To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

13.kapitola

V piatok som sa zastavila vo firme, aby som dokončila jedni papiere pre Mathewa. Chcel ich v pondelok ráno na stole. Ani som sa ale nedostala na tridsiate poschodie, keď mi Julia napísala.
JULIA: Edmund ťa vraj videl pred chvíľou. Prídeš neskôr?
Ani som z výťahu nevystúpila, rovno som stlačila dvadsiatku a išla som k nej. Dvakrát som zaklopala na dvere do jej kancelárie a sama som sa pozvala dnu tak ako vždy.
„Jee, ahoj, to bolo rýchle!" nemusela sa na mňa pozrieť, aby vedela, že som to ja. Nikto iný v celej budove totiž nebol. Každý mal voľno, pretože bol národný sviatok, na ktorí sa všetci celý rok tešili. Bolo teplo, svietilo slnko a obyvatelia Nórska sa pripravovali do ulíc. V skriniach hľadali svoje kroje, písali priateľom a venovali sa rodine. „Myslela som si, že tu dnes nebudeš."
„Ja tiež, no nestihla som minule niečo dokončiť..."
„Tak si prišla, jasné," vstala, aby mi urobila miesto na stoličke pri nej, kde mala pohádzané všetky svoje veci, od topánok cez nejaké dokumenty a perá až po Anninu plyšovú hračku.
„Ty tu snáď už aj bývaš," zasmiala som sa keď som si sadla. Veľmi som sa ale pohnúť nemohla, inak by sa všetko naokolo mňa zrútilo. Na stole bolo milión spisov, po zemi samé pokrčené zmluvy a pomedzi to ešte šálky, taniere a Júliine osobné veci.
„Ani mi to nevrav. Už týždeň som vkuse tu. Svoju dcéru som posledné dni videla len počas spánku."
„Máš veľa práce?"
„Hrozne. Pred pár dňami odišla moja asistentka, ktorú si vlastne nikdy nestretla i keď neviem prečo."
„Zahrabala si ju prácou," pripomenula som jej. „A bola tu len mesiac, ak si správne pamätám."
„Oh, áno, pravda."
„Prečo odišla?"
„Bola hrozná," povedala zatiaľ, čo hľadala v ktorom z pohárov bola jej čerstvo uvarená káva.  „Inaaak..." Keď ho našla, odpila si z neho.
„Áno?" zobrala som šálky, ktoré boli dávno prázdne a naskladala som ich na seba, aby som ich ľahšie odniesla.
„KODE dnes večer? Povedal ti prosím ťa Mathew, že máš prísť, áno?"
„Dal mi to aj do kalendára," povedala som s úsmevom.
„Výborne."
„Povedz mi ale prosím ťa, či mám prísť sama alebo s niekým."
„Presne to som s tebou chcela prebrať. Volal mi Benjamin. Chce dnes ísť na to odovzdávanie cien s tebou. Vraj mu to dlžíš, či čo a že je dôležité, aby si povedala áno."
Celý rok pre mňa robil malé láskavosti, ktorými sme spoločne dráždili Mathewa. Posielali sme si správy, volali sme si a niekedy sa zastavil aj v kancelárii len, aby sa ubezpečil, či sa naše drobné pomsty neobrátili proti mne. „Prečo nezavolal mne alebo mi to nepovedal osobne, keď som ho včera videla?"
„Možno zabudol."
„Prosím ťa, Júlia. On?" na chvíľu som odišla do kuchyne, kde som položila šálky na dres a s jednou novou plnou čerstvej silnej kávy som sa vrátila späť k nej. „On len určite chcel, aby si o tom vedela aj ty."
„Prečo?"
„Hovorila som ti, ako mi sľúbil, že mi prezradí ako nahnevať tvojho brata?"
Odpila si z kávy, ktorú som jej priniesla. „Áno."
„Asi chce, aby sa tá informácia dostala k Mathewovi, no nechce mu to povedať on."
„Prečo?"
„Pozval ho?"
„Nie."
O našom takmer bozku Julia nevedela. „Tak len to jediné mi dáva zmysel, inak tomu fakt nerozumiem."
„Tak mu napíš, že ideš. Potrebuješ chlapa aspoň na jednu noc, inak sa z môjho brata zblázniš," a to nevieš ako, hovorila som jej v duchu. „Benjamin je perfektný. Pekný, vysoký, štíhly..."
„Júlia!"
„Auróra?"
„To snáď nemyslíš vážne!"
„Ale áno," položila hrnček na stôl a potom sa o neho oprela rukami, aby bola bližšie ku mne. „Neublíži ti a nebude od teba nič očakávať, ak mu povieš, čo chceš alebo čo potrebuješ. Ideálne."
Mathew by zúril, keby ma videl so svojim najlepším kamarátom. „Fajn."
„Naozaj?" spýtala sa ma prekvapene, na čo som jej iba prikývla. „Zober si tie zelené šaty, čo ti tak závidím a perlové náušnice, ktoré máš na poličke v obývačke v čiernej škatuľke."
„Ešte niečo?"
„Asi nie," tvárila sa akoby premýšľala, no potom sa na mňa nadšene usmiala. „To bolo všetko."
Vo vrecku mi zavibroval telefón, keď som jej na to chcela niečo povedať. Mala som jednu neprečítanú správu od chlapa, ktorého som viac ako týždeň nevidela.
MATHEW: Volal mi Benjamín.
JA: Je to tvoj kamarát. Kamaráti si volajú, Mathew. Nemusíš mi to oznamovať.
Júlia sa na mňa pozerala a bola ticho. Vedela som, že ju zaujíma, komu sa venujem viac ako jej. Prekrútila som očami a všetko som jej povedala. Hovorila som jej o noci, kedy som si zabudla nabíjačku, aj o tom ako prišla Teresa a on sa odtiahol a nechal ma tam zahanbene stáť. Nič mi na to nepovedala, no na jej tvári sa objavila nová vráska. Nepáčilo sa jej to, hoci sama chcela, hoci si ma len chvíľu pred tým predstavovala ako manželku jej brata. Vzdychla som si a oprela si hlavu o ruky. Obrazovka telefónu, ktorý som mala položený vedľa seba, sa mi rozsvietila s prichádzajúcou správou.
MATHEW: Neopováž sa s ním dnes prísť.
A potom prišla ďalšia.
MATHEW: Inak si dnes večer prišla o prácu.
Nepohla som sa, ani som neotvorila jeho správy, pretože tam viac nič nebolo, než to, čo som videla na displeji, ktorý sa rozsvecoval a zhasínal.
„Stále platí to, že jediný, kto ma môže vyhodiť si ty?" Spýtala som sa jej, pred tým, než som sa definitívne rozhodla.
Julia sa na mňa s pochopením usmiala. „Áno."
JA: Príď po mňa o šiestej.