To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

21.kapitola

Ďalší deň som nevedela Benjamina nikde nájsť. Moja mama bola v práci a otec tiež nebol doma, takže som sa len modlila, aby to bol práve on, kto stál za Benjaminovým zmiznutím. Neozýval sa mi od kedy som sa ráno zobudila. Najprv som bola trochu na ihlách ohľadom toho, kde asi tak mohol byť, ale ako bežali hodiny a ja som sa zahrabala do kontroly úplnosti finančných výkazov, moje nervy sa dostávali do znesiteľnej roviny. Bol to predsa dospelý chlap s tehličkami na bruchu a miliónmi na účte. Nemohlo sa mu stať nič hrozné.
Čerešničkou na torte bolo, že sa mi neozýval ani Mathew. Svoj pracovný mobil som tak kľudne mohla nechať vypnutý. Nechodili mi na neho žiadne poplašné správy ani mi nevyvolával kvôli hlúpostiam ako to zvykol robiť. Na rozdiel od strachu, ktorý som mala kvôli Benjaminovi, pri Mathewovi to bolo presne naopak. Bolo to príjemne poobedie, aké som dlho nemala.
Po obede som si do systému zapísala odpracované hodiny a vypla som notebook. Nikto v dome okrem mňa stále nebol. Všade bolo ticho a ja som mala pokoj. Nikto ma nevolal. Nikto po mne nič nechcel. Znamenalo to, že som si mohla robiť svoje veci. A keďže som doma nebola viac ako rok, potrebovala som sa pozrieť, čo všetko som vo svojej izbe vlastne mala.
Prehrabávala som sa skriňou a našla som v nej krabicu bez označenia. Vytiahla som ju von na koberec a prestrihla som pásku, ktorá ju držala pokope. Bola som nadšená z toho, čo som objavila. Svoje staré maliarske potreby som vyhrabala spod zvyškov látok, ktoré som si odkladala na kreatívne použitie. Po x rokoch som to všetko mala prvý krát v rukách. Vyhodila som zaschnuté farby a stvrdnuté štetce a opláchla som nádobky na maľovanie. Potom som si so skicárom a ďalšími vecami sadla na posteľ a kreslila to, čo som videla cez otvorené okná. Snažila som sa rozpamätať si na pohyby štetca a vodových farieb.
Bola jedna hodina, Benjamín bol preč, otec ma neotravoval s novinkami na rybárskom trhu a ja som proste robila to, čo som kedysi tak veľmi milovala. Zaľúbiť sa zas a znova nikdy nebolo pre mňa ťažké. Svojim koníčkom som rada dávala druhé šance. Netrvalo mi ani tridsať minút kým som sa rozhodla, že si to všetko, čo som objavila v skrini zabalím do kufra a zoberiem do Bergenu.
Keď mi v nohaviciach zavibroval telefón, okamžite som po ňom siahla.
KRISTINE: Babe, prídem do Nórska. Italia ma omrzela. Prídeš pre mňa na letisko, bella?
Hodila som si za chrbát ešte jeden vankúš a ďalej som kreslila bielou fixkou vlny na teraz už jemne modrom plátne. Vytočila som jej číslo a položila som mobil vedľa farieb. Dala som si ju nahlas, aby som mohla robiť dve veci naraz. „Kedy?"
„Nečakala som takú skorú odpoveď."
„Kristine, to ešte žiadna nie je. Nehovorím, že prídem. Na tú svoju ODPOVEĎ na svoju otázku stále čakáaaam," chytila som tmavo modrý tuž a nechala ho viesť ma.
„O tri týždne. Netuším kedy presne. Letenku ešte nemám kúpenú, Bella, ale už sa do tohto božského Ríma vracať nebudem. Non," nikdy som si nemyslela, že tie slová od nej raz budem počuť. Bola tým najväčším dobrodruhom, akého som poznala. Milovala každú krajinu, v ktorej strávila aspoň dvanásť hodín alebo jeden prestup. Pri Taliansku som si po prvý krát myslela, že jej tá láska vydrží dlhšie ako na pár mesiacov. „Chýba mi domov," šepla pred tým, ako mi takmer zakričala do ucha. „NEVYJADRUJ SA, Aurora. Viem, čo by si mi na to povedala a tak si to nechaj pre seba, prosím. Je mi tu táááák hrozne teplo a tí ľudia sú tu na mňa až moc temperamento."
„Na to existuje klimatizácia a niečo, čo sa volá siesta."
„Jasne, a ja mám neskutočnú prácu, ktorá mi to zaplatí," neušlo mi ako ironicky to vyznelo. „A okrem toho, ako môžem žiť v krajine bez teba? Kto mi príde umyť okná, keď si spomeniem po troch rokoch, že nejaké mám? Kto mi upečie raz ročne koláč, aby ma zachránil pred mojou mamou? Oh, vlastne, áno, vďaka za ten, čo si mi poslala do Talianska," začula som v diaľke mamine auto a jeho pokazené smerovky. Po schodoch niekto bežal smerom ku mne, no auto neprestávalo robiť tie nezmyslené zvuky, ktoré sa začali zrazu vzďaľovať. „Kristine," vo dverách mojej izby sa objavil Benjamin. „Mala by som ísť. O tri týždne nebudem v Bergene..."
„Oooo a kde budeš Senorita?"
„Nezmýlila si si náhodou krajinu, Bella?"
„Cez víkend idem do Španielska. Pripravujem sa."
Benjamin sa oprel o dvere a neprestával ma sledovať. „Nevravela si náhodou, že ti dobre neplatia?"
„Kto povedal, že musíš mať peniaze na to, aby si cestovala?"
„Ty," zasmiala som sa. „Pred asi tak piatimi rokmi."
„Beriem svoje slovo späť."
Prižmúrila som oči, keď sa Benjamin zavrtel na mieste. „Kristine?"
„Uhm?"
„Na letisko pre teba príde môj kamarát." Benjamin nadvihol jedno obočie vyzývajúc ma k tomu, aby som slovo kamarát vymenila za iné. „Človek," zasmiala som sa nad tým, ako som ho porazila v jeho vlastnej hre.
„Noooo..." v mobile som začula nejaké nové zvuky a hlasy, keď Kristine stíchla. „Budem musieť ísť. Je čas na kávu, Bella," povedala to ležérne, akoby to hovorila niekomu inému ako mne, no ja som nad tým len mávla rukou. „Ciao!"
„Volaj!" skríkla som na ňu, než mi to zložila. „Myslím to vážne!"
„Káva! Prosecco! Pizza! Margarita!" Šepla a potom zložila. Okamžite som si otvorila ikonku, aby som sa dostala k správam a vyhľadala som si jej číslo.
JA: Blázon!
KRISTINE: Niekto ním byť musí, Aurora. Ty ním odmietaš byť.
KRISTINE: Ži, BELLA!
Benjamín urobil jeden krok smerom ku mne, zatvoril za sebou dvere a zamkol ich zvnútra. „Počul som dobre? Kamarát? Človek?"
Nadvihla som jedno obočie presne tak ako to urobil on pred tým. „Koľko to je? Tri dni? Týždeň?"
„Pre mňa to sú roky, zlato."
„O môj Bože..." rukou som si zakryla ústa, aby som mu na to niečo nepovedala. Zlato? To ako vážne na mňa použil svoj zvodný hlas? Zakašľala som a vrátila som sa k maľovaniu tajne sa smejúc zvnútra.
„Keď odtiaľ budem odchádzať, budeš plakať a nebudeš ma chcieť pustiť. Ak sa to stane, nazveš ma oficiálne svojim priateľom a napíšeš kamoške, že pre ňu prídem. A nezabudneš použiť to slovo," ukázal na seba. „PRIATEĽ."
„Fajn." Na oblohu som dokreslila nemotorne čiernou farbou niečo ako čajky. „Platí."
Benjamín sa naklonil nado mňa a zmenil svoj hlas na ten, ktorý som poznala. „Nevedel som, že máš taký talent."
Pridala som čajkám kúsok bielych a tmavo modrých ťahov, aby som zvýraznila ich telá. „Nemám." Potom som vstala uhýbajúc sa jeho postave, rozviazala som si zásteru a preložila som ju cez stoličku pod oknom, ktorú som si dotiahla hore až z kuchyne. Plátno som upevnila na malý drevený stojan na stolíku pri kresle.
„Venuj mi ho, prosím. Zavesím si ho do obývačky a každý deň sa na neho budem pozerať. Sľubujem, že šípky na neho hádzať nebudem. Čestné skautské." Ak by farby dokázali preniesť svieži morský vánok a zvuk čajok, mala by som v byte v Bergene všetky svoje staré maľby. Lenže tie mi nikdy nedovolili zobrať si to miesto, ktoré na nich bolo namaľované kdekoľvek so sebou. Obraz mohol precestovať štyri krajiny, no krajina z neho sa tam nikdy nepreniesla. Nezáležalo ani na tom, z akého uhla som ten moment zachytila na plátno. „Dáš mi ho?"
Prikývla som podpisujúc sa na kraj obrazu. Keď som odložila štetec na suchú servítku, priskočil ku mne, letmo si ma k sebe otočil a úsmevom na perách ma nežne pobozkal. Bolo to tak prirodzené. Ja a on. „A ešte mi povedz kedy mám ísť pre tú tvoju kamošku na letisko."
„O tri týždne. Viac toho neviem. Dá mi info, keď bude mať kúpené letenky," odstúpila som od neho, aby som sa pozrela na to, čo ma pichlo do hrude, keď ma objal. „Čo to máš na sebe?"
Benjamín sa otočil okolo vlastnej osi s roztiahnutými rukami nechávajúc ma si ho poriadne prezrieť. „Toto je môj nový rybársky outfit, Rori. Nehovor mi, že sa ti nepáči. Je to topka. Vidíš tieto rybičky tu?" na opasku pre neho veľkých béžových šortiek boli ručne vyšité modré ryby. „A toto," roztiahol vestu a ja som si uvedomila, že to je tá samá vestička, ktorú priniesol predchádzajúci večer do mojej izby. „Toto by mal mať každý chlap vo svojej skrini. Má to samé vrecká. Desať vreciek vonku a päť vo vnútri," ukazoval mi jedno za druhým. Jedno na pravej strane i na ľavej. Jedno na pravom prse, druhé na ľavom. Jedno všité v druhom... „Môžeš mať pri sebe čokoľvek, čo potrebuješ. Také niečo by si mala nosiť, Rori. Aspoň by si nemusela všade ťahať tú svoju obrovskú tašku. Tu by si si dala servítky, tu peňaženku a kľúče..."
„Kriste," vietor prestal viať a ja som zacítila to, čo predtým odvieval opačným smerom. Zapchala som si nos. „Smrdíš za rybami."
„No teda! Ty si aká všímavá, Rori!"
„NEVOLAJ MA RORI," voľnú ruku som použila na to, aby som na neho varovne ukázala. Uličnícky nadvihol obočie. „Myslím to vážne, BENJAMIN."
Urobila som jeden krok k nemu a on urobil jeden krok vzad, až sme boli opäť pri dverách. Spoza chrbta si ich odomkol a potom mi rýchlo vlepil bozk na líce pred tým ako zmizol z mojej izby.

P.S. Tak čo? Benjamin? 😍