Tábor živlov (P)

Kapitola šiesta... 2. časť

Pukol konárik a mne to znelo ako rana z dela. Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Očami som prebehla smerom k zvuku. Čakala som, že uvidím zajaca. Líšku. Srnu. Hocičo, len nie chlapca, takmer splývajúceho s lesným porastom. Jediné čo na ňom nesplývalo, boli oči. Hľadeli na mňa s čírou zvedavosťou. Urobil krok dopredu a tieň z neho skĺzol ako ľahký šedý závoj. Bol pekný. Jeho oči mali farbu kúska ľadu. Jeho vlasy boli ako ebenové drevo. Boli lesklé a jemne mu prevísali cez čelo. Jeho pery boli ružové a plné. Pod tričkom sa mu rysovali svaly.
,, Pekne spievaš." oznámil mi. ,,Aká to je pieseň?"
,, Ja... Tie slová... Vymyslela som si ju." povedala som. Pozorne sa na mňa zadíval.
,, Z tábora, že?" opýtal sa. Zmohla som sa len na krátke prikývnutie.
,, Som Edward." predstavil sa a prisadol si ku mne.
,, Megan. Odkiaľ... teda... chcem povedať... v tábore som ťa nevidela... a..." Zasmial sa. Až vtedy som si uvedomila, aký má mäkký hlas.
,, Nie som z tábora. Bývam v lese." oznámil.
,, Ako Tarzan?" vyhŕkla som, skôr ako som to stihla premyslieť. Opäť sa zasmial.
,, Ako Tarzan. Až na to, že neunášam krásky, ako ty."
,, Rob si srandu z niekoho iného." do očí mi vošli slzy, vstala som, no zastavila ma Edwardova ruka.
,, Srandu?" ticho sa spýtal. ,,Ja som nežartoval." Otočila som sa k nemu a klesla späť na kolená.
,, Ja a kráska?" ticho a so sklonenou hlavou som sa opýtala. Vtedy spravil niečo, čo som nečakala. Prstom mi jemne naddvihol bradu a pobozkal ma. Bol to len letmý bozk, no ja som spanikárila. Čo mám robiť? Odtiahla som sa. Nechápavo sa na mňa pozrel.
,, Až tak sa nepoznáme. Ja... Myslela som..." Prečo som v jeho prítomnosti taká nervózna?
,, To je v poriadku." pokrčil plecami. ,, Asi som sa trochu unáhlil. Ozaj pýtala si sa. Áno. Ty a kráska. A ešte odvážna." povedal.
,, Odvážna?" nechápala som.
,, Ešte som tu v lese nikoho nevidel. V tábore ho zrejme ohovárajú."oznámil.
,, Aha. Ja... Čo tu robíš tak sám?" opýtala som sa. ,,Istotne sa tu musíš nudiť."
,, Hej. A ako. Keď som ťa našiel, bolo to ako nájsť oázu v púšti. Keď som ťa zbadal... ja... Zastavilo sa mi srdce. Myslel som si, že zostanem sám. Nemám priateľov." zašepkal.
,, A čo tábor? Tam by si mal veľa priateľov." Jeho črty stvrdli.
,, Nechcem sa o tábore baviť. Dobre?" povedal a pomaly vstal.
,, Keď zajtra prídem... ja... budeš tu?" spýtala som sa ticho. Podal mi ruku a pomohol mi vstať. Pritiahol ma k sebe.
,, O štvrtej tu budem čakať." povedal a pomalým krokom zmizol v hustom lese.