Tábor živlov (P)

Kapitola siedma

V tábore ma už čakala Leona. Previnilý pohľad upierala do zeme a červenou botaskou už stihla v hline vyvŕtať malú dieru. Keď ma zazrela, hneď sa ku mne rozbehla.
,, Prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, prepáč! Ja... Neviem čo to do mňa vošlo!" ospravedlňovala sa.
,, To je fajn." usmiala som sa. Leona sa na mňa začudovane pozrela, ale mlčala. Po chvíli oznámila, že mi ukáže ubytovňu. Pomalým krokom som sa za ňou pustila. Šli sme okolo baru, okolo ktorého sa ponevierala Candess, bazéna a ôsmich vysokých budov vo farbách živlov. Napokon sme zastali pred nízkou budovou. Jej steny boli nanovo natreté a pod bielou farbou sa jasne črtali odtiene oranžovej.
,, Prečo je tu všetko oranžové?" otočila som sa na Leonu.
,, Čo? Aha. Jasné. Oranžové je tu všetko preto..." Leona spustila dlhú prednášku. Super. Potom si všimla, že ju nepočúvam a vzdychla si.
,, Benjamínova obľúbená farba."
,, Moja reč!" usmiala som sa na ňu a spoločne sme vošli do budovy. Vtedy mi padla sánka. Vyzeralo to tam ako v najluxusnejšom hoteli pod slnkom. Pohovky boli mäkké a čalunené. Recepčný pult sa leskol na popoludňajšom slnku. Všetky kľúče však neboli za ním, ale oproti nemu. Vyleštené sa jemne trblietali. Steny boli pre 'zmenu' pomarančové. Koberec bol huňatý a hebký. Opäť pomarančovo- oranžový. Otočila som sa na Leonu.
,, A to sa nebojíte, že vám tie kľúče niekto zoberie?"
,, Zoberie?" zachichotala sa. ,,Kľúče tu cítia svojho majiteľa Megan. Tu sa nič nedá ukradnúť."
,, Aha." sklesnuto som odpovedala. Teraz som sa cítila ako najväčší idiot na svete. Leona schmatla jedny kľúče, spolu sme zašli za roh a vynorili sa točité schody.
,, To fakt? Všetko to tu vyzerá ako z dvadsiateho tretieho storočia a vy tu nemáte výťah?" zaúpela som. Leona sa len uškrnula a rukou prešla po stene. Tá sa hneď otvorila a odhalila výťah.
,, Beriem späť." vydýchla som. Vošli sme a Leona sa opýtala:
,, A čo si vlastne robila v tom desivom lese?"
,, Desivom?" nechápala som.
,, V tom lese vraj žijú príšery, ktoré ti vedia vysať krv jedným nádychom. Monštrá, ktoré silnejú tvojimi emóciami a zabijú ťa len jedinou myšlienkou.
,, Príšery? Monštrá?" nechápala som.

,, A nielen tie! Kebyže máš naozaj veľké nešťastie, mohla by si stretnúť," stíšila hlas, „jeho."
,, Koho?" opýtala som sa. Leona si vzdychla.
,, Ty si o tom nepočula, čo?"
,, O čom? Leona, prestaň hovoriť v hádankách a povedz to na rovinu!" zaúpela som.
,, Ewela. Mohla by si stretnúť Ewela."

Po dlhom čase nová, ale krátka časť. Nezabite ma pls! A vlastne začína škola, takže o tom porozmýšľam... Každopádne aké boli prázdniny?

MaraDyer123