To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

24.kapitola

Nikdy som sa nenaučila správne behať, no čas mi ukazoval ako na to. Robil jeden krok za druhým dokiaľ nešiel tak rýchlo, ako len vládal. Potom sa znovu zastavil. Prešli dva týždne a Benjamin odchádzal späť do Bergenu, presne ako sme sa dohodli. Na dverách ma pobozkal a povedal mi, že mu budem chýbať. Potom zodvihol tašku len kúsok od prahu, na ktorom sme stáli, nasadol do auta a bol preč. Smeroval na najbližšie letisko, pretože som ho k tomu donútila. Samého som ho nemohla nechať šoférovať dvadsaťštyri hodín a už vôbec nie mojim autom. A okrem toho, o dva mesiace mal pre mňa prísť, aby mi robil spolujazdca na tej mojej ceste. Sľúbil mi, že mi bude každý deň volať alebo písať. Chýbal mi v sekunde, keď auto mojej mami zmizlo za rohom domu.
Nestihol sa ani mi ozvať, či s otcom na miesto šoféra dorazili na letisko, keď na vchodové dvere zaklopal poslíček s veľkou kyticou poľných kvetov, v ktorej bol ukrytý malý čierny lístok s iniciálami B.A.E Na druhej strane bol zlatým perom ručne napísaný odkaz Benjaminovým písmom.
Každý týždeň jedna, presne ako som sľúbil.
P.S. Poľných kvetov sa musíš nabažiť, kým si ešte doma. V Bergene týmto kvetom hrozí katastrofa, ktorej meno až príliš dobre poznáš.
Asi nemusím písať, od koho táto kytica je... (Chýba ti tvoj PRIATEĽ, však?)
„Tá je nádherná, Auróra. Pôjdem ti nájsť vázu," mama sa objavila v chodbe, z ktorej som sa nepohla posledných desať minút. Odkaz som si musela prečítať minimálne päť krát. Vedela som ho už naspamäť, keď sa pri mne objavila a jasala nad nádhernými kvetmi v mojom náručí nezabúdajúc na to ma zároveň napomenúť. „Dávaj prosím pozor na tu vodu, čo z nich kvapká! Nechcem to mať na celom koberci."
Červené makové lístky sa týčili nad margarétkami a upútavali moju pozornosť. Nikde som však nenašla sedmokrásky, ktoré som milovala zo všetkých kvetov najviac. Bol na nich vôbec Mathew alergický, keď mi ich sám dobrovoľne poslal pred približne rokom?
„Aurora!" Po prstoch mi tiekla studená tekutina a keď ukončovala náš styk, menila sa v kvapky a opúšťala ma.
Dobehla som do kuchyne a kyticu som vložila do vázy, čo už stála na drese naplnená vodou. „Prepáč, mami..."
„Porozprávame sa?" skočila mi do reči prekrižujúc si ruky na prsiach stále sledujúc každý jeden kvet v kytici.
Prikývla som a vázu som postavila do stredu stola. Okamžite som sa chytila slova. „Predĺžim si štúdium o rok, neplatí sa za to nič. Už som sa informovala. A skôr, než ma budeš chcieť prerušiť alebo mi znovu skočiť do reči, tak ťa chcem len ubezpečiť, že v škole neskončím," sypala som zo seba všetky argumenty, ktoré som si v duchu pripravovala. „Proste len budem mať počas semestra menej predmetov a budem mať viac času na prácu. Telefonovala som ráno s Juliou, pretože Mathew niekde zmizol," znovu som dvihla prst smerom ku nej, aby som jej naznačila, nech si svoje otázky nechá na neskôr a pokračovala som, „a ukázalo sa, že sa jej očividne sťažoval, že nič nestíha. Vyzerá to tak, že sa mu viac môjho času bude hodiť. A okej, nemám ho rada a je to idiot, ale pracuje sa mi s ním dobre. Je set sakra múdry. A babka..." pregĺgla som zaháňajúc akúkoľvek spomienku na slzy a smútok, ktorý som v sebe chovala. „Babka už nemá veľa času. Nechcem, aby ho mala ešte menej len kvôli tomu, že nemáme peniaze na liečbu. Chcem, aby si s ňou bola, čo najdlhšie. Otec tiež. Vy môžete, pretože bývate tu, ale ja mám povinnosti tisícky kilometrov od vás, ktorým sa nemôžem postaviť chrbtom. Otec by namietal, keby tu bol a ty chceš tiež, ale ja vás v tom nenechám samých..." hovorila som dokiaľ moje argumenty niečo znamenali, na keď som povedala posledné slovo, mama nepoužila ani jeden z tých svojich. Bola proste ticho. Z pier jej zmizli akékoľvek otázky, ktoré by mohla použiť. Nehovorila nič a ja som vedela, že to, čo som chcela urobiť za to stálo. Musela som to urobiť. Nemohla to byť ona, kto by opravoval chyby v našom živote. Potrebovala ho žiť kvôli nej.
„Mami?" Chytila som ju za ruku a ona mi ju stisla. Do očí sa jej nahrnuli slzy a pery sa jej začali triasť. Vstala som, kľakla si pred ňu sediacu pri stole a zobrala som jej do dlaní aj druhú ruku. Rozplakala sa.
„Ďakujem," stiahla si ma do náručia a objala ma dookola mi šepkajúc to jedno jediné slovo. Nič viac, ani menej. Neprotestovala, nesnažila sa ma prehovoriť, nepoužila vlastné argumenty, jednoducho iba súhlasila.
Mohla som poprosiť Benjamina, mohla som niečo povedať Julii alebo zájsť za svojim šéfom a vysvetliť mu, čo sa dialo, lenže nestála som ani o cent, ktorý by nepatril iba mne. Každý cent som chcela mať zaslúžene. Už som len potrebovala vyrátať koľko času som musela byť v práci, aby mi hodinová mzda priniesla sumu, ktorá by zaplatila babičkinu liečbu, nájom a dlh voči Benjaminovi za cestu až na koniec Nórska.
Drahý Mathew, vyzerá to tak, že sa ma tak skoro nezbavíš. Bohužiaľ.

„Tak čo sa deje, drahá? Budeš sa so mnou rozprávať alebo si si prišla iba vypiť kávu?" babička si odpila z hrnčeka, položila ho na stôl a odišla do kuchyne, aby zo skrinky vytiahla piškótové sušienky s jahodovým želé a čokoládou.
„Ako sa robí ten tvoj jablkový koláč?"
„Myslíš ten perníkový, že?"
Prikývla som zatiaľ, čo som si brala už druhú sušienku. Nechcela som ich jesť, ale moja ruka a ústa rozhodovali za mňa bezo mňa. „S džemom a čokoládou na vrchu," dostala som zo seba, keď som nakoniec prehltla odsúvajúc sušienky, čo najďalej od seba.
„Potrebuješ vajíčka, múku, kypriaci prášok, nastrúhané jablko, olej," babička menovala suroviny bez toho, aby sa pozrela do akejkoľvek knihy. „Ale vieš čo, úplne ti stačí vedieť jedna taká drobnosť. Nikdy ten koláč nepokazíš, ak máš perníkové korenie, jablko, nastrúhané orechy, domáci džem a čokoládu na varenie a tie si pamätať budeš vždy." Prikývla som a ďalej som sa nechala upokojovať jej hlasom.
„Si piš, že budem," zasmiala som sa.
„Vždy si urobím proste nejaké cesto, je jedno aké. Kvapka oleju naviac alebo tri lyžičky mlieka? Nikto to úprimne nespozná," babička sa zapozrela do stropu a usmiala sa. „Keby tvoj dedko len vedel, že ľúbiš rovnaký koláč ako ľúbil aj on, nikdy by ťa nenechal odísť domov, nie to ešte do Bergenu. A keby len tušil, že som stratila recept od jeho matky, zaškrtil by ma," zasmiala sa a ukázala na mňa. „Takže mladá dáma, budeš si musieť vystačiť s tým, čo som ti povedala. Recept je fuč a rovnako aj moja pamäť."
Sadla si ku mne a do rúk si zobrala malú béžovú šálku s bodkami. Odpila si a položila ju naspäť na svoje miesto. Pridala si trochu cukru, zamiešala a lyžičku položila na tanierik, ktorý vyrovnala tak, aby bol vzorom otočený k nej. „Keď dopijem kávu, upečieme si jeden."
„Dobre, ale necháš to na mňa?" zoširoka som sa usmiala, hoci jej odpoveď som vyhrala už dávno, presne ako jej srdce.
„Pomôžem ti."
„Babi," jemne som ju napomenula. „Vieš, že..."
„Poviem ti iba, kde je múka a cukor a dám na teba pozor, aby si niečo nepoplietla, Rori," skočila mi do reči, no keď dopovedala, usmiala sa na mňa a položila okuliare na stôl.
Benjamin mi prezradil, prečo ho Mathew nazýval Benjim, ale ja som mu nedokázala povedať, prečo som nechcela, aby on volal mňa Rori namiesto Aurora. Tu prezývku mohla používať iba jedna jediná osoba, ktorej som to nedokázala zakázať, nech už sa mi to páčilo akokoľvek.
„Fajn," vzdychla som si krútiac nad ňou hlavou. Vedela som, že to s ňou nebude tak ľahké, ako sama vravela.
Keď sme dopili kávu, odišli sme do kuchyne. Babička mi ukázala, kde skrýva všetky svoje prísady, sadla si na stoličku pod oknom a sledovala ma. Postavila sa pri každom mojom zaváhaní a keď uvidela, že treba niečo umyť alebo utrieť, hneď bola pri mne a upratala ten neporiadok, čo som narobila. Hovorila mi o tom, ako v noci nemohla spať a tak skladala riad v skrinkách. Priesvitné poháre boli vpravo na druhej poličke poličke, šálky pre návštevu naľavo od nich a nad nimi poháre, do ktorých si robila čaj a kávu, keď bola sama. Samej seba som sa pýtala, ako sa vôbec cíti. Chovala sa tak ako vždy a nech už ju bolelo čokoľvek, držala to v sebe.
Trvalo mi to len hodinu a pol kým som vybrala z rúry krásny voňavý koláč. Ešte teplý som ho natrela džemom a pokryla roztopenou čokoládou. Nebol taký pekný a bezchybný ako babkin, ale chutnal rovnako a pri každom jednom súste som sa nadšene škľabila akoby som mala len päť rokov.
„Ďakujem," zašepkala som pri dverách s pár kúskami koláča úhľadne zabalenými v priesvitnej nádobke.
Opatrne ma objala okolo ramien, pohladila po vlasoch a pobozkala na čelo. „Tajomstvo je v tom, že žiadne neexistuje," šepla skôr než ma pustila.
Keď som si nasadla do auta a naštartovala, stále stála na prahu usmievajúc sa na mňa. Tesne pred zákrutou som sa za ňou obzrela a zakývala jej. Nikdy neodchádzala skôr než som jej zmizla z dohľadu. Vždy bola tam, či už bola zima alebo teplo. Vždy.
Zabolelo ma pri srdci, keď mi došlo, že za pár mesiacov tam už nikto stáť nebude.

V ten večer som ležala na posteli prvý krát po týždňoch s Benjaminom sama s vedomím, že sa ku mne počas noci neprikradne a nepritúli si ma do náručia. Ak som si však myslela, že sa mi neozve, mýlila som sa. Telefón na nočnom stolíku začal vibrovať prichádzajúcimi správami presne v deväť hodín.
BENJAMIN: Konečne doma.
BENJAMIN: Toto bola hrozná cesta, Aurora.
BENJAMIN: P.S. Neodpovedala si mi.
Chvíľu mi trvalo, než som si spomenula na odkaz na čiernom papiere, ktorý bol priložený pri kvetoch od neho. Prstami som si prešla po očiach a zoširoka som sa zasmiala. Keď budem odchádzať, budem ti chýbať. A keď sa tak stane, nazveš ma svojim priateľom.
JA: Chýbaš mi.
Napísala som mu bez premýšľania, pretože to bola pravda. Až veľmi som si na neho zvykla.
BENJAMIN: Chýbam ti ja?
BENJAMIN: ...alebo ti chýba tvoj PRIATEĽ?
JA: Prezývka bola zmenená z Benjamin na BENJI – ten môj bláznivý priateľ.
BENJAMIN: Mohla si si odpustiť tých zbytočných slov, zlato.
JA: Tak zlato?
BENJAMIN: Skoro?
JA: Uhm....
BENJAMIN: Prezývka bola zmenená z Auróra na RORI – moja priateľka, ktorá ma nazvala bláznom.
JA: Nádhera.
BENJAMIN: Vedel som, že sa ti to bude páčiť, Rori. Každopádne, práve som prišiel k bytu, tak musím ísť. Pa, z***o.
JA: Tým, že to zakryješ....
BENJAMIN: z**to
JA: Oh a nevolaj ma Rori!
BENJAMIN: Smola.
BENJAMIN: Rori.
I keď som mu to nechcela dovoliť, páčilo sa mi to, keď ma tak nazýval on. Páčilo sa mi to, pretože bol úžasný, milý, múdry...
JA: Utekaj.
BENJAMIN: *****
Nerozumela som už len tomu, prečo som ho ešte nemilovala.

V noci ma zo spánku zobudilo zvonenie môjho pracovného telefónu, kvôli ktorému som musela vstať z postele a dôjsť cez celú izbu až k stolu, aby som ten otrasný zvuk mohla zastaviť. Samozrejme, že som vedela, kto mi volal. Sám mi to zvonenie pri jeho telefónom čísle zmenil.
„Čo chceš, Mathew? Myslela som si, že si zmizol, aby si mal pokoj," vzdychla som sadajúc si späť o postele. „Prečo mi voláš počas dovolenky a ešte k tomu v noci? Vieš vôbec koľko je hodín?"
„Pšt, pomaly, Aurora.... pomaly," šepkal. V pozadí som počula hluk akoby z nejakého klubu alebo baru. Trvalo však len sekundu, kým všetky zvuky stíchli.
„Mathew?"
Môj šéf bol ticho a ja som nepočula vôbec nič. „Si tam?"
„Prídem," povedal okamžite.
„Kam?"
„Prídem do.... Fal... Dal..." začalo sa mu čkať, čo mu sťažilo vysloviť jeden sprostý názov mesta, v ktorom len nedávno bol. „Hellsta... Helstadu?"
„Prečo?" Nezmohla som sa na rozsiahlejšie otázky. Nie pri ňom. Nie v tú chvíľu.
„Vyspím sa s tebou...."
„Ty si pil?" prerušila som ho skôr než to mohol dopovedať. Vyspím sa s tebou?! Idiot!
„Len kúúúúsok. Taký malý kúúúsok. Whiii..." plietol sa mu jazyk. „Whiskey? Uhm, s ľadoom. Gin? Aaa, hmm.. a možno... vodku? Aurora?"
„No," oprela som sa o záhlavie postele a zavrela oči. Celá tá konverzácia bola absolútne nezmyselná.
„Prídem," povedal bez zaváhania ešte raz.
„Nie," šepla som úplne bez síl. Viac ma to nebavilo. Mala som až po uši to, ako sme sa k sebe správali. Zbytočne sme si dramatizovali život. „Ak chceš mier, neprídeš."
„Uhm, dobre..." znel akoby zaspával na nohách. „Neprídem."
Vzdychla som si rukou si prechádzajúc po vlasoch. „Vieš, že ťa nenávidím, Mathew?" Vyšlo zo mňa bez akéhokoľvek uváženia, no bolo to jedno. Bol opitý a jeho pamäť naložená v alkohole bola príšerná presne tak ako moja.
„Viem," priznal sa Mathew zatiaľ, čo okolo neho lietali sanitky, ktorých zvuky som počula až do Harstadu len vďaka pracovnému mobilu. „Není mi dobre," ozval sa znovu, dýchajúc zrazu sťažka. Okamžite ma pochytila panika.
„Kde si?" vstala som z postele a začala pochodovať po izbe.
Hlboký nádych a výdych. „Hm... na Costa Rice?"
„Máš tam hotel? Apartmán? Dom?"
„Chceš prísť?" zasmial sa neprestávajúc dýchať zhlboka.
„Áno a zabijem ťa, Mathew," oplatila som mu jeho vtip. „Len mi najprv povedz adresu a číslo izby."
„Kto by ťa potom platil?" vrátil mi môj úder opäť vyhrávajúc.
„Zavolaj si taxík a nežartuj. Nie je ti dobre," pripomenula som mu so zdvihnutými kútikmi úst. „Rozumieš?"
„Je s tebou Benjamin?"
Pokrútila som hlavou nad jeho hlúpou otázkou. Nech už bol kdekoľvek a bolo mu akokoľvek, jednoducho sa to MUSEL opýtať. „Do toho ťa nič," vzdychla som si a na sekundu sa odmerala. „Máš odvoz do hotela? Máš pri sebe vôbec nejakú hotovosť, Mathew?"
„Uhm," zašomral jemne neprítomne a potom skríkol tak, až som si musela odtiahnuť telefón od ucha. „TAXIIII!"
Čakala som päť minút, kým sa niekto konečne ponúkol, že ho odvezie. Keby oni vedeli, koľko peňazí nosil na sebe a kto by im to sedel na sedadle, už dávno by mohol byť na ceste na hotel.
„Benji," vzdychol, keď som začula ako sa zabuchli dvere. „Benji odišiel?"
Sadla som si na posteľ a oprela sa o jej čelo presne tak ako predtým. Neodpovedala som mu. Telefón som si však držala pri uchu a počúvala ako dýchal. Upokojovalo ma to. Vedela som, že bol v bezpečí. Počula som ho, hoci nič nevravel.
„Prídem?" zasmial sa, lenže tentokrát som z jeho hlasu počula tón, ktorý mi vravel, že ide iba o vtip. Nepovedala som mu na to nič, len som sa usmiala v tme svojej izby.
Nevedela som, ako dlho sme spolu telefonovali. Možno to boli minúty, možno hodiny, lenže mne na tom nezáležalo. Po dlhej chvíli ticha, som nakoniec prehovorila. „Si na hoteli?"
Začula som ako sa zabuchli dvere a niekto na neho prehovoril jazykom, ktorý som neovládala. „Vyzerá to tak, že áno."
„Budeš si na toto pamätať?" rýchlo som využila posledné sekundy, ktoré mi ostávali.
„Nie," zasmial sa. „Ale chcel by som."
„Prečo si mi zavolal?"
Spoznala som zvuk zabuchujúcich sa dverí a náraz nejaké kovu o drevo, pravdepodobne podlahu. Bol vo svojej izbe, keď mi konečne odpovedal po minútach neznesiteľného ticha.  „Omylom."
Zložila som telefón z ucha a stlačila červený symbol na displeji nečakajúc na to, že mi povie ešte niečo. Bol v bezpečí a viac ma nepotreboval. A ja som od neho potrebovala dať svoje ruky čo najďalej.