To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

19.kapitola

Moji rodičia ma potrebovali. A tak som sa rozhodla urobiť si predĺžený víkend v meste, kde som mala svoj skutočný domov. Pred tým som ale ešte prišla do práce dokončiť prácu, ktorú som odkladať viac nemohla.
Babku v piatok operovali, no otec mi o tom povedal až po nedeli, keď išiel z nemocničnej návštevy späť k mame. Doktori už zistili, o akú rakovinu sa jednalo, no vzhľadom k tomu, že na prišla neskoro, nedokázali viac nič robiť, iba zmierniť jej príznaky a bolesť. Jej rakovina bola už vo štvrtom štádiu. Onkológ jej predpísal chemoterapiu v tabletkách a vyoperoval aspoň časť metastáz, ktoré sa jej začínali rozširovať po celom tele. Otcovi povedal, že nemáme očakávať zázraky a uzdravenie ale, že sa máme zmieriť so životom a užiť si ju, dokiaľ žije. Keď mi to oznamoval po telefóne v pondelok ráno, snažila som sa udržať slzy v očiach, aby nepočul ako plačem. Chcela som tam byť tentokrát ja pre neho. Jeho svokra bola omnoho mladšia ako by bola jeho vlastná matka, no zamilovala si ho akoby bol jej synom. Nebola som to ja, komu sa hlas triasol a nedokázal sa pomedzi slzy nadýchnuť. Bol to on, chlap, ktorý predo mnou nikdy neplakal. Telefonovala som s ním a celý čas som mu hovorila, že to bude v poriadku, i keď som tomu sama neverila.
Nevedela som o tom, čo sa doma dialo, pretože mi nikto nič nepovedal, lenže keď sa na oblohe ukázali čierne mraky nesúce v sebe náboje, búrka sa viac nepozerala na to, kde som bola. Prišla len s omeškaním a vypýtala si sklamanie, zúfalstvo a stratu, po ktorých túžila najviac. Všetky správy pre mňa v pondelok ráno boli len ďalším bleskom a hromom.
Otec so mnou telefonoval dve hodiny zatiaľ, čo moja mama bola v práci. Plakal a nemohol prestať. Prichádzal o druhú matku, ktorú vo svojom živote získal a prežíval zas a znovu tú samú bolesť ako pred mnohými rokmi. Nedokázala som mu nijak pomôcť a tak som ho len počúvala držiac slzy ďaleko od svojej tváre. Keď mi zavesil, sediac v kreslo som hodila jeden z vankúšov na stenu všetkou svojou silou kričiac z plných pľúc. Potom som sa rozplakala aj ja a neprestala som dokiaľ ma nezačala bolieť hlava. Schúlila som sa na pohovke držiac si rukami nohy a zapozerala som sa cez otvorené balkónové dvere na oblohu. Slnko bolo zakryté mrakmi a s každým ich pohybom sa moja nálada len zhoršovala. 
Ľutovala som každého dňa, kedy som odmietla ísť k nej a jednoducho ju len objať alebo sa s ňou na desať minút porozprávať o počasí. Premýšľala som nad tým, koľko krát som jej povedala, ako ju ľúbim a či to vôbec stačilo. V hlave mi stále dookola išli veci, ktoré som sa ešte chcela od nej naučiť, tentokrát som však vedela, že na to bol len obmedzený čas. Po celý život som pri sebe mala osobu, ktorej som neukázala, ako si ju vážim. Mala som jediného starého rodiča, o ktorého som mala prísť. Podľa doktorov sa tak malo stať do roka.
Moje oči už boli suché, no moje srdce stále plakalo z predstavy života, ktorý mal nastať po nej. Nedokázala som si ho predstaviť. Povedala som si však, že je potrebné, aby som išla domov a bola tam pre ňu i pre svojich rodičov. Pre nich som musela byť silná.
Keď mi začínala byť zima zo vzduchu, ktorý sa dostával dnu cez otvorené balkónové dvere, vstala som a pretierajúc si napuchnuté oči som ich zatvorila. Zo skrinky pod televíziou som si zobrala tabletku na bolesť hlavy a zapila ju pohárom vody. Vytočila som Mathewovo číslo, no predtým, ako mi to vôbec stihol dvihnúť som si odkašľala, aby môj hlas neznel zlomeno.
„Čo by si chcela? Nemám čas."
Oprela som sa chrbtom o linku a položila na ňu prázdny pohár. V tom jednom jedinom momente, keď som ho začula na druhej strane hovoru, som zmenila všetky svoje plány. „Ďalšie tri mesiace pracujem z domu. Za približne dve hodiny prídem do kancelárie a dokončím veci, ktoré si so sebou nemôžem zobrať preč. V utorok prídem tiež. Kebyže náhodou ešte niečo budeš potrebovať," chcel mi niečo povedať, no nepodarilo sa mu to, pretože som neprestávala hovoriť. „V stredu odchádzam mimo Bergen, no budem na telefóne. Školu som skončila, takže jediný dôvod, pre ktorý by som mala ostať v tomto meste si ty a tie tvoje výmysly. V októbri budem naspäť, pretože mi začína semester. Neskôr sa zastavím za Juliou, aby som jej to povedala tiež. Je mi jedno, či s tým súhlasíš alebo nie," bála som sa, že sa nahnevá, že po mne začne vrieskať, alebo že mu dám dôvod ma vyhodiť, lenže nedala som mu slovo. „V momente, keď mi povieš, že mám prísť, sadnem do auta a idem, no je to dvadsať štyri hodín cesty, tak si to poriadne rozmysli pred tým, než mi zavoláš. Robím svoju prácu dobre a dnes naozaj nepotrebujem počúvať tvoje urážky."
Na chvíľu som sa odmlčala a tým som dovolila Mathewovi povedať. „Dobre."
Zložila som telefón z ucha, aby som skontrolovala, či volám tej správnej osobe. IDIOT. Volala. „Dobre?"
„Áno, Aurora. Mám ťa poslať za ušným? Máš argumenty, prídeš, spravíš si prácu. Fajn, choď domov, pre mňa za mňa. Vysvetli mi ale prečo nejdeš letecky." Pretože sa dofrasa bojím lietať, dopovedala som mu vo svojej hlave nepriznávajúc svoju slabosť nahlas.
„To nie je tvoja vec, Mathew," v pozadí som začula trúbenie klaksóna a nadávku, ktorá musela vyjsť z úst môjho šéfa. „Ty si v aute?"
„To nie je tvoja vec," odpovedal rovnakým tónom, aký som použila ja sama pri jeho otázke.
„Kam ideš?"
„To je nie tvoja vec, Auróra!" zvrieskol do telefónu, akoby ma tie slová mali zastaviť v mojich ďalších otázkach. Keď ich povedal znovu, naozaj sa mu to podarilo. „TO NIE JE TVOJA VEC, dofrasa."
„Fajn."
„Fajn," zopakoval po mne, no nezrušil hovor, len bol ticho. Možno čakal, či mu nepoviem ešte niečo. Keď som tak neurobila, vzdychol si, tentokrát kľudne. Povedala by som, že až nervózne. A potom sa nakoniec predsa len vzdal. „Idem pre Teresu na letisko. Pošlem ti zoznam vecí, ktoré potrebujem mať hotové, kým odídeš. Dnes nebudem v kancelárii." Zložil mi skôr, než som stihla akokoľvek zareagovať.
„Fajn," vyslovila som ešte raz pozerajúc sa na čiernu obrazovku na svojom mobile.
Neprezradila som Mathewovi, prečo som sa rozhodla odísť domov na tak dlho. Boli to moje starosti a ja som ich nepotrebovala vešať druhým ľuďom na hlavu. Každý mal svoje problémy, dokonca i ten, kto vyzeral akoby jeho život bol bezchybný. Nepotrebovali počúvať ešte aj o tých, čo nepatrili iba im. A okrem toho, to, čo som robila mimo práce, nikdy nebola jeho vec.
Predo mnou bola cesta do môjho rodného mesta na severe Nórska. Tam, kde bolo vidno na oblohe Auroru Borealis častejšie ako v Bergene. Do Halstadu.

Po Bergene som nikdy nechodila autom, hoci som ho mala zaparkované v garáži, pekne pripravené na akúkoľvek cestu. Benzín nebol lacný a MHD bola pre mňa oveľa výhodnejšia kvôli môjmu štatútu študenta. Už som ním síce nebola, pretože jedno štúdium som ukončila a druhé ešte nezačalo, no na šoférovanie auta som sa necítila. Za pár dní som v ňom však plánovala sedieť dvadsaťštyri hodín.
Sediac na zadnom sedadle autobusu som sledovala mesto mihajúce sa pred mojimi očami ľudí. Než sme došli na poslednú zastávku, narýchlo som naťukala Benjaminovo číslo. Zaslúžil si vedieť o mojom náhlom rozhodnutí odcestovať. Potrebovala som mu tiež povedať o babke a o jej stave. On to jednoducho vedieť musel. Po troch zvoneniach ma ale zrušil.
BENJAMIN: Mám stretnutie, prepáč.
BANJEMIN: Neskôr sa pri tebe zastavím.
BENJAMIN: Prinesiem niečo sladké.
JA: Budem v práci. P.S. Prines radšej cappuccino, to si tu urobiť neviem a mám na neho chuť, no už teraz nestíham.
JA: A nauč sa písať jednu správu namiesto desiatich.
JA: Inak ti to budem robiť tiež.
JA: Ďakujem.
Po Mathewovom telefonáte mi trvalo dať sa dokopy dve hodiny a prísť do kancelárie, od ktorej ma delil už iba jeden výťah. Na mobile mi blikal čas, ktorý sa mi vôbec nepáčil. 13:20. Nejedla som, pretože som na to nemala chuť a ešte k tomu som pred sebou mala som veľa práce. Nevedela som, ako som všetko to, čo mi Mathew napísal v emaily mohla stihnúť, nehovoriac o tom, že papiere, ktoré som mala v pláne robiť celý nasledujúci týždeň som musela zvládnuť v priebehu dvoch dní, z čoho polovica toho prvého už bola za mnou.
BENJAMIN: Máš ho mať.
BENJAMIN: A je možné, že sa nikdy nenaučím posielať len jednu správu.
BENJAMIN: Smola.
BENJAMIN: Budeš sa s tým musieť naučiť žiť.
Až vo výťahu mi docvaklo, že som o svojom pláne nepovedala tým najdôležitejším ľuďom v mojom živote.
„Dofrasa," zanadávala som v tichosti vyťukávajúc správu pre otca. 
JA: V stredu naštartujem auto a idem domov. Budete niečo potrebovať alebo chcieť z Bergenu?
Nestihla som na poschodie, kde sedí Julia ani dôjsť, keď mi začal zvoniť telefón. Aj na ňu som zabudla, a to bola HR.
„Ahoj, oci," šepla som do telefónu, z ktorého sa mi späť ozval hlas. Tentokrát to bol však ten, čo som poznala roky. Viac v ňom nebol smútok ani strata, len on a jeho dobré srdce, ktoré mu nikto nezávidel. „Zlatíčko, nemusíš chodiť domov kvôli nám."
„Ostanem doma tri mesiace. Mám voľno. Dohodla som sa so šéfom a nerobí mu to problém."
Dvere od výťahu sa otvorili.
„Nerobí?" Prekvapený tón otcovej otázky bol na mieste. O Mathewovi som mu hovorila často a nie vždy to bolo najlepšie.
„Nie. Neviem, čo sa mu stalo."
„Dobre, zlatíčko," povedal nakoniec. „Nič nám ale nenos a dávaj si pozor na ceste, dobre? Andres, veď vieš, suseda z ulice, včera išiel z Bergenu a po ceste mi volal a sťažoval sa na cesty. Počasie je všade bláznivé..."
„Oci," opatrne som ho prerušila v jeho začínajúcej hystérii vyberajúc správne slová. „Aj ja ťa ľúbim. Teším sa na vás a dám si pozor, len už musím ísť."
„Aj my ťa ľúbime, zlatíčko naše," rozlúčil sa so mnou a ukončil telefonát.
Dvakrát som zaklopala na dvere Juliinej kancelárie a vošla som dnu. Júlia tam sedela a tak ako vždy mala okolo seba chaos. „Najmi si už konečne tú asistentku."
Ani sa pohľadom neodvrátila od papierov, keď sa usmiala. „Najlepšou asistentkou by si bola ty ale nemôžem ťa ukradnúť svojmu bratovi."
„Nemám na to, čo robíš ty vzdelanie, už som ti to vravela," zopakovala som jej to po stý krát v ten rok a podišla som ku nej, aby som jej pozbierala prázdne hrnčeky zo stola. „Veľmi by som ti nepomohla."
„Ale si šikovná, Aurora," podpísala nejaké dokumenty a založila ich do obalu, ktorý neskôr hodila na zem, akoby to bol jej druhý stôl. „Rýchlo by si sa naučila všetko potrebné."
„Naučiť sa robiť neporiadok skutočne nie je ťažké," jediným voľným prstom som poukázala na papiere a zmluvy, ktoré boli všade po koberci držiac všetky jej hrnčeky v náručí.
„Nekritizuj, odnes to a príď späť. Volal mi Mathew."
S hnevom som všetko položila na drevený konferenčný stolík a rukami som sa o neho oprela. Stúpal mi tlak už len pri jeho mene. „On je neznesiteľný! Veď preboha súhlasil! To ma chce vyhodiť alebo čo?"
Julia prestala robiť čokoľvek, čomu sa doteraz venovala. „Aurora," jej hlas bol úplne kľudný, keď prehovorila, „volal mi, aby mi oznámil, že tu nebudeš tri mesiace a že s tým nemá žiaden problém. Pri tom všetkom, čo pre neho robíš, by bol blázon, keby ťa ešte stále chcel vyhodiť."
„Myslela som si..." zvalila som sa do kresla. Viac som to nezvládala. Moja nálada sa so mnou zahrávala a svojho šéfa som nespoznávala. Každý jeden deň bol iný. A ja som už nevedela, ktoré jeho podoby pre mňa bola najjedovatejšie a ktoré najpríťažlivejšie. Jedného som si bola istá, tých horších bolo dostatočne na to, aby na oblohe namiesto hviezd boli mraky plné vody a nábojov, čo sa neboja ničoho.
„Prečo vlastne ideš domov?"
„Ja ti to povedať nemôžem," zložila som si okuliare z očí a opatrne som si ich pretrela. „Julia. Ja..." snažila som sa pozerať inde než na ňu. „Sľubujem, že ti raz všetko poviem. Ja len..." prestala som, keď som v očiach zacítila veľmi známu vlhkosť.
Julia v sekunde stála pri mne, otáčajúc si moje kreslo, aby ma mohla objať. „Urobil ti niečo môj brat? Prosím, povedz, že nie," spýtala sa na pozerajúc sa mi priamo do očí.
„Nie," preglgla som dúfajúc, že moju lož prijala.
„Dobre," vydýchla si. „Dobre."
Prstami som si z kútikov utrela slzy, ktoré nestihli spadnúť. Potom som zo stola zdvihla všetky špinavé poháre a stále ešte s taškou prevesenou cez plece som ju ubezpečila, že som bola v poriadku, hoci som neznela presvedčivo. Rozlúčila som sa s ňou s úsmevom, ktorý zakryl aj tú poslednú kvapku klamstva, ktorému som nechcela dovoliť dostať sa von.
„Kedykoľvek budeš čokoľvek potrebovať alebo sa len porozprávať, tak mi zavolaj, jasné?"
„Áno, madam," povedala som a potom som prešla cez dvere zabuchujúc ich svojou nohou, hoci to nebolo najslušnejšie. Úsmev z mojej tváre v sekunde zmizol. Viac som sa nemusela pretvarovať. Niektoré problémy bolo lepšie ponechať si pre seba.

Po štyroch hodinách práce v kancelárii som potrebovala chvíľku voľna a aj som si ho dopriala. Hneď po tom, ako som odoslala dokumenty Mathewovi, na dokorán otvorené dvere zaklopal Benjamin. Usmiala som sa na vstávajúc od počítača, aby som ho objala. V ruke držal dve kávy na papierovom podstavci. Pred tým, ako ma pustil zo svojho náručia, ma ešte nežne pobozkal na pery. „Na toto som sa celý deň tešil."
„Na mňa, na bozk alebo na kávu?"
Podal mi jeden z papierových pohárov a ironicky povedal. „Na túto kanceláriu, Auróra. Na čo iné asi?"
Spolu sme si sadli do žltých kresiel, ktoré som otočila smerom k veľkému presklenému oknu smejúc sa nad tým, čo sme práve povedali.
„O čom si sa chcela rozprávať?" spýtal sa ma Benjamin, keď sme utíchli a ja som mu bez ďalších okolkov začala hovoriť o všetkom, čo sa stalo doma zatiaľ čo som si ja užívala život v Bergene. Neprerušil ma ani na sekundu, len ma počúval a prikyvoval. Keď som skončila, vstal a kľakol si predo mňa, aby mi z tváre utrel slzy, ktoré som pred ním neskrývala. Dlaňou ma pohladil po líci šepkajúc mi, že tam bude pre mňa. Srdce mi pri jeho sľube poskočilo a tak som sa sklonila a jemne som ho pobozkala na pery.
„Budem ti volať každý deň," povedal, keď som sa oprela do kresla. „A ty," ukázal na mňa prstom vstávajúc zo zeme, „mi vždy dvihneš." Potom sa ku mne naklonil držiac sa za opierky kresla. „Dobre, Auróra?" A ja som len súhlasne prikývla nechávajúc ho ma ešte raz pobozkal.
„Ďakujem."
„Keď sme pri tom," Benjamin nadvihol jedno obočie premýšľajúc, „kde to vlastne bývaš?"
„Harstad."
„Ummm...Tam som ešte nebol."
Preglgla som predstavujúc si naše mestečko medzi horami a kopcami skryté pred ľuďmi, kde som vyrástla hrajúc sa v loďke priviazanej pri dome. Bol to môj malý kúsok raja a pekla zároveň, no túžila som po tom mu ho ukázať. „V tom prípade si u nás vítaný." Pred dvoma dňami som Benjaminovi povedala o svojom strachu z lietania, takže vedel, že mesto, ktoré je tak ďaleko od Bergenu možno predstavuje istý problém. „Ak teda..."
„Ideš autom, však, Auróra?" prerušil ma svojou otázkou, na ktorú som povedala prosté áno. „Prídem k tebe v stredu ráno, dáme si spolu kávu a pôjdeme. Nie žeby som ti neveril v šoférovaní, ale nenechám ťa dvadsať hodín v aute samú."
„Naozaj?" Prikývol a ja som sa na neho vrhla bozkávajúc ho dokiaľ mi dych stačil. Bol úžasný a mohol byť len môj. On. „Ďakujem."
„Keby som vedel, že budeš reagovať takto, odviezol by som ťa dobrovoľne aj do Ameriky," zasmial sa a odhrnul mi vlasy z tváre. „Budem u teba doma musieť ale na chvíľu ostať. Bude to v poriadku?"
„Že sa pýtaš."
„V polovici cesty prespíme v mojom byte v Trondeime," povedal s úsmevom na tvári. „Zabalím si so sebou prácu."
„Nebudú ťa chcieť pustiť z domu, Benjamin. Môj otec ťa bude ťahať na rybičky a mamka ťa bude kŕmiť dobrotami. Toto," prešla som po tehličkách na jeho hrudy, „už možno neuvidíš po pár dňoch u nás."
„To nevadí," pobozkal ma na líce, „pretože toto," a potom sa začínal svojimi perami posúvať k tým mojim dávajúc mi bozky každú jednu sekundu, „budem chcieť už robiť stále."
Keď nás vyrušil môj zvoniaci telefón, museli sme prestať. Volal mi Mathew a ja som mu potrebovala ukázať, že som svoje slová myslela vážne. Bolo jedno, kde som bola, ak som bola jeho asistentkou. Potreboval vidieť, že sa na mňa mohol spoľahnúť aj keby som bola na opačnej strane krajiny.

V pondelok večer som si začala baliť niektoré veci, o ktorých som vedela, že ich nebudem potrebovať dokiaľ nebudem doma. Do tašky som prihodila aj balíček nepomletej kávy, ktorú milovali moji rodičia a dala sa kúpiť iba v Bergene. Po hodine som vyčerpaná z celého dňa zaliezla do postele a zaspala. Nezobudila som sa až dokiaľ moje sni nezničil môj budík o šiestej ráno. Na mobile som si našla správy od Benjamina krútiac hlavou nad tým, že mi ich poslal o druhej ráno.
BENJAMIN: Mám si so sebou zobrať udicu?
BENJAMIN: P.S. Usmej sa, Auróra.
BENJAMIN: Naozaj mi nestačí jedna správa.
BENJAMIN: A naozaj som mal potrebu dokázať to 2:31.
Usmiala som sa odpisujúc mu, že udíc máme dosť. Začala som sa tešiť na každý jeden moment s ním, ktorý na nás ešte len čakal.
Keď som sa odlepila z postele, obliekla som sa, vypila som kávu a zamkla za sebou dvere od svojho bytu. O dvadsať minút som sedela v kancelárii a prezerala si zoznam, ktorý mi na stole nechal Mathew. On sám niekde zmizol skôr než som dorazila do práce. Nikde som ho pri príchode nenašla, no bolo mi to jedno. Prišla som si len dokončiť papiere a spraviť, čo odo mňa chcel. Len približne dvanásť hodín a budem na ceste domov. S Benjamínom. Tri mesiace toho idiota neuvidím. Vravela som si usmievajúc sa ako hlúpaňa.
Až do obeda bolo všade ticho. Mathew bol preč a nedvíhal mi telefón, takže som sa na chvíľku zasekla nevediac ako sa pohnúť ďalej.
BENJAMIN: Plavky?
BENJAMIN: Zapichovačky?
Keď som chcela odpísať Benjaminovi, dovnútra mojej kancelárie sa vrútila Teresa. Neklopala, neozvala sa, nepozdravila, proste vošla dnu ako veľká voda a dverami treskla tak, že to musela počuť celá chodba.
„Ako sa opovažuješ!" začala kričať. „Ty jedna mrcha! Nevarovala som ťa, že máš nechať Matyho na pokoji? Hmm?" hodila tašku na zem a ja som sa postavila, aby som prišla bližšie k nej trochu ju upokojiť. Verila som, že kvôli tomu stíši hlas, no mýlila som sa. „Ale ty nie! Ty si to s ním rovno začneš rozdávať!" Niečo po mne hodila a keď som sa pozrela na zem, nemala som viac slová, ktorými by som sa mohla obraňovať. Boli to moje tangá. Celý čas ich mala ona.
„Teresa, ja..." chcela som jej vysvetliť, čo sa stalo a povedať, že Mathew patrí iba jej, že to bola dofrasa iba jedna veľká chyba. Bol to však omyl snažiť sa vykrútiť z niečoho, z čoho sa dostať nikdy nedalo. Klamala by som, keby som jej hovorila výhovorky. Stalo sa to a nebolo možné to vrátiť späť. Na tvári som zacítila bolesť a jemne so mnou zatackalo do pravej strany skôr než som stihla urobiť čokoľvek. Vrazila som do stola pridržiavajúc sa ho. Na ľavé líce som si priložila dlaň a dvakrát som žmurkla neveriac tomu, že mi Teresa dala facku. „Máš šťastie, že si nič nepamätá. Ešte ale raz niečo také urobíš, tak si ma nepraj. Si len jeho asistentka! Čo na tebe vidí, to naozaj neviem." Povedala a potom rovnako ako vrazila dnu do mojej kancelárie, z nej aj vyšla, bez ďalších slov rýchlosťou blesku.
Vo dverách, ktoré ostali otvorené stála Julia a v momente, keď ma zbadala ako sa neviem spamätať, pribehla ku mne a odtiahla moju ruku z tváre. Pokrútila hlavou a zaviedla ma ku kreslám. Potom mi zbehla do kuchyni pre ľad a priložila mi ju k lícu, ktoré neprestávalo bolieť. Teresa mala veľkú silu na to, že bola tak chudá.
Julia neodišla dokiaľ som jej všetko nepovedala. Sľúbila mi, že to ostane našim tajomstvom a priniesla mi nový ľad v utierke nechávajúc ma ďalej pracovať. Svoju spodnú bielizeň som si odložila do šuflíka a sadla som si k počítaču. Ďalšie dve hodiny som prechádzala výkazy jednej spoločnosti a robila som si k nim poznámky. Bolo to ťažšie, keď sa bolesť z môjho líca začínala šíriť ďalej.
BENJAMIN: ?
Neuvedomila som si, že som na Benjamina zabudla, kým sa znovu neozval. Mrzelo ma to, no moja hlava ma bolela a mala som pocit, že mi začínala puchnúť celá dolná strana tváre. Pod okom sa mi vytvárala modrina a ani ľad mi už nepomáhal. Nedokázala som sa viac usmiať, pretože som sa cítila ako úbožiak.
JA: Pribaliť.
Položila som mobil obrazovkou nadol a stále si držiac utierku na rovnakom mieste som sa oprela voľnou rukou o stôl podopierajúc si hlavu. Mala som toho dosť. Mala som dosť Mathewa a jeho priateľky. Mala som dosť toho celého dráma.
„Auróra?" jeho hlas som začula v tú najnevhodnejšiu chvíľu, no nemala som silu mu odvrávať alebo sa tváriť, že som tam nebola a tak som zdvihla som hlavu. V okamžiku si všimol, čo sa so mnou dialo. Opúchala som a moja pokožka menila farbu do modra na určitých miestach. Nemusela som sa na seba pozerať do zrkadla, aby som to vedela. Cítila som to. „Čo sa stalo?"
Teresa sa stala. „To nie je tvoja vec, Mathew."
Lenže Mathew mi nedal pokoj a prišiel ku mne. Otočil moju stoličku tak, aby stál predo mnou, kľakol si a dotkol sa mojej ruky. Jemne mi ju začal odťahovať z tváre. Chcel vidieť škody pod ňou, ktoré som pred ním ukryť nedokázala. Pozerala som sa do jeho modrých očí po celý ten čas. Moja bolesť zosilnela, keď sa ma dotkol na mieste, kde mi Teresa dala facku. Sykla som. „Prepáč."
Z rúk som mu vytrhla ľad a priložila ho na boľavé miesto. „Nechaj ma na pokoji, Mathew." Potom som sa otočila k počítaču a nechala ho tam ešte chvíľu stáť dívajúc sa na mňa. Keď som začala ťukať do klávesnice, odišiel do svojej kancelárie viac z nej v ten deň nevychádzajúc.
Pri odchode z práce som sa rozhodla, že mu na stole nechám jeden posledný odkaz napísaný na rúžovom papieri a prilepený na obale s papiermi, ktoré odo mňa žiadala.
Vrazila som hlavou do otvorenej skrinky.
P.S. Prečo si na sebe nemal bielu košeľu tak ako vždy?

Tesne pred tým ako som spokojne ľahla večer do postele so zabalenými taškami pripravenými na chodbe, mi na mobil prišla správa.
MATHEW: Nešika. P.S. Keďže moja asistentka neskáče, ako chcem, mal som poslednú čistú košeľu, ktorej ale chýbal gombík.