To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

12.kapitola

Celé tri dni som sedela nad knihami, ktoré som si počas štúdia postupne jednu po druhej kupovala kvôli skúškam a priebežným testom. Listovala som stranami a snažila som si zapamätať pojmy, ktoré mi stále robili problém. Opakovala som si definície a vzorce z ekonómie, matematiky, štatistiky a pravdepodobnosti. Nevedela som na, čo sa ma opýtajú a tak som sa snažila do hlavy dostať toho čo najviac. Pred spaním som si čítala vlastnú bakalársku prácu a v duchu som sa ju snažila obhajovať všetkými rôznymi smermi. V byte som mala nehorázny neporiadok, no bolo mi to jedno. Tri dni zbehli ako voda a tri dni ma ešte len čakali na to.
MAMA: Zlatíčko, máš čas? Môžem ti zavolať?
Nevšimla som si jej správu, pretože som sa snažila nájsť papier, kde som mala napísané poznámky k jednému zo zákonov z obchodného práva európskej únie. Zavolala som jej hneď, keď som ju objavila na telefóne. Položila som si ho na stôl na päť stostranovú knihu a do úst som si dala posledný kúsok čokoládového koláča, ktorý som deň pred tým vybrala z mrazničky.
„Zlatíčko," potiahla nosom a mne takmer pri tom zaskočilo. Plakala. „Ja ťa nechcem rušiť, ale..."
„Čo sa deje, mami?"
Znovu potiahla nosom a potom sa na sekundu vzdialila od mobilu, aby si ho vyfúkala.
„Aurora, si to ty?" počula som svojho otca.
„Ahoj, áno. Čo sa deje?" Začínala som sa skutočne báť. Mamu som nepočula často plakať. Nepatrila k ženám, čo to robili. Bola ako ja, v zlých chvíľach sa uzavrela do seba alebo išla za otcom, preto ma prekvapilo, keď som vycítila z jej hlasu, že plakala.
„Vieme, že sa učíš a za pár dní máš štátnicu ale práve nám prišli výsledky od babkiných lekárov. Bude musieť ísť na ďalšie vyšetrenie," mamin plač bolo počuť silnejšie, hoci dávno nebola pri telefóne. „Ale zatiaľ to vyzerá tak, že má rakovinu."
„Nie..." šepla som prikrývajúc si ústa dlaňou. Nie! Kričala som vo vnútri. „Bude to dobré však?" so slabou dušičkou som sa tým snažila sama seba oklamať. „Existujú lieky..."
„Nebola pri doktorovi veľmi dlho, zlatíčko."
„Čo tým chceš povedať?"
Otec si vzdychol. „To, že nevieme, či to bude dobré alebo nie. Nechodila na prehliadky."
Po tvári mi stiekla jedna slza a potom ju nasledovala ďalšia. Nevedela som, čo povedať. Mama mi spomínala, že je babička akási divná a že ju donúti ísť k lekárovi, no myslela som si...
„Uvidíme," šepol otec, keď si všimol, že som stíchla. „Čakajú ju ešte vyšetrenia."
„Dobre," povedala som a potom som sa rozplakala. Prešla mnou horúčava, ktorá ma donútila si sadnúť. Otec mal iba ju. Jeho rodičia umreli keď bol malý, no aj tak bol z nás najsilnejší. Než už to bola akákoľvek rakovina, to slovo nikdy nebolo dobré.
„Aurora?"
„Áno?" Servítkou som si otrela nos a napila sa čistej vody, ktorú som mala na stole.
„Uč sa. Sprav štátnicu a príď ak budeš mať čas."
„Dobre," šepla som snažiac sa potlačiť svoje slzy.
„Ľúbime ťa," mamin plač prestal. Viac som ho nepočula. Vedela som, že je to vďaka ocovi. Bol úžasný, miloval ju a dokázal ju upokojiť len tým, že bol pri nej. Bol jej kotvou v bláznivom mori vĺn. „O, a inak, suseda má pre teba recept na bábovku, čo ti tak chutí," snažil sa ma rozveseliť pred tým, ako mi zavesil. „Tak som jej povedal, nech mi ho dá a ja ti ho vyfotím. A potom prišla mama a že: Ale veď nemáš foťák na tom mobile, na, tu máš môj...."
„Aj ja vás ľúbim," skočila som mu do reči so slabým úsmevom na tvári, ktorý dlho nevydržal.
„Dobre zlato. Rozumiem. Choď sa učiť."
Rozlúčila som sa s ním a hodila som mobil na posteľ. Priala som si, aby sa náš rozhovor nikdy nestal. Želala som si, aby to, čo mi otec povedal, nebola pravda. Bola som ako opitá. Nedokázala som sa hýbať ani premýšľať. Rakovina. To slovo neodchádzalo z mojej mysle. Začala som o nej googliť, no iba som to tým zhoršila. S každým novým slovom, ktoré sa s ňou spájalo ma iba viac rozplakalo. Zničila som si svoje poznámky, omylom som vyliala vodu na podlahu, rozbila som pohár a zabudla, kde som si odložila mobil. A to som si myslela, že som konečne vo svojom živote našla aspoň nejaký kúsok stability. Horšie však bol fakt, že som neplakala iba kvôli tomu, že o ňu prídem, ale aj kvôli tomu, že si sama bude musieť prejsť peklom, ktoré bolo opísané na Internete milión rôznymi spôsobmi.
Hodila som vankúš cez celú miestnosť kričiac z plného hrdla. Nezáležalo mi na tom, kto zo susedov ma mohol začuť. Bola som nahnevaná na život a na to, ako sa hral s mojou rodinou. Chcela som zo seba dostať tú bolesť, no ani krik či plač mi k tomu nepomohol. Vedela som, že jediným únikom je naučiť sa s ňou žiť.
V ten večer som do postele nešla, neotvorila som znovu svoje poznámky, nejedla som večeru. Nedokázala som urobiť nič. Zaspala som na gauči po tom, ako som našla háčkovanú deku od babičky a celá sa do nej zavinula. V mojich myšlienkach bola iba ona.

Moje učenie sa nakoniec vyplatilo i keď som posledné tri dni viac menej iba prejedla a prespala. Spoznala som, čo je to depresia z neznáma a ako je jednoduché s nikým sa približne sedemdesiat hodín nerozprávať. Ignorovala som všetky Juliine, Kristinine, Benjaminove i Mathewove telefonáty. Nemala som chuť s nimi hovoriť. Jediný, komu som odpovedala bol otec a mama.
Posledné tri dni boli strašné, no len kvôli tomu, že som ich takými spravila. Mohla som sa k tomu všetkému postaviť inak, lenže moje city k babke vyhrali. Proste som sa na chvíľu vzdala. Prestala som byť tou silnou ženou, ktorú vychovali. Na obyčajné tri dni. Keď však prešli, obliekla som sa do čiernych obtiahnutých šiat, prehodila som si cez plecia tmavo zelený semišový kabát a išla som obhájiť svoju bakalársku prácu. Dopadlo to úspešne. A i keď bolo nesmierne horúco, tešila som sa z toho. Spravila som štátnice na krásnu dvojku.
MATHEW: Dnes nebudem v kancelárii.
MATHEW: Vlastne tam nebudem až do piatku.
Po štátniciach som išla priamo na zastávku autobusu, pretože som sľúbila svojmu šéfovi, že pre neho ešte niečo dokončím v práci. Najprv som ten sľub ľutovala, no keď som čakala na autobus, uvedomila som si, že vďaka nemu sa budem môcť rozptýliť a vrátiť sa do života, ktorý kvôli rakovine nikdy nebude viac rovnaký, než už išlo o akýkoľvek jej druh a štádium.
JA: Okej.
Odpísala som Mathewovi a hodila som svoj mobil do tašky. Keď som prišla do kancelárie, na stole ma už čakal zoznam dokumentov, ktoré som mala skontrolovať a papierov, ktoré bolo potrebné vypísať. Našťastie ale Mathew dodržal svoje slovo a vo firme sa neukázal. Mala som pokoj, v ktorom existovala len práca a Julia sediaca o desať poschodí nižšie.
„Môžem ti gratulovať?" bolo prvé, čo som počula, keď som zdvihla prichádzajúci hovor.
„Pýtaš sa to kvôli tomu, aby si to mohla ísť osláviť do nejakého baru alebo preto, že to chceš vedieť?"
„Oboje?"
„Hmmmm..." naťahovala som čas, no pri nej akákoľvek snaha o prekvapenie vždy vyšla nakoniec nazmar.
„Takže áno! Gratulujem, slečna bakalárka!" Skríkla Kristine do telefónu.
„Ďakujem," usmiala som sa, pretože i keď som jej posledné dni nedvíhala, obyčajný rozhovor s ňou ma dokázal donútiť znovu sa usmiať.
„Fuuu, no a teraz musím rozmýšľať, čo si dnes dám na oslavu."
„Gin s tonicom?"
„Aperol?"
„Pravda," zasmiala som sa. „Si v Taliansku."
„Si."
Rozprávali sme sa desať minút, než Kristine prehlásila, že sa musí vrátiť do práce. Zrazu som však mala strašnú chuť na sladké a na dobrú taliansku kávu a tak som napísala Julii, či by sa ku mne nepridala. Odpísala mi okamžite.
JULIA: Pastel de nata?
JA: Áno.
JULIA: Si Bc.?
JA: ÁNO!!!!
JULIA: Gratulujem!
JULIA: Pozývam!
JULIA: Mám ale ešte stretnutie, tak o desať minút prídem za tebou. Počkaj ma kľudne v kaviarni.
Cestou do kaviarne ma na recepcii zastavil Edmund a ja som tak za necelé dve hodiny oficiálne prehovorila s viac ľuďmi než za posledných šesť dní. „Slečna Auróra, niečo pre vás prišlo dnes pred jednou. Nebola ste v kancelárii, tak som im povedal, že vám to predám keď prídete. Mathew ma uistil, že tu budete," otočil sa a z druhého stola zdvihol kyticu sedmokrások, ktoré mi potom podal cez recepciu. „Sú krásne."
„Neviete, kto mi ich poslal?"
„Nie, no chcel som vám ich dať už skôr ale nebol som tu keď ste dnes prišla. Celý čas tu na vás čakali."
Cítila som ich vôňu už len keď som ich držala. Boli nádherné a moje srdce sa pri jedinom pohľade na nich začalo roztápať, nech už boli od kohokoľvek.
„Je tam nejaká vizitka," poznamenal Edmund ukazujúc na kvety v mojej ruke.
„Um," vyšlo zo mňa, keď som z nich vyťahovala. Bol to malý biely kancelárky papierik preložený na polovicu, aby to, čo na ňom bolo napísané, nemohol vidieť každý. „Ďakujem," povedala som Edmundovi pred tým, než som sa mu otočila chrbtom idúc smerom k východu. „Ešte sa vrátim."
V rukách som opatrne roztvorila papierik robiac jeden malý krok za druhým. Boli na ňom iba tri slová: Bc. Aurora Wilkersonová, ktoré ma donútili usmiať sa.
Privoňala som si k nim, keď som vyšla z budovy. Jediný, kto o mojej úspešne zloženej štátnici vedel, bola Júlia a Kristine, no ani jedna z nich by mi ich neposlala. Boli to presne také isté kvety, ako som dostala približne pred rokom. Mohli byť len od jedného jediného človeka.
JA: Ako ti mám poďakovať, Mathew? U teba nikdy nič nie je zadarmo.
Napísala som mu stojac pred jeho firmou s nádhernými jednoduchými kvetmi v náručí. Odpoveď som ale nedostala.

P.S. Nezabudni mi dat vedieť či sa ti kapitola páčila. Postupne tu bude celá kniha, tak sa neboj, pretože je skutočne dopisana iba to chce čas ju premiestniť sem pre vás. Oh a ak sa ti páči a si bookstagramer, oznac ma. Info je na mojom profile. 😁 budem rada.