To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

6.kapitola

„Idiot!" povedala som do telefónu sediac na lavičke v prístave. Ľudia sa na mňa pozerali, no ja som ich pohľady ignorovala. „Je to proste idiot, Kristine."
„Ale prosím ťa..."
„Pracujem pre neho už mesiac a vždy si nájde niečo, na čom sa na mne môže smiať. Dvakrát do týždňa chodím do firmy, pretože Mathew jednoducho nechce, aby som pracovala z domu, ale to je v pohode. Chodím tam rada, no on si pre mňa vždy nájde nejaký nezmysel."
„Nepreháňaj toľko, Aurora."
Chcela som frustrovane vykríknuť, no namiesto toho som to dusila naďalej v sebe. „Ja nepreháňam, Kristine. Snažila som sa byť k nemu milá. Naozaj. Každé ráno mu klopem na dvere, aby vedel, že som už tam a keď odchádzam, robím to samé. Nikdy neodvrávam a urobím všetko, čo po mne chce, ale..."
„Ale čo, hm?"
„Dnes ma napríklad poslal do jednej spoločnosti pre papiere. Dal mi zlú adresu, Kristine. A pritom im sám pomáhal zvládnuť sťahovanie sa na novú adresu z finančnej stránky. Proste ma poslal vedome zle."
„Možno sa pomýlil."
„Nie," povedala som zatvárajúc oči a užívajúc si slnka, ktoré ma hrialo na tvári. „On nerobí chyby. Nikdy."
„Kde vlastne si?"
„V prístave pri firme."
„A prečo nejdeš k nemu a neporozprávaš sa s ním?"
Zasmiala som sa. „Čo mu asi tak poviem?"
„To, čo si myslíš."
„Mám mu povedať, že je idiot?" Vstala som a zobrala zložku s papiermi, ktoré odo mňa chcel a ktorú som po necelých dvoch hodinách konečne mohla držať v ruke. „Nemôžem. Nechcem prísť o prácu. Páči sa mi tam i keď sa ku mne nespráva najlepšie."
„Takže budeš ticho?"
Vzdychla som si. „Áno."

Mathew našťastie nebol v kancelárii, keď som sa tam po dvoch hodín strávených v tých najväčších horúčavách vrátila. Pustila som klímu silnejšie a spravila som si kávu v kuchynke s dvojitou dávkou kofeínu. Bola som tak mimo z toho, ako som sa túlala po meste hľadajúc firmu, do ktorej ma Mathew poslal, že som cestou naspäť do svojej kancelárie s kávou v ruke do niekoho vrazila.
„Vy musíte byť tá nová asistentka," prehovoril na mňa muž, ktorý stál vo dverách s rukou na dreve, akoby sa chystal zaklopať. Rukou si trel škvrnu na svojom sivom obleku.
„Oh, dofrasa! Nehovorte mi, že som vás oliala!"
„To je v poriadku."
„Nerobte to," precedila som nervózne cez zuby.
„Čo?"
„Nesnažte sa to vyčistiť, iba ho tým zničíte."
„Hm," pozrel sa na mňa a na hrnček, ktorý som držala v ruke a usmial sa. Jeho hnedé oči boli láskavé a ja som si prvýkrát za ten deň povedala, že mám konečne šťastie. Rukou si odhrnul svoje blonďavé vlasy z tváre a potom ju natiahol ku mne. „Najprv sa ti predstavím a potom mi poradíš, čo s tým. A netykajme si, prosím."
„Och, jasne, prepáč," cítila som, ako sa mi začali červenať líca. „Aurora Wilkersonová."
„Benjamin Andreasen Eriksen." Chvíľu bol ticho, no potom znovu prehovoril stále ma držiac za ruku. „A teraz mi pomôžeš," našepkával mi, čo mám robiť a ja som mu za to bola vďačná.
„Uhm," pokrútila som hlavou premýšľajúc, čo som mu chcela vôbec povedať.
„Asi to budem musieť dať do čistiarne, že?" zasmial sa, keď si uvedomil, že neviem nájsť tie správne slová.
„Odnesiem ti ho tam," ponúkla som sa. „Jedna je za rohom a keby som nebola nešika, nikdy by sa to nestalo. Prosím, len mi nehovor, že to sako bolo drahé."
Benjamín si sako vyzliekol a poskladal ho tak, aby škvrna ostala navrchu. „Bolo, ale to nevadí. Každopádne ťa tým nechcem zaťažovať," povedal stále ho držiac v rukách.
„Je to moja chyba, takže..."
„Aspoň ťa budem môcť vidieť znovu," žmurkol na mňa, keď sako položil na môj stôl. Potom sa o neho oprel a zadíval sa na všetko, čo som na ňom ešte mala. „Mathew ti nič nepovedal na tento neporiadok?"
Zasmiala som sa. „Ty si asi nejaký jeho kamarát, čo?"
„Si piš."
„A dlho si tu nebol, však?"
Pokrútil ramenami a zobral si kúsok z čokolády, ktorú som otvorila len v to ráno. „Bohužiaľ."
„V tom prípade nevieš, aký neporiadok je tam," ukázala som na dvere, za ktorými bola Mathewova kancelária.
„Mohol by si prosím prestať baliť moje asistentky, Benjamin?"
Netušila som ako dlho tam stál, pretože posledných pár minút všetka moja pozornosť patrila Benjaminovi. Pil kávu z papierového pohára a čítal si článok v novinách, ktoré boli poprehýnané tak, aby ich dokázal držať len v jednej ruke a zároveň v nich vidieť len to, čo sám chcel. Mal na sebe svoje čierne dioptrické okuliare, no na rozdiel od iných ľudí v nich on nevyzeral vôbec smiešne. Ten chlap jednoducho mohol mať na sebe čokoľvek a stále byť atraktívny. Takmer som zabudla, že kvôli nemu som strávila dve hodiny na priamom slnku či v preplnenej MHD, v ktorej nefungovala klíma. Stávalo sa mi to vždy, keď bol pri mne.
„Keď ma prestaneš vyzliekať pohľadom, pretrieť tieto papiere," ukázal na neporiadok na mojom konferenčnom stolíku, kde pred tým, než som odišla, nebolo vôbec nič. Teraz na ňom boli spisy, papiere a ceruzky, ktoré nepatrili mne. „A dones Benjamínovi kávu." Prezrel si ma od hlavy po päty a potom svoj pohľad presmeroval na svoje hodinky na zápästí. „A preboha, už ho znovu neolej."
Pozrela som sa na Benjamína, ktorý zostal mierne zarazený nad tým, čo vyšlo z úst jeho kamaráta. Perami som naznačila Idiot, keď sa ku mne Mathew otočil chrbtom. Benjamín sa usmial a urobil to samé. Viem.
„Tu kávu nechcem," Benjamín zašepkal stále stojac pri mojom stole. Potom ukázal na svoje sako a žmurkol na mňa. „Toto tu nechám, aby som znovu mohol prísť."
Keď už boli za zatvorenými dverami, sadla som si späť k práci. Pri svojom hrnčeku som našla Benjamínovu vizitku. Otočila som ju na druhú stranu a v sekunde som vedela, že je to človek, o ktorého nebudem chcieť prísť.
Naučím ťa, ako ho naštvať.