To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

2.kapitola

Stála som pred business centrom, jedným z najväčších v meste, v obtiahnutej čiernej sukni po kolená s malými rozparkami po bokoch. Vlasy som mala učesané do drdolu, takže mi nepadali na čiernu košeľu z jemného ľahkého materiálu, ktorú som nenosila, pretože som ju nechcela zničiť. Nasadila som si na oči svoj čierne slnečné okuliare, keď slnko znovu zasvietilo po dlhej studenej noci. Milovala som ten pocit jari vo vzduchu i na tele.
Keď mi ráno Julia Stephano napísala, že ma chcú vidieť čím skôr, neváhala som a hneď som jej odpísala. Všetky prednášky a cvičenie som mala za sebou a spokojne som sa mohla nadýchnuť dávajúc si ešte sekundu čas pred tým, než sa strápnim. Keď zavial ľahký vánok a ochladil moju pokožku, vedela som, že som bola pripravená ísť na pohovor a povedať im kľudne aj svoje slabosti, o ktorých som ani sama nevedela. Celý svoj život som rátala s najhoršími variantami, pretože len tak realita mohla byť svetlejšia. Ale ani to sa vždy však nedá urobiť najlepšie. Nie, ak ste žena s notebookom v taške, ktorú máte na pleci, v sukni a v sandáloch a idete po starodávnej podlahe vytvorenej z kameňov.
Nešika.
Spoločne s taškou som kráčajúc ku vchodu budovy vrazila do chlapa, ktorý očividne nedával pozor na svoje okolie, pretože s niekým telefonoval.
Idiot.
Aspoň ma ale zachytil, takže som nespadla. „Musím ísť," povedal zvučným hlasom, ktorý mi podlamoval kolená už pri tých obyčajných dvoch slovách. „Ozvem sa ti tak za desať minút." Potom ma pustil a ja som sa vrátila do reality uvedomujúc si, že som mala na sebe niečo teplé a stále sa to šírilo ďalej.
Dofrasa.
Narovnala som sa, prešla som rukou po látke, ktorú som milovala zisťujúc, že bola zrazu celá presiaknutá nejakou cudzou kávou. Pozrela som sa na neho a keď som zbadala, že na tom nebol o nič lepšie, ironicky som sa usmiala. Aspoň, že moja košeľa bola čierna, pretože na ňom tá káva vyzerala strašne. Teda strašne... Mohol ten chlap vôbec vyzerať strašne?
„Um.." nevedela som sa pozrieť inde než na svaly, ktoré mu obopínala mokrá látka. Bol o hlavu vyšší a jeho oči boli modré ako obloha, ktorú som každý večer videla zo strešného okna svojej spálne. Samozrejme, že mal blond vlasy, presne tak ako každý druhý človek v Škandinávii. Ja som proste ale aj tak nemala slov. Narazila som práve do neho, vysokého, atraktívneho, krásneho mladého chlapa, no nedokázala som sa ani ospravedlniť.
„Oliala ste ma a ani mi na to nič nepoviete?" nadvihol jedno obočie zatiaľ, čo sa servítkou snažil odstrániť fľak na bielej košeli. Nestihla som ho upozorniť na to, že sa to nemá robiť, pretože to tým pokazí ešte viac. On ma predbehol, stále si trúc fľak na látke bielou hygienickou vreckovkou z kaviarne, z ktorej pravdepodobne išiel. „Môžem ju rovno vyhodiť. Neviete snáď chodiť po rovnej zemi?! To vás to nenaučili?!"
„Ehm, ja," mal na sebe tmavo modré nohavice a sako v rovnakej farbe, lenže bolo úplne jedno ako vyzeral. Nemala som slov kvôli tomu, ako na mňa vybehol. A poriadne ma teda naštval. Bolo mi fuk, kto to bol. Nemal právo na to správať sa ako idiot. „Viete, ja som vás neoliala," ukázala som na neho ignorujúc ľudí, ktorí sa na mňa divne pozerali. „To som neboja ja, kto mal v jednej ruke kávu a v druhej telefón! Môžete si za to sám. Mohlo sa vám to stať aj bez toho, aby som do vás narazila, za čo sa ospravedlňujem, len tak mimochodom. A okrem toho ste olial aj mňa a nepočujem, že by ste sa, čo i len vôbec snažili..." Ako teraz pôjdem na pohovor? Toto sa naozaj môže stať len mne. Hádam to nie je vidno. Idiot. Moje myšlienky ma umlčali. Dofrasa.
Neveriaci sa na mňa pozrel, akoby nečakal, že mu niekto dokáže odvrávať. Premeral si ma pohľadom a potom mu oči skĺzli na moje topánky, „Ak by ste nemali deravé topánky, nebolo by sa to stalo."
„Preboha," rozhodila som rukami, pretože som na to nemala čas, „tak vám kúpim novú."
Pristúpil ku mne bližšie, vytiahol z peňaženky vizitku a podržal ju predo mnou vo vzduchu. „Stojí viac ako všetko, čo máte na sebe," zašepkal, aby som to počula len ja, „no môžete mi ju zajtra o jednej vyzdvihnúť v čistiarni za rohom a priniesť mi ju do kancelárie," chytila som vizitku do rúk skôr než sa otočil a išiel smerom k budove. Ani mi nepovedal zbohom.
Len som tak tam stála, strkajúc vizitku do tašky k puzdru od notebooku, keď vtom sa otočil, usmial sa na mňa a zakričal. „Cestou pre košeľu nehoďte nikoho pod auto." A ja som sa raz a znova cítila trápne, pretože práve vtedy sa na mňa všetci ľudia z ulice pozreli a tí, čo boli najbližšie pri mne si odstúpili na dva metre.
Skvelé, jednoducho skvelé.