To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

10.kapitola

„Ako to myslíš, že si odmietla zaplatiť pokutu?"
„Normálne," pozerala som sa všade len nie na neho. „Nemala som v peňaženke peniaze."
Mathew buchol do stola vo svojej kancelárii vydávajúc zvuk, ktorým by kľudne odstrašil aj medveďa. „Mala si prísť za mnou, Aurora!"
„A mala som povedať asi tak čo? Mathew, prosím ťa, nedávala som pozor a išla som rýchlo, nemáš náhodou tisícku po ruke?" Prešlo šesť mesiacov odkedy som dostala pokutu. Polícia prišla ale v ten najnesprávnejší deň.
„Tisícku?" skričal po mne Mathew. „Kvôli jednej sprostej tisícke? To ako naozaj? Dofrasa, Aurora, dnes prídem o oveľa viac peňazí, keď tu nebudeš sedieť na svojom zadku!"
Vonku ma čakal policajt, aby ma odviezol na jeden deň do väzenia. Nebolo cesty späť. Nedalo sa to dodatočne zaplatiť. „Mathew..."
„Zober si svoj počítač a telefón," povedal frustrovane a začal mi hádzať do tašky nejaké veci. Hlavne papiere, ktoré som potrebovala kvôli daňovému.
„S nimi ma tam nepustia," protestovala som, no Mathew už otváral dvere, aby sa porozprával s pánom policajtom. Ukázalo sa, že aj môj šéf strávil v minulosti pár nocí vo väzení a poznal nejakých ľudí vo vnútri. Vybavil mi izbu, kde som mohla pracovať na diaľku a kde som dostala heslo k súkromnej wifi pre zamestnancov. „Keď tam budeš, hneď mi zavoláš, rozumieš?"
Prikývla som a zobrala som si svoje veci. Cestou von som sa ani raz nepozrela na Mathewa. Len ja som dokázala robiť takéto sprostosti, ktoré som si potom vyčítala. Nakoniec sa však ukázalo, že môj deň v base bol omnoho lepší a kľudnejší než tie dve hodiny v práci s ním, s Mathewom Timethym Reidom. Nemohla som ho viac zniesť odkedy sme sa vrátili z Osla po konferencii, ktorá bola pred šiestimi mesiacmi. Bol to ešte väčší idiot než predtým. Kvôli nemu som s nimi dokonca prestala chodiť raz mesačne do toho baru, ktorý som si vďaka tým stretnutiam zamilovala.

MAMA: Prečo mi nedvíhaš?
JA: Pracujem.
Klamala som vlastnej mame, aby som sa necítila ešte horšie. Pre Mathewa bola tisícka nič, no pre mňa to znamenalo jesť obyčajné rožky po zbytok mesiaca. Nemala som peniaze, ktoré by mi len tak stáli na účte. Aj tak som však neodolala rýchlosti jeho auta a porušila pravidlá zas a znovu.
JULIA: Uf, basa? Konečne máš kľud, čo?
JA: Si piš.
JULIA: Škoda len, že nebudeš môcť ísť dnes s nami na drink.
JA: Aj tak by som nešla...
Ležala som v posteli v miestnosti, v ktorej neboli žiadne mreže a pozerala som sa do čisto bieleho stropu, keď mi telefón na bruchu začal vibrovať. Bez toho, aby som skontrolovala, kto mi volal, som hovor prijala.
„Áno, prosím?"
„Kde si?" ozval sa silný mužský hlas.
„Kristian? Dofrasa," zavrela som oči, keď som si uvedomila, že som získala kľud, no prišla o rande, ktoré som si dohodla pred mesiacom s jedným chalanom z IT. „Prepáč..."
„Zabudla si na mňa."
„Nie," šepla som, „nezabudla. Naozaj. Ja len... Kristian, počuj, mohli by sme to odložiť na zajtra? Momentálne som tak trochu mimo Bergen."
„Ummm," neznel veľmi spokojne, no nakoniec súhlasil. „Okej."
Presne vtedy, keď som ja bola v base sa mi všetci museli rozhodnúť mi volať. „Kristian, prepáč, ale volá mi šéf. Musím to zdvihnúť."
„Jasne, v pohode. Tak zajtra?"
„Zajtra," usmiala som sa do tmy svojej cely.
Keď Kristian zložil, dvakrát som sa zhlboka nadýchla, než som si mobil znovu priložila k uchu.
„Dofrasa, prečo mi neodpisuješ?" bolo prvé, čo mi Mathew povedal, keď som zdvihla jeho hovor.
„Odpísala som ti na všetky tvoje správy pred tým, než som ti napísala, že pre dnešok v práci končím."
„Neprišla mi odpoveď na tú poslednú."
„Tak to je možno chyba Internetu," vzdychla som si. „Som v..."
„Viem, kde si, Aurora."
„Tak potom po mne dofrasa nekrič," šepla som vyčerpane. „Keď chvíľu počkáš, ona ti príde."
„Fajn," povedal, no nezložil.
„Chceš ešte niečo?"
„Nie."
„Ty si ešte v práci?" spýtala som sa opierajúc sa o studenú stenu s dekou cez kolená.
„Nie."
„Kde si?"
Chvíľu bol ticho, než mi odpovedal. „Na chodbe pred tvojou celou."
„Prečo preboha?"
„Potrebujem poradiť."
Zasmiala som sa. „To nemyslíš vážne." Zaklopanie na dvere moje pobavenie prerušilo. Než som sa stihla spamätať, strážnik pustil do vnútra môjho šéfa. „Toto mal byť trest bez elektroniky a návštev."
„Povedal som im, že ak to všetko budeš mať, bude ti ešte horšie," oprel sa o zatvorené dvere a hodil mojim smerom tašku s niečím mäkkým.
„Čo to je?" spýtala som sa ho opatrne to držiac v rukách.
Nadvihol jedno obočie a pomaly sa obzrel po miestnosti hovoriac. „Pozri sa."
Boli tam čierne šaty s nádherným výstrihom na chrbte s dĺžkou, ktorú som milovala. „Ummmm... Niečo mi ušlo?"
„Tvoje rande narpíklad?" zasmial sa Mathew s radosťou v hlase.
„Idiot," hodila som šaty na posteľ vedľa seba. „A odkiaľ to vlastne vieš?"
„Nechal som čakať Kristiana v tvojej kancelárii."
„Dofrasa," vyšlo zo mňa. Moje rande čakalo u mňa v kancelárii tak dlho ako Mathewovi trvalo dostať sa do väzenia. „Prečo si mu nič nepovedal?"
„Ty si snáď chcela, aby som mu povedal, že si tu?" rozhodil rukami vo vzduchu ukazujúc okolo seba.
„Čo tu chceš, Mathew?" spýtala som sa po chvíli ticha, ktoré medzi nami zavládlo.
„Už nič," povedal a otvoril dvere, aby mohol vyjsť von, no nevyšiel. „Iba som sa chcel pobaviť."
„Mathew?!" skríkla som za ním, keď urobil prvé dva kroky.
„Aurora?" ironicky mi to vrátil.
„Prečo si naozaj prišiel?"
Mathew sa pozrel na môj stolík, kde bol položený počítač, na môj telefón v mojej ruke, na strihu, čo stála v rohu a na okno bez mreží. Potom sa pohľadom vrátil k mojim očiam, ktoré v tme nemohol poriadne vidieť. „To nie je tvoja vec," prehlásil a zavrel za sebou dvere nechávajúc ma tam opäť samú.
JA: Prepáč, ale zajtra mi do toho niečo tiež vošlo.
KRISTIAN: V pohode, tak sa ozvi, keď budeš mať čas.
Zrušila som svoje rande, pretože po tom ako ma navštívil Mathew som nemala chuť už na žiadne ísť. Nechala som Kristiana ale veriť, že to len preložíme. Nevedela som, prečo som to spravila, keď som sa mu už ozvať neplánovala.
V ten moment som mala chuť počuť jediného človeka.
„Ahoj zlatíčko. Prečo mi voláš takto neskoro? Ešte nespíš?"
„Ahoj, babi," šepla som. Nebolo ešte veľa hodín, no nikdy som jej nevolala neskôr ako o šiestej, aby som ju nerušila od sledovania telenovel. „Nespím. Dnes budem hore trošku dlhšie."
„Nie že budeš ponocovať," len tá myšlienka ju pobúrila.
„Neboj sa. Nebudem. Čo si dnes robila?"
„Bola som v záhrade," povedala s láskou v hlase. „Odhrabávala som sneh."
„Otec sľúbil, že ti príde pomôcť. Prečo si na neho nepočkala?"
„Tvoj otec?" zasmiala sa a ja som vedela, že je zbytočné ju akokoľvek presviedčať k tomu, aby si namiesto práce oddýchla. „Bolí ho chrbát. Nič by neurobil a okrem toho videla si ho niekedy odhŕňať sneh?"
„Áno."
„Tak potom vieš, ako mu to ide zle."
Na tvári sa mi objavil úsmev, po ktorom som túžila. Bol na nej len vďaka žene na druhej strane krajiny. „Viem."
Rozprávali sme sa tak dlho, dokiaľ sme obe nezačali zívať. Bola som šťastná, že som ju vo svojom živote mala. Súdila druhých, sledovala susedov cez okno v dome, nadávala na politiku a všetko muselo byť na správnom mieste, inak bolo zle, no bola to len a len moja babička a vždy som sa vďaka nej cítila omnoho lepšie, nech už bola akákoľvek.