To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

38.kapitola

Neodišli sme z Helstadu dokiaľ som si nebola istá, že to mama s otcom doma zvládnu sami. Začínala sa ich kapitola života, s ktorou ešte rok dozadu nerátali. A preto sme s Mathewom ostali. Každý deň sme boli s nimi, no keď prešli dva dni od pohrebu, Mathew zobral moje kľúče a odviedol ma do babičkinho domu nepýtajúc sa ma na to, či to zvládnem. Sadli sme si do jej obývačky a boli ticho. Nepotrebovali sme žiadne slová, iba atmosféru miesta, ktoré som milovala. Boli sme tam len ja a on.
Mathew so mnou ostal v Harstade jeden celý týždeň a ani raz nedvihol telefón či sa nezavrel v izbe bezo mňa po svojom boku. Po siedmich dňoch ale zdvihol telefonát, ktorý nás donútil z môjho rodného mesta odísť. Mathewa matka mala naplánovanú svadbu a jej syn sa tam musel objaviť či chcel alebo nie.
Mathew ma donútil zabaliť si šaty, ktoré mi ušila babička. Dlhá tmavomodrá sukňa bola posiata malými žltými bodkami a cez celú látku sa tiahli jemné stopy zelenej. Vrch bol vytvorený z čierneho tylu, ktorý zahaľoval celé šaty až k zemi. Babička mi na jeden Vianoce ušila šaty, ktoré vyzerali ako nočná obloha, pretože mi moji rodičia dali meno Aurora. Boli to šaty, ktoré som nikdy nemala na sebe, no aspoň desať krát ročne som sa do nich obliekla a hodinu stála pred zrkadlom. Mohla som namietať ako som len chcela, Mathew sa rozhodol, že ak on musí ísť na svadbu, ja si oblečiem šaty, ktoré som ukrývala vo svojej skrini celé roky. Ani sa ma nepýtal, či pôjdem s ním. Zobral to ako samozrejmosť.
Po pristáti v Bergene si Mathew vyzdvihol svoje auto v súkromnom parkovisku a odviezol ma domov s podmienkou, že si iba zabalím veci a pôjdem spať k nemu.
„Dofrasa," Mathew zaklial hneď ako vošiel do môjho bytu, „prečo tu máš takú zimu, Aurora?" Počas noci, nech už bolo leto alebo nie, Nórsko upadlo do chladu.
„Uhm, no vieš," vyzula som sa a hodila topánky do kúta miestnosti, „takto sa dá ušetriť veľa peňazí," nadvihla som palec, keď som videla, že chcel niečo povedať, „pozri, zdražovalo sa, okej? Nie každý na to má a ja som stále u teba, tak som ich proste vypla, okej?" To ho umlčalo.
Odtiahla som si svoj kufor do spálne, kde som si začala prebaľovať jeho obsah. Keď som narazila na bielu hodvábnu košeľu, neodolala som pokušeniu obliecť si ju.
„Aurora?" Zakričal za mnou Mathew z chodby po pár minútach. „Ako dlho..." keď však vošiel do mojej spálne, zabudol na to, čo sa chcel opýtať, nadvihol jedno obočie a urobil tri kroky ku mne. A potom boli jeho pery na tých mojich. „Vieš, že milujem keď ju máš na sebe?"
„A vieš, čo ešte mám?" pobozkala som ho namiesto odpovede.
„Hm?" spýtal sa bez toho, aby sa odo mňa odtiahol čo i len na milimeter.
Keď sa na moje tvári objavil úsmev, vzdala som sa jeho pier a odstúpila som od neho, aby som si z tašky vytiahla svoju peňaženku. Našla som v nej niečo, čo patrilo jemu a ukrývajúc to pred ním som mu to vložila do dlane. „Čo je to?"
„Pozri sa," sadla som si na posteľ a sledovala ako pomaly roztvára svoju ruku.
„To nemyslíš vážne!" Mathew si prezeral malý gombík, ktorý som mu odstrihla z jeho košele pred dvoma rokmi a celý ten čas ho nosila všade so sebou pre šťastie. Usmieval sa. „Takmer som ju vyhodil. Vedel som, že si to bola ty, ale..." netušil, že som si ho nechala.
Dlaňou som prešla po látke, ktorá objímala moje telo a potom som nadvihla pohľad k nemu. „Ale neurobil si to. Nevyhodil si ju."
„Nahnevala si ma vtedy."
„Ja?"
„A kto iný?" kľakol si predo mňa v prstoch stále držiac gombík. „Prečo si ho nevyhodila?"
„Nechcela som."
Mathew si gombík odložil do svojej vlastnej peňaženky a potom na mňa žmurkol. „V tom prípade ho tentokrát nevyhodím ja."
„Prečo?" doberala som si ho.
„Nechcem," a on mi odpovedal mojimi vlastnými slovami. „Ale ver mi, že som za neho nikde nedokázal nájsť náhradu. Tá košeľa bola drahá, no nekupoval som ju v Nórsku."
„Somarina."
„Súhlasím," zasmial sa. „Pravdou je, že som na tú košeľu zabudol, pretože moja asistentka pár krát do práce priniesla kvety, na ktoré som alergický, pár krát ma nahnevala, porezala si nohu, prišla..."
Rukou som mu zakryla ústa, aby viac nemohol povedať nič. Zoširoka som sa usmievala, keď pretočil očami sťahujúc ma k nemu na zem.

Odišli sme k nemu a tentokrát to nebol on, kto rozhodol, že sa zložím v jeho izbe. Bola som to ja. Zvykla som si na neho tak veľmi, že som nechcela viac zaspávať sama hoci som netušila, čo bolo medzi nami, pretože sme si to nikdy nepovedali. Robil ma šťastnou vo chvíľach, kedy ma bolesť presviedčala, aby som smútila.
„Ako dlho môžem ostať u teba?"
„Tak dlho dokiaľ ti nebudem liezť na nervy," zakričal za mnou z kúpeľni zatiaľ, čo si utieral tvár do tmavo modrej osušky. „Alebo ty mne," postavil sa na dvere a v rukách držal moju béžovú podprsenku, ktorú som si zabudla upratať.
Odhrnula som paplón z postele a ľahla som si na mäkký matrac, ktorý ma celú pohltil svojou nežnosťou. Zložila som si hlavu na vankúš a zavrela oči. Premýšľala som nad tým, ako bude vyzerať môj život bez ženy, ktorá ho obohacovala svojim humorom a láskou. Nedokázala som si predstaviť ďalšie dni ani sviatky bez nej. Nemohla som. Nedokázala som to.
Po tvári mi stiekla slza práve v momente, keď som pocítila ako si Mathew ľahol vedľa mňa. Otvorila som oči a zotrela som si ju tak ako som to robila posledný týždeň.
Nepovedala som Mathewovi o faktúrach, ktoré nám došli z nemocnice a o sume, ktorú som nedokázala splatiť ani za ďalších päť rokov. Keď kritizoval to, že som šetrila, kde sa dalo, pochopila som, že nejde o vec, ktorou by som ho chcela zaťažovať.
„Zajtra so mnou pôjdeš do práce? Možno ťa to na chvíľu rozptýli a roboty tam bude kopec," prihovoril sa mi naťahujúc sa za vypínačom od stolnej lampy.
„Ak ma potrebuješ, pôjdem," povedala som v momente, kedy nás pohltila tma.
„Myslím, že by si už dávno mala vedieť, že ťa viac než len potrebujem."
„Nebolo by na škodu, keby si mi to niekedy povedal, vieš?"
Cítila som ako sa naklonil ku mne a potom ma svojim telom pritlačil do postele. Omotala som mu ruky okolo krku a prekrútila očami.
„Mala by si to prestať robiť, Aurora."
„A ty by si mal pochopiť zmysel tmy, Mathew."
Prstami prešiel po mojom boku a opatrne odhrnul kúsok látky, ktorá mu stála v ceste. Potom sa svojimi perami dávajúc mi bozky cestou priblížil k môjmu uchu, aby mi zašepkal. „Myslím, že som ho pochopil."
„Mala by som ti povedať, aby si prestal," chytila som ho za vlasy a premiestnila jeho pery nižšie.
„No ty to neurobíš."
Vzdychla som, keď mi pretiahol tričko cez hlavu. „Nie."
„Chýbala si mi," ľahol si na chrbát a stiahol si ma k sebe. Prehodila som jednu nohu cez neho a urobila to, čo on pred tým urobil mne. Bozkávala som ho na miestach, ktoré som už dobre poznala. „Celý ten prekliaty týždeň som sa ťa nemohol ani dotknúť."
Pristihla som sa, že sa usmievam, keď to povedal nahlas. Lenže slová, ktoré nasledovali boli pre mňa omnoho dôležitejšie. „Nedokázal by som ti ublížiť, Aurora. Nikdy." V tú chvíľu mi to stačilo viac než sľuby plné lásky, pretože on mi nesľuboval nič a zároveň všetko.
Milujem ťa, chcela som vykričať do ticha, no Mathewove pery ma v tom zastavili. Nechala som ich ma umlčať.