leona vypĺňala miesto najlepšej kamarátky po mojom boku a ja som, po dlhom čase, mala pocit, že sa mám komu zveriť so všetkým, čo ma dusilo. Zaspávala som s vedomím, že mám najlepšiu najlepšiu (:D) kamarátku, aká kedy existovala. A hneď ráno som to aj oľutovala. Zobudilo ma šialené kotkodákanie. Zvrieskla som a začala som trieskať po budíku, ktorý bol v tvare sliepky. Po chvíli stíchol. Zazrela som na Leonu.
,, Čo to má znamenať?!" Leona pokrčila plecami.
,, Spala si hrozne dlho, tak som musela niečo urobiť. Tá sliepka je ešte nič oproti môjmu budíku." Striasla som sa. Nič? Oproti tej diabolskej veci?
,, Aj tak. Nabudúce mnou potras." povedala som ticho. Leona si vzdychla.
,, Fajn. Ale pred obedom si pôjdeme zaplávať." odula peru.
,, Pred obedom." zopakovala som zmätene. Leona sa zasmiala.
,, Zabudla som. Vo svete obyčajných sa začína škola o ôsmej, nie?" Nechápavo som na ňu pozrela.
,, Tu sa škola začína a druhej a končí o piatej." Srdce sa mi prudko rozbúchalo. O štvrtej mám stretnutie s Edwardom! Vybehla som z postele a nahádzala som na seba veci. Leona ma sledovala s naddvihnutým obočím.
,, Čo robíš?"
,, O štvrtej mám stretnutie s..."
,, Edwardom?"
,, Hej." zazrela som na ňu.
,, A čo chceš urobiť?" opýtala sa.
,, Nechám mu odkaz." Leona prikývla a podala mi papierik s perom. Vďačne som sa na ňu usmiala.
,, Dobre. Trafíš?" opýtala sa Leona staroslivo. Zazrela som na ňu.
,, Čo si o mne myslíš?" Zdvihla ruky na obranu.
,, Fajn!" Kývla som jej a rozbehla sa do lesa. Zastavila som pri svahu a pustila sa to písania odkazu.
,, Čo ty tu tak skoro?" ozvalo sa za mnou a ja som sa od ľaku zatackala dozadu k svahu.
,, Nie!" skríkla som, keď moja noha stupila do prázdna a ja som cítila, že padám... Okolo mojej ruky sa obkrútil konár a stiahol ma späť. Rovno do mäkkej náruče.
,, Vďakabohu." vydýchol si Edward a pritisol si ma bližšie.
,, Si v poriadku?" Roztrasene som vydýchla.
,, Ja... asi áno." Prikývol a vtom si uvedomil, že ma objíma a pustil ma.
,, Ty si tu od rána?" opýtala som sa. Zasmial sa.
,, Ak sa to teda dá rátať ako ráno. Veď teraz je osem." zamračila som sa. Osem? Toto Leone neručím. Všimol si moju zachmúrenú tvár.
,, Vstala si dobrovoľne?"
,, O ôsmej?" zachichotala som sa. Chápavo prikývol a sadol si na zem. Zopakovala som po ňom, a sadla si vedľa neho.
,, Čo máš nové?" opýtal sa zdvorilo.
,, Leona mi povedala o Ewelovi." odvetila som bez premýšľania. Edward sa zamračil.
,, O Ewelovi?" povedal zvláštnym tónom. Došlo mi to.
,, Poznáš ho?" Pohniezdil sa.
,, Ja... Dá sa to tak povedať." Zadívala som sa naňho. Bolo úplne zrejmé, že mu tá téma nie je dvakrát príjemná. Ale ja som chcela vedieť viac.
,, Boli ste si blízki?" chápavo som mu položila ruku na plece. Sklonil hlavu.
,, Bol to môj najlepší priateľ." oznámil mi ticho.
,, Leona vravela, že nemal priateľov." oznámila som mu. Edward sa ku mne otočil.
,, Nie. Priateľov nemal. Iba jedného. Mňa."

Po dlllllllllllllhej dobe nová kapitolka. Aké boli vysvedčká?