To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

28.kapitola

„Dávajte prosím pozor, cesty sú ešte stále trochu primrazené," Kristine ani po desiatich minútach nezložila telefón. „Ja viem, že je to už pol roka od kedy ste sa rozišli s Benjaminom, ale to neznamená, že na teba viac nemá dávať pozor. Ak sa jej niečo stane," Kristine tentokrát namierila svoje slová priamo k svojmu spolubývajúcemu, „tak si ma nepraj, Benjamin Andreason Eriksen."
„Dobre madam, budem s ňou jazdiť ako s vajcami."
„Presne to som chcela počuť," Kristinin smiech bolo počuť v celom aute.
„Nezabudla si náhodou na cestoviny v rúre?"
„Nemusíš ma kontrolovať Benji."
„Och, ale ja nekontrolujem teba, Krisi, ale moju vlastnú kuchyňu."
Aj napriek vzdialenosti, ktorá nás delila som presne vedela, čo Kristine robila. Prekrúcala očami bežiac k rúre, kde zabudla na cestoviny, presne tak ako vždy.
„Tak ja asi už idem," jej hlas bol akosi tlmený, čím potvrdila moju predstavu. „Paaaa..."
V reproduktory to dvakrát zapípalo a hovor sa ukončil. Ani jeden z nás sa nedokázal prestať smiať.
„Pane Bože, ochraňuj moju drahocennú kuchyni..."
„...i s osobami, ktoré sa v nej nachádzajú," dokončila som sa neho s úsmevom na tvári a slzami v očiach.
„Amen."
Išla som domov vždy, keď ma o to mama poprosila. Každým dňom bolo teplejšie a moja auto už pomaly nestačilo. Začalo sa zahrievať a súčiastky v ňom si žiadali opraviť. Benjamin tam bol pre mňa. O Kristine mi poriadne nič nepovedal od kedy sme sa rozišli, no všetky ich rozhovory, pohľady a obavy hovorili za nich oboch. Bola som šťastná, že našli lásku, ktorú som ja nájsť nedokázala.
Benjamin sa nakoniec, presne ako vravel, stal mojim najlepším priateľom. Bol to ten najúžasnejší vzťah, ktorý sme medzi sebou kedy mali. Neľutovala som ničoho, čo sme spoločne prežili, pretože len tak som mohla získať kamaráta, ktorého by som za nič na svete nevymenila.
„Myslím, že by som ti mal vrátiť tú vestičku, čo mi dal tvoj otec," Benjamin na mňa po chvíli prehovoril. „Trochu som ju zašpinil od krvi, keď sme spolu minule chytili ryby, ale inak je tip top."
„Nechaj si ju."
Pridal na plyn a stíšil rádio, ktoré som desať minút vyberala z ponuky. „Nie."
„Ale áno."
Obehoval jedno auto za druhým sledujúc pozorne pohyby na ceste. „Nemôžem si ju nechať," skríkol, keď kamión za nami neprestával trúbiť na malé červené auto, ktoré veľmi pomalým tempom blokovalo pruh na zrýchlenie.
„Tak mi ju postráž a keď raz náhodou budem mať nejakého manžela, dáš mu ju."
„S tvojou krásou..."
„...a mojim voľným časom," skočila som mu do reči, „to tak skoro asi nebude, takže ju s kľudným svedomím používaj, okej?"
„A tá rybka, čo mi dala tvoja babička?"
Otočila som sa k nemu frustrovane. „Neopováž sa vyťahovať teraz každú jednu vec, čo si dostal od mojej rodiny, Benjamin Andreason Eriksen, rozumieš?! Vráť to im a uvidíš, čo je to hnev. Dali ti tie veci, tak si ich nechaj. Ak by ti ich nechceli dať, nikdy by ti ich ani nedali, ver mi," zarazila som sa pri vlastných slovách. „Prepáč. Dofrasa, nechcela som znieť..."
„Ako mrcha?" skočil mi do reči. „Neznela si," natiahol sa po mojej ruke, priložil si ju k perám a jemne ju pobozkal pozerajúc sa na auto, ktoré sa rútilo nepovolenou rýchlosťou po našej pravej strane. „Nechám si tú rybičku aj tu vestu. Tvoj možno nejaký akýkoľvek budúci manžel nech ide do riti."
„To znie dobre," zasmiala som sa nad jeho slovami, „ale nemusel si použiť každé jedno synonymum. Možno, nejaký, akýkoľvek?" 
„Možno, nejaký, akýkoľvek," zopakoval po mne Benjamin. „A teraz mi povedz ako Mathew."
„Stále nasratý, nepríjemný a arogantný," vypľula som zo seba v rýchlosti blesku. „Mathew."
„To bolo naozaj stručné a rýchle."
„Prečo sa na neho pýtaš?"
„Aby som vedel, či si s ním už v pohode, ale vyzerá to tak, že ani moc nie."
„Umm..." Čo iné mi ostávalo? Bol to predsa môj šéf. „Myslím, že sme už v pohode."
„Neznelo to tak, ale okej."
„Nešprtaj sa v tom, čo nechceš počuť, Benji."
„Nebudem," nadvihol jedno obočia a opatrne pridal hlasitosť na doske. „A ani ho už viac nebudem obraňovať."
„Dobre," zašomrala som si popod nos. Ich vzťah bol rovnako v háji ako ten môj s mojim vlastným šéfom, ktorému som sa viac menej poslednú dobu snažila vyhýbať.
„Je to idiot," prehlásil Benjamin, na čo som sa iba schuti zasmiala. Vytrhol mi moje vlastné slova z úst.
V tú noc sme prespali u neho na byte v Trondheime, presne tak ako vždy. Ponúkol mi svoju posteľ zatiaľ, čo on spal na gauči. Neľutovala som ho a ani som sa ho nijako nesnažila presvedčiť, aby sme si vymenili miesta. Po všetkých mojich návštevách som zistila, že jeho gauč bol omnoho pohodlnejší ako posteľ, ktorú som mala na byte v Bergene. Mohli za to tie sprosté peniaze. Kúpil si za nich nie len luxus ale zdravú chrbticu a nulové bolesti krížov nehľadiac na to, či spal v posteli alebo na gauči v obývačke.

S Benjaminom sme prišli do Harstadu v pondelok ráno. Auto sme zaparkovali takmer priamo pred vstupnými dverami, ktoré sa otvorili v momente, keď Benjamin vypol motor. Stačil jediný pohľad na to, aby som z auta okamžite vyskočila. Mame tiekli po tvári slzy tak silno, že moje srdce prestalo na chvíľu byť.
Otec sa objavil za ňou než som k nej stihla prísť, objal ju stojac za jej chrbtom a usmial sa na mňa s ospravedlnením v očiach.
„Babička je v nemocnici," šepol hladkajúc mamu po ramenách.
„Viem. Chodí tam kvôli chemoterapii už tri mesiace každý druhý víkend."
„Mala..." mama sa snažila niečo povedať, no slzy pohltili jej slová. „Bab... Babička..."
„Babička mala v noci mozgovú príhodu a mama ti to nechcela povedať, pretože ste boli na ceste sem, ale je v poriadku. Prežila to, len nás to trochu vydesilo."
Srdce mi búšilo stále rýchlejšie a ani ruka ktorou som sa dotkla svojho tela tam, kde sa nachádzalo, ho nedokázalo utíšiť. „Je v poriadku," zopakovala som ocove slová dúfajúc v to, že ich moje srdce začuje rovnako dobre ako som ich začuli moje uši.
„Chcú si ju tam nechať ešte dva dni, aby urobili nejaké vyšetrenie," otec podsunul mame novú servítku, ktorú mal schovanú vo vrecku a tú starú si od nej zobral.
Oprela som sa o Benjamina, ktorý stál tesne vedľa mňa zatiaľ, čo mračná na oblohe spustili lejak, ktorý presne opisoval všetky moje pocity. Poddala som sa jeho nálade nechávajúc slzy zaniknúť medzi kvapkami dažďa.
Otec stiahol mamu do domu a keď videl, že sa nehneme z miesta, jemne privrel vchodové dvere.
„Ďakujem, že si tu," zašepkala som, keď mi Benjamin cez ramená prehodil svoju koženku.
„Za niečo také mi ďakovať nemusíš, Aurora. Som rád, že tu som s tebou."
„Neexistuje miesto, kde by si bol radšej?" podpichla som ho aj napriek tomu, že sa moje kútiky ani trochu nepohli.
„Nie."
V Bergene ma za približne dva týždne čakali termíny pre odovzdania seminárnych prác, tri skúšky v škole, konzultácie nových daňových zákonov s oddelením vo firme a rôzne školenia, ktoré som mala na starosť práve ja. „Keď sa vrátime späť, nebudem už mať viac čas sem znovu prísť."
„Ja viem," šepol mi Benjamin do ucha. „Všetko bude nakoniec v poriadku, Aurora."
„Ako môžeš byť tak optimistický?"
„Jednoducho," pokrútil ramenami. „Kvôli tebe, aby si sa aspoň na malú chvíľu usmiala aj napriek bleskom a vetru."
„Poďte už dnu, vy nezbedníci!" kričal na nás otec z otvoreného okna kuchyne. „Inak budete chorí a do Bergenu sa tak skoro nevrátite!"
„Ideme?"
Pevnejšie som si okolo seba ovinula Benjaminovu koženku a urobila krok od neho. „Ideme."

Pred tým ako som si večer zaľahla do postele mi na dvere izby zaklopal Benjamin s otázkou v očiach. Povieš mi všetko? Keď som prikývla, vošiel dnu a dvere za sebou zavrel. Sadol si ku mne na posteľ, chytil ma za ruku a niečo mi do nej vložil.
Zasmiala som sa pri pohľade na obyčajnú tabletku proti bolesti hlavy.
„Babička bola tak strašne čiperná na svoj vek. Každý jej hádal o minimálne desať rokov menej," spustila som bez premýšľania to, čo som mala na srdci celé mesiace. „Už to nie je ona. Chradne kvôli tej sprostej rakovine. Minule som videla, ako sa opierala o stoličku a keď sme tu boli naposledy, nemala už ani silu sa s nami dlho rozprávať. Pritom to bol ten typ človeka, čo nezatvoril svoje ústa kľudne celý deň."
Benjamin sa pri mojej pripomienke zasmial berúc moju ruku do tej svojej. „Vieš, že som začal chodiť na preventívne prehliadky?"
„No to bolo na čase, Benji."
„A neprestanem," šepol so smútkom v hlase. „Budem poctivý, pretože tak môžem predísť..."
„...tomu, čo sa stalo aj babičke. Jedna sprostá prehliadka raz za dva roky u obecného lekára a všetko by bolo v poriadku."
„Lenže ona je ešte zo starej generácie," pripomenul mi Benjamin. „Oni na to neboli zvyknutí."
„Jedna jediná prehliadka..." prehltla som nasucho svoj vlastný smútok. „Stačilo prísť o pár rokov skôr. Aj keby mala rakovinu, zistili by to včas a nie v poslednom štádiu," rukávom svojho pyžama som si utrela slzu, ktorá sa mi začala tvoriť v pravom kútiku a prstami som si prešla po spánkoch, v ktorých mi už hodiny pulzovalo. „Doktorka jej najprv predpísala tabletky, ale tie jej nevyhovovali. Bola z nich celá slabá a..."
„Aurora," Benjamin ma chcel prerušiť, no ja som mu iba stisla ruku a dopovedala som mu všetko.
„Chodila raz týždenne do ambulancie na onkologickom oddelení, kde sedela štyri alebo päť hodín zatiaľ, čo jej chemoterapia tiekla do žili kvapka po kvapka. To fungovalo ale iba istý čas. Babička mi o tej ambulancii prezradila všetko," zasmiala som sa pri spomienke na naše konverzácie z pred pár mesiacov. „Viem presne ako vyzerá, hoci som tam nikdy nebola. Viem, kto tam každý piatok sedí na konci miestnosti a aká sestrička sa usmieva ako anjel. Viem, koľko mladých ľudí má rakovinu a koľko starých ledva chodí po tom ako im dotečie. Naopak ona vychádza ako taká päťdesiatnička, za čo sa otec hnevá. Vždy sa vraj tvári, akoby ju jej vlastná sila neopúšťala, no keď doma vystupuje z auta, musí ju podopierať otec. On je ten, kto jej na popráskané prsty nanáša nejakú mastičku z lekárne. On je ten, kto ju zachytáva, keď sa jej zahmlieva pred očami. A ona..."
„...ona sa tvári a správa, akoby si ešte nepripustila, že spravila chybu."
„Mama sa viní za to, že ju k doktorom nedokopala skôr," šepla som ukrývajúc v sebe svoju vlastnú bolesť. „Lenže..."
„Život je niekedy proste sviňa."
Zasmiala som sa nad jeho prehlásením, utrela slzy z očí a oprela sa o neho vypúšťajúc von aspoň časť svojej vlastnej frustrácie z toho, že som jej nemala ako pomôcť. Jej, mame ani ocovi.
Niekedy som mala pocit, akoby som sa ocitla v nejakom zlom deji romantickej knihy, kde sa môj princ na mňa vykašľal a odišiel radšej na dovolenku namiesto toho, aby ma prišiel zachrániť. Problém bol len v tom, že to bol skutočne môj naozajstný život a všetko to dráma, ktoré sa dialo, bolo len následkom kolízie viacerých ľudských rozhodnutí.

„Zlatičko, nechaj to tak. Ja to potom umyjem," zvolala na mňa babička z kresla. Keď ju pustili z nemocnice, okamžite som bola pri nej.
„Ale prosím ťa. Je to len jedna miska, dva taniere, jedna vidlička, tri poháre..." hovorila som zatiaľ, čo som jednu vec po druhou dávala pod prúd horúcej vodu. Nechcela som, aby sa jej ruky ešte viac zničili. Stačilo to, že boli extrémne suché a popraskané kvôli chemoterapii, ktorú brala už takmer rok.
Jediný, kto pil kávu som bola ja a Benjamin. Jediný, kto jedol, som bola ja a Benjamin. Jediný, kto si nalial cviklovú šťavu som bola ja. „Čo si dnes jedla, babi?"
„Aurora," napomenula ma tak ako vždy, keď z mojich úst vyšla tá hriešna otázka. V obrannom geste som nadvihla obe ruky a dokončila umývanie riadu. Kútiky mojich úst sa okamžite skrivili.
Denne som u nej strávila aj štyri alebo šesť hodín zatiaľ, čo Benjamin pracoval na jej záhrade dokiaľ sa na neho nezačalo škeriť slnko v znamení, že si svoje už odpracovalo. S babičkou sme využili každú jednu minútu rozprávaním sa a i keď som nesúhlasila úplne so všetkým, čo povedala, nehádala som sa s ňou.
Hovorila mi o svojom živote a láske k dedkovi. Spomínala na svojich rodičov, ktorý sa v noci plavili po mori, aby nachytali len tie najlepšie čerstvé ryby, ktoré nasledujúce ráno predávali na miestnom trhovisku. Opisovala mi vône a ľudí, akoby to bolo len včera, keď stála pri ich stánku tískajúc sa k maminmu chrbtu.
„Nepremýšľaj, inak ťa bude bolieť hlava, zlatíčko," babičkin hlas bol slabší ako pred Vianocami, no aj tak ju nezastavil v tom, aby ma prerušila v mojich myšlienkach po tom, ako sme na chvíľu stíchli. „Radšej mi povedz, čo je nové v meste. Ale nie tom veľkom, v ktorom bývaš."
„Uf, no, to by som tam najprv musela ísť ja sama, babi."
„Nehovor mi, že si si nenašla čas zájsť do centra a pozrieť sa na trh alebo zájsť do tej skvelej cukrárne, kde sme spoločne chodili."
„V tom prípade to vyzerá, že ostanem ticho," priznala som sa so slabým úsmevom na tvári. „Pracujem, študujem alebo som pri tebe, no čo keby som upiekla ten dobrý koláč, ktorý mám tak rada?"
Babička nadvihla jedno obočie, no za chvíľku ho znovu zvesila. Určite si predstavila neporiadok, ktorý by som jej mohla v kuchyni urobiť. „Dobre," šepla nakoniec vzdávajúc sa.
„Ale sľúb mi, že budeš iba sedieť a pozerať sa."
Videla som jej na očiach ako bojuje s nutkaním namietať, no po chvíli vzdala aj tento drobný boj a jednoducho prikývla.
V kuchyni som našla všetko, čo som potrebovala a bez jediného zaváhania som sa pustila do práce. Babička sa po celý čas nepohla a jedným okom sledovala každý môj pohyb. Keď som mala koláč upečený a v celom dome to krásne voňala po jablkách a škorici, ukázala mi, že jej mám odkrojiť jeden malý kúsok. Zavolala som aj Benjamina a všetci traja sme v tichosti zjedli svoje porcie. Zvyšok som odložila do rúry tak ako to robievala babička o umyla som riad.
Benjamin sa s ňou zatiaľ rozprával, no keď som na babičkinom hlase začula náznaky únavy, prevesila som utierku cez radiátor a zobrala som si svoje veci. Rozlúčila som sa s babičkou dúfajúc, že všetko bude v poriadku a na ďalší deň ju znovu uvidím. Potrebovala oddychovať a ja som jej v tom iba zavadzala.
Opierajúc sa o zárubňu na vchodových dverách nám kývala zoširoka sa usmievajúc, akoby bolo všetko v poriadku. V pohyboch a gestách to bola ešte stále ona, no pomaly sa aj tieto posledné kúsky z nej začali strácať presne tak ako jej vlasy pod parochňou, ktorú nosila.
Aj keď to nikto nechcel rátať, každý z nás vedel, že už takmer prešiel jeden celý rok odkedy jej diagnostikovali rakovinu.