To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

22.kapitola

„V chladničke je nejaké jedlo, stačí ho len prihriať, ale ty to nerob, jasné? Si náš hosť. Popros moju dcéru." počula som ich od schodov tak ako každé jedno ráno za posledné dva týždne. Čas bežal rýchlo, no konverzácie pri raňajkách sa nikdy nemenili. Sedeli v kuchyni a mama lietala od jednej skrini k druhej, pretože jej organizácia bola proste nanič. „To už je toľko hodín?"
„Kľúče máte na stole, ak ich náhodou hľadáte," prehovoril Benjamin. Za posledných štrnásť dní sa náš vzťah zlepšil a tak som sa vždy, keď som začula jeho hlas, musela usmiať. Niektoré noci sa prikradol do mojej izby. Bol ticho, len ma objímal a hladkal, dokiaľ som nezaspala a vždy nad ránom odišiel.
„Oh, Benjamin, zlatíčko, neverím, že za chvíľu budeš musieť odísť. Som tak veľmi rada, že si prišiel s Aurorou. Ako ťa odtiaľ len pustíme? Pozri ako zabúdam."
Keď som prešla cez posuvné dvere, bola ku mne mama otočená chrbtom. „Dobré ráno," povedala som a ukázala som na kanvicu s kávou. „Tipujem, že ste ju mali bezo mňa ako stále."
Mama si cez rameno prehodila tašku a vybehla do chodby, odkiaľ musela kričať, aby som ju počula. „Nemôžeme za to, že tak dlho spíš, Aurora."
„Mama..." prišla som k nej do chodby nechávajúc Benjamina samého v kuchyni.
„Spi, máš voľno. Užívaj si to, kým nebudeš mať deti a plný úväzok. Oh, a vlastne dnes púšťajú babičku z nemocnice o pol tretej. Mohli by ste vy traja prosím pre ňu ísť autom a odviesť ju domov?" natiahla sa pre svoje biele tenisky a začala si ich obúvať. „Volala som s ňou a odmieta spať u nás, takže..."
„Takže ju odvezieme domov a budeme dúfať, že všetko bude v poriadku."
„A každý deň za ňou budeme chodiť, áno." Mama ma objala a pobozkala na líce. Potom ešte skríkla smerom ku kuchyni. „Benjamin?"
„Áno?" počula som ako jeho kroky smerovali k nám.
Mama stíšila svoju hlasitosť, keď sa za mnou objavil a objal ma spoza chrbta okolo pásu. „Dnes stretneš Aurorinu babičku."
Na ramene som cítila ako sa mu pohli kútiky úst. Usmieval sa a jeho úsmev bol nákazlivý pre mňa aj pre mamu. „Už teraz sa neviem dočkať, keď uvidím, po kom ste obe také krásne."
Mama varovne zdvihla prst. „Buď opatrný s týmito slovami, inak ťa moja mama ukradne mojej dcére."
Keď som za ňou zatvorila dvere, zavrela som oči a oprela som sa o Benjamina ešte viac. Držal ma v náručí a ja som si užívala každú jednu sekundu s ním. „Čo budeme dnes robiť?"
„Čo by si povedala na rybačku? Tvoj otec ma naučil všetko potrebné, takže môžeme ísť len my dvaja. Čo ty na to?"
Len on a ja v malej loďke na mori ďaleko od všetkých a všetkého. „Znie to ako veľmi dobrý nápad."

Na mori sme boli as tak štyri hodiny, no nič sme neulovili. Benjamin bol strašný rybár. Otec ho za celé dva týždne absolútne nič nenaučil. Začala som pochybovať o ich „rybačkách," kvôli ktorým sa každý deň vyparili z domu skôr než som ja vstala. Bola som to ja, kto mu ukazoval ako na háčik pripevniť návnadu a ako vybrať správne množstvo a zmes. Bola som to taktiež ja, kto mu vysvetlil ako nahodiť udicu a čo znamenajú kruhy vo vode.
Okolo jednej sme loďku odniesli do našej garáže a dali sme si sprchu. Boli sme sami a mali sme hodinu a pol len pre seba. Najprv sa ma Benjamin snažil presvedčiť na to, že to zvládneme v jednej kúpeľni obaja naraz, ale ja som mu zakázala sa ku mne čo i len priblížiť. Hrozne smrdel. Rybačka jednoducho nebola pre neho. Tri krát sa mu podarilo z loďky spadnúť do vody.
Keď som si vysušila vlasy a obliekla sa do čiernych šiat so sedmokráskami, dvere mojej izby sa otvorili. Benjamin sa na mňa chvíľu iba pozeral pred tým ako prišiel ku mne stojacej pred zrkadlom pri kresle. Stiahol si ma do náručia a keď jeho pery našli tie moje, jeho ruky mu vkĺzli pod látku môjho oblečenia nachádzajúc môj zadok. Pritiahol si ma k sebe ešte bližšie a držal ma na jeho hrudi nedovoliac mi prestať ho bozkávať. Až pri zvuku otcovho auta vychádzajúceho spoza domu z hlavnej ulice trúbiaceho na nás ma s nevôľou vpísanou na tvári predsa len nakoniec pustil. „Potreboval by som ešte aspoň pol hodinu osamote s tebou," zašomral, „ale myslím, že nás čaká niečo alebo niekto veľmi dôležitý." Zobral ma za ruku a cestou von z mojej izby schmatol moju tašku, ktorú si prehodil cez rameno. Usmieval sa. Bol očarujúci a mal na sebe oblek, o ktorom som ani nevedela, že si ho zabalil do kufra.
Všetci traja sme spoločne v jednom aute prišli pred nemocnicu, kde ho otec zaparkoval priamo pod strom, aby na neho nepražilo slnko. Na vrátnici sme si vypýtali číslo babičkine izby, no nakoniec sme k nej ani nedostali, pretože osoba, ktorú sme tam mali nájsť vyšla z výťahu v momente, keď sme do neho chceli vojsť my.
„Drahúšikovia, meškáte," prehlásila veľkolepo. Vyzerala božsky, akoby na žiadnej operácii ani nebola. „Papiere už mám podpísané. Všetko som si zbalila a čakala som na vás, no vy nikde. A synak," pozrela sa na môjho otca, „ja som po operácii, takže tá taška ostala hore. Budeš mi musieť pre ňu skočiť," potom sa otočila ku mne a poriadne ma objala. „Nechcem ani len počuť o tom, ako dlho si šoférovala, mladá dáma. Vieš, čo si o tom myslím." V zornom poli som videla, ako otec od nás utekal smerom ku schodom. UTEKAL. Áno, on. Musela som sa nad jeho chovaním zasmiať, pretože bolo jedno, aký bol starý, svoju svokru počúval na slovo.
„Nešoférovala som."
Babička si poopravila šatku okolo krku a povytiahla obočie. Potom sa otočila k Benjaminovi a poriadne si ho obzrela. „Mama mi už povedala, že máte návštevu, ale takého fešáka a džentlmena som nečakala," natiahla k nemu ruku a on ju prijal potriasajúc ňou. „Vy musíte byť tým priateľom mojej vnučky. Ospravedlňujem sa, že som sa vám nepozdravila skôr, ale Sigmund Wilkerson si o to koledoval, keď sa neukázal v tejto nemocnici na čas. Volám sa Magda Mileneová."
„Benjamin Andreasen Eriksen. Teší ma," jemne sa uklonil, akoby babička bola nejakou kráľovnou. No nepovedala som na to nič, pretože to babičku rozosmialo a mňa nakoniec predsa len tiež. „Vidím, že temperament má Aurora po vás. O kráse ani nevravím."
Babička ma potľapkala po pleci a zoširoka sa usmiala. „Lichotník. Výborne, Aurora." Kvôli jej komentáru som sa začala červenať. „Večer ku mne všetci prídete. Nech sa mama neopováži nájsť si žiadnu výhovorku, jasné?" Prikývla som, keď svoj pohľad venovala iba mne. „A vy, mladý pane," ukázala na Benjamina venujúc mu svoju pozornosť, „mi o sebe poviete viac. Mám veľa otázok a málo odpovedí."
„Len ho prosím netýraj tak ako si to robila mne, Magda," otec vyzdvihol do vzduchu babkinu tašku s vecami. „Aby si tú svoju návštevu u nás ešte raz nepremyslel."
„Ale prosím ťa, vôbec neviem, o čom to hovoríš, Sigmund," babička vrátila úder ocovi a potom na mňa uličnícky žmurkla šepkajúc mi, že sa jej Benjamin páči. Znamenalo to pre mňa veľa.

Babičku sme odviezli domov, k domu, ktorý bol presne na opačnom konci mesta ako ten náš, rovnako pri mori, rovnako uprostred ničoho s rovnakým zvukom vĺn a čajok. Ten jej bol ale jednoposchodový a ona sa ho nechcela vzdať ani za svet, dokonca ani vtedy keď sme jej ponúkli izbu u nás. V tom svojom vyrástla a vychovala dcéru a syna. Vo vnútri mala veľký kozub a tie najpohodlnejšie kreslá, v akých som kedy sedela. Cez leto zvykla nechávať otvorené všetky okná, nehľadiac na to, že jej to vytvorilo prievan. Počas mrazov naopak všetko pozamykala a všade povešala zelené girlandy s červenými mašľami a sklenenými guľami, ktoré zvesila znovu až keď v televízii povedali, že nastala jar.
Otec sa okamžite ponúkol, že s ňou zostane dokiaľ sa vrátime a tak sme ho tam s Benjaminom nechali. Urobil si pohodlie a začítal sa do svojej knihy v momente ako sme vyložili veci z nemocnice. Benjamin mal ešte nejaké pracovné záležitosti a tak sme nasadli do auta a odišli.
„Páči sa mi," vyšli sme na príjazdovú cestu, keď to už Benjamin nevydržal a povedal to, čo som počúvala od každého človeka, ktorý sa stretol s mojou babičkou a tiež aj so mnou. „Myslím, že si po nej, Auróra."
„Nepreháňaj, dobre?" odvrkla som. „Ešte ju poriadne nepoznáš."
„Má rovnakú iskru ako ty," snažila som sa vytiahnuť z tašky kľúče, aby som sa na neho nemusela pozerať, no Benjamin siahol do priehradky medzi nami a hodil ich po mne. „Si neznesiteľná."
„Ale prosím ťa."
„Máš to po nej, Aurora. Aj oči a farbu vlasov. Všimol som si fotku na kozube, kde ťa držala ako malú. Vyzeráš ako ona keď bola mladšia."
Mal pravdu, mala som rovnako hnedé oči ako mala ona. Mala som aj jej farbu vlasov a kučery, ktoré mi každý závidel. Bol vo mne kúsok jej, ktorý mi nikto nemohol zobrať, ani smrť.
„Auróra?" oslovil ma Benjamin chytajúc ma nežne za ruku. „Nemal som to povedať, prepáč."
Pozerala som sa na cestu, ktorá naznačovala, že sa blížime k môjmu domovu. „To je v poriadku. To bude v poriadku," povedala som, no patrilo to skôr mne ako jemu. Rakovina. Tá sviňa mi kradla človeka, ktorého som milovala kúsok po kúsku bez toho, aby o sebe dávala viditeľne vidieť. Babička v nemocnici vyzerala dobre. Stále to bola osoba plná energie a optimizmu. Iba som nevedela ako dlho ňou ešte bude.
„Čo tu ten robí?" Benjamin zastavil auto, čím ma vytrhol z myšlienok. Z tváre mu zmizol strach o mňa a nahradil ho hnev. „Ja ho zabijem. Sľúbil to! Dofrasa!" Benjamin vystúpil z auta a buchol za sebou dvere rútiac sa k domu skôr ako som sa ho vôbec stihla opýtať, čo sa stalo. Nakoniec to však ani nebolo potrebné, pretože som to zistila sama. V sekunde som vybehla z auta aj ja.
Mathew.
Sedel na schodoch, no jeho výraz nebol ani zďaleka čitateľný. Keď si všimol Benjamina, spoznala som v jeho tvári prekvapenie. „Čo tu robíš, Mathew? Mal si ju nechať na pokoji." Môj šéf sa postavil a uhladil si svoje sivé nohavice a sako. Keď som k nim dobehla, na krátko sa pozrel mojim smerom. „Nedvíhaš mi telefón, Aurora."
„Prosím?" Stiahla som Benjamina jemne za seba. „Nehovor mi, že si tu prišiel len kvôli tomu."
„Odkiaľ vieš, kde býva?" sykol spoza mňa Benjamín.
„Zmluva," povedali sme s Mathewom naraz to, čo bolo samozrejmé.
„Mohol by si nás nechať na chvíľku, prosím?" Spýtal sa Mathew Benjamina. „Nič jej nespravím, preboha."
„Fajn," precedil cez zuby Benjamin. Nedokázal však odísť bez toho, aby sa pred svojim kamarátom nepredviedol. Otočil ma k sebe, pritiahol si ma na svoju hruď, jednu ruku mi nechal na chrbte a druhou ma chytil na tvári a pobozkal ma. Objala som ho okolo krku a poddala som sa jeho bozku. Keď sa odo mňa Benjamín vzdialil, prehovoril na Mathewa s varovným tónom. „Dodrž svoj sľub, rozumieš?" Je moja, dodal tak, aby som to počula len ja a potom odišiel nechávajúc ma s ním samú.
Prekrížila som si ruky a pozrela som sa na svojho šéfa, keď sa dvere od domu zatvorili. „Počúvam."
„Nedvíhala si mi," konštatoval to, čo už raz bolo vyslovené. „Prečo, Aurora? Mali sme dohodu."
„Prepáč," šepla som vedomá si chyby. „Zabudla som si ho na stole. Viac sa to nestane."
Mathew iba prikývol hlavou. Veril mojim slovám a sľubom. „Potrebujem od teba nejaké dokumenty. Čím skôr, Aurora."
„Nemusel si kvôli tomu chodiť až sem."
„Aurora," vyslovil moje meno s ľahkosťou, akoby mi chcel povedať ešte niečo, lenže potom si to rozmyslel. „Prečo je tu on?"
Odpovedala som mu presne tak, ako on zvykal odpovedať mne. Čo iné som mu asi tak mala povedať? „To nie je tvoja vec, Mathew."
„Máš ho rada?"
Hlavou mi preleteli všetky pekné veci, čo pre mňa Benjamin za posledné tri týždne urobil, či už v Bergene alebo v Harstade. „Veľmi."
„Miluješ ho?"
„Nie je na to snáď skoro, Mathew? Zamilovať sa do niekoho za tri týždne? Nie je to snáď nemožné?" Chcela som mu povedať jednoduché áno, ale nedokázala som to. Ešte som Benjamina nemilovala. Bolo mi s ním úžasné a bola som vďačná za každý jeden jeho úsmev či objatie, no medzi nami bolo skôr priateľstvo s výhodami ako láska. Dôverovala som mu.
„Dobre," Mathew proste len prikývol a vstal. „Neprišiel som len kvôli tebe, Aurora. Mám verných klientov neďaleko od tohto mesta a potrebujem za nimi zájsť osobne. Myslel som, že ťa zoberiem na večeru, aby sme prebrali nejaké pracovné záležitosti," chabo sa zasmial, „ale asi máš oveľa lepšiu spoločnosť a o práci nechceš ani počuť."
„Mathew," chytila som ho za ruku, aby som ho zastavila, no hneď som ju aj pustila keď som začula to mamino hrozne zničené auto.
„Neviem, aký je to model, ale potrebuje ísť do opravy," skonštatoval a slabo sa na mňa pousmial po prvý krát od kedy sa objavil na dverách nášho domu.
„Auróra!" mama sa k nám rútila hrozne rýchlo a zastavila len dva metre od nás so stiahnutým okienkom kričiac na mňa. „Si doma! Výborne!" vytiahla kľúče zo zapaľovania pozerajúc sa smerom k Mathewovi. „A vy ste?" Vystúpila a prekrížila si ruky na prsiach.
„Mami," začala som, no hneď som sa aj rozkašľala. Z výfukov ešte stále vychádzal divný smrad presne tak ako vždy.
„Mathew Timtohy Rein, Aurorin šéf," natiahol k mame ruku a usmial sa na ňu. „Teší ma."
„Oh, tak to ste vy! O môj Bože! Dvaja muži v jeden mesiac! Úžasné!" potľapkala ho po hrudy dvíhajúc súhlasne obočie, keď si uvedomila, že ju má dobre vypracovanú. „Ale ak ste chcel moju dcéru, už je neskoro."
„Mama!"
Mathew sa usmieval od ucha k uchu. „Vidím, že ste o mne už niečo počuli, pani..."
„Agnes Wilkersonová, rodená Mileneová," zabuchla dvere od strany šoféra, no ja som po nich hneď skočila. Zabudla vypnúť svetlá. Vytrhla som jej kľúče z dlane a naštartovala krútiac nad ňou hlavu. „Počula som toho o tebe veľa. Nie všetko bolo dobré, drahý. S tým budeš musieť niečo urobiť, to ti vravím."
„Mami, prosím," tentokrát som pre istotu skontrolovala všetko pred tým ako som vypla motor a vystúpila.
„Čo je? Ja za to nemôžem. A okrem toho, ako sa má starká?"
Oprela som sa o auto. Zasa menila tému. Prekrútila som očami, keď som si uvedomila, že sa Mathew na mne bavil. „Dobre, vysadili sme ju doma. Je pri nej otec. Odkazuje, že o šiestej máme prísť na večeru."
„Tak to aby som sa išla pripraviť. Vieš, aká je starká."
„Nikto nesmie meškať ani minútu, inak umýva riad," vysvetlila som Mathewovi, keď sa moja matke pustila k domu bez ďalšieho slova a bez kabelky. Otočila sa k nám na schodoch kričiac. „Oh! A, Mathew, ak nepôjdeš s nami a Aurorina babka sa dozvie, že si tu dnes bol, tak mi to, že som ťa nepozvala k nej bude vyčítať každý jeden deň. Byť tebou, zložím si veci u nás na gauči."
„Má pravdu," zahľadela som sa za ženou, ktorá zmizla v dome. „Vyzerá to tak, že dnes s nami večeriaš, či sa mi to páči alebo nie." Ak by to bolo len na mne, dávno by si bol preč, povedalo moje srdce vediac, lenže osobám v mojej rodine sa neoplatilo protirečiť. „Si u nás vítaný," povedala som nahlas a nechala som ho tam stáť. „Gauč je v obývačke, Mathew a je celý len tvoj."
Vybehla som po schodoch a išla som rovno do hosťovskej izby, no Benjamina som tam nenašla. Sadla som si na posteľ a s nohami stále na zemi som sa na ňu zvalila. Zatvorila som oči a rozhodla sa tam na neho počkať.
Mathew.
Znovu som svoje oči otvorila a prešla som si cez nich frustrovane prstami, aby som vyhnala Mathewovu tvár zo svojich myšlienok.
„Ahoj, kráska," dnu vošiel Benjamin len v bielom uteráku okolo pása s ešte kvapkami vody vo vlasoch. „Prišla si ku mne? Už som ti chýbal, čo?"
„Si piš," rozovrela som náručie a on za sebou zavrel dvere a prisadol si ku mne na posteľ. Omotal okolo mňa ruky a pritiahol si ma na svoju holú hruď. Vydýchla som si čiastočne s úľavou. „Ďakujem."
„Nechcem o teba prísť, Aurora," šepol.
Ešte viac som sa k nemu pritúlila, keď mi po tvári stiekla slza od šťastia. „Ani ja o teba."
„Dobre," pohladil ma po chrbte a pobozkal na vlasy. Potom ma prehodil na chrbát a prstami mi z tváre odhrnul hnedé kučery, aby sa mi mohol pozrieť do očí. Nemyslela som na nič iné, len na neho. Boli sme to znovu len ja a on, v našom malom vesmíre, kde nemal prístup nikto iný. „Prečo si bol znovu v sprche?"
„Aby som mohol urobiť toto," siahol po uteráku a teatrálne ho hodil na zem. Pod ním nemal na sebe nič.
„Aurora!" z chodby na mňa kričala mama. „Zlato, potrebujem opraviť jednu skrinku a neviem nikoho nájsť. Kde si?!" pozerala som sa smerom odkiaľ vychádzal jej hlas a ospravedlňujúco som pobozkala Benjamina na pery. „Aurora! Musíme ísť za hodinu k babičke a keď ku mne nikto nepríde, tak mi z nej všetko vypadne!"
„Pôjdem jej pomôcť, len si na seba niečo vezmem," sklopil pohľad k svojmu rozkroku a uličnícky sa na mňa pousmial. „Takto jej skrinku asi opraviť ísť nemôžem, čo?"
„To teda asi naozaj nie," zasmiala som sa hádžuc po ňom jeho biely uterák.
„Nehovoril si náhodou, že potrebuješ pracovať?" nadvihla som obočie, keď si uterák omotal okolo pásu hľadajúc v skrini nejaké vhodnejšie oblečenie. „Ostaň tu, pôjdem ja. Ono to nakoniec nič vážne nebude. Mama vždy preháňa a okrem toho, v opravovaní vecí som už takmer profík."
„Až na tie stoličky, čo máš vo svojom byte, čo?"
„Na tvojom mieste by som bola ticho," zdvihla som na neho varovne prst. „Neviem, kto volá opravárov, keď potrebuje vymeniť žiarovku."
Uhladila som si šaty a pobozkala ho na pery. Potom som z hosťovskej izby vyšla pripravená čeliť skrini, ktorá sa stala maminym nepriateľom. Tesne pred jej spálňou mi v ruke zavibroval telefón.
BENJAMIN: Stalo sa to iba raz, jasne?
BENJAMIN: Nikdy som ti to o tej žiarovke nemal povedať.

Mathewa som nevedela nikde nájsť. Jeho taška s notebookom bola na gauči, ale on sám v dome nebol. Neprišiel na aute, takže som nedokázala povedať, či odišiel alebo sa len túlal pri pobreží. Proste sa vyparil bez akéhokoľvek odkazu.
Stála som pri okne v obývačke a pozerala som sa von oknom na more a oblohu, ktorá pomaly tmavla. Benjamin sa ku mne prikradol a začal mi masírovať stuhnuté ramená. S mamou som mala pravdu. Preháňala to. Uvoľnila sa jej jedna šrubka v komode. Potrebovala ju iba utiahnuť. Ona si len nemohla odpustiť to, aby by jej ušla príležitosť nechávať sa obskakovať jedným alebo dvoma silnými a mladými mužmi. Keď som prišla ja, sklamalo ju to.
„Kde je, dofrasa. Za chvíľu budeme musieť vyraziť," pozerala som sa von, no Mathewa som nikde nevidela.
„On príde, neboj sa," povedal mi Benjamin do ucha. Oprela som sa chrbtom o jeho hruď a zatvorila oči. „Mathew je idiot." Pobozkal ma na líce pred tým ako ma pustil a dobehol k dverám pre kľúče od môjho auta.
Po schodoch zišla moja mama v žltých šatách s veľkými bielymi bodkami. Takmer presne na čas. Čakali sme už len na ňu i keď... „S Aurórou pôjdeme spoločne, nebude vám to prekážať, madam?" spýtal sa Benjamin stojac na prahu domu.
„Musím povedať, že si Aurora vybrala výborne, ale nemusíš ma volať madam. Kľudne chodťe spoločne. Ja si zoberiem svoje auto," poohliadla sa po obývačke a potom nakukla ešte aj do kuchyne, no to, čo hľadala, svojimi očami nikde nenašla. „Kde je Mathew?"
„Neviem," prišla som k nim do chodby a vytiahla som si svoje topánky zo skrine.
„Fajn, tak ja na neho ešte päť minút počkám..." Keď sa Benjamin ustúpil, zbadali sme Mathewa stojaceho na schodoch s kyticou sedmokrások v ruke. „Asi čakať už nemusím," mama pokrútila ramenami a hodila po ňom svoje kľúče, ktoré bez problémov chytil. „Mladý pane, budeš šoférovať. A nechcem počuť žiadne odvrávanie. Ideme."
Benjamin sa začal smiať tesne pred tým ako sa dvere od maminho auta pred našim nosom zabuchli. Mathew ani nepískol, keď na neho mama vyskočila. Bol zaskočený, ale nenahneval sa na ňu. Proste ju počúvol. On, Mathew, môj šéf. „Neverím."
Benjamin si vyhrnul rukáv na čiernom tričku. Nesnažil sa svojim oblečením nikoho ohúriť. Bol sám sebou a na rozdiel od Mathewa, ktorý prišiel v bielej košeli a tmavomodrých naškrobených nohaviciach, mal na sebe obyčajné tričko a béžové šortky s kotvičkami. „Čomu neveríš?"
„Mathew neodvrával," stál tam a ruku mal na zvončeku, v druhej mal tie najkrásnejšie kvety, moje najobľúbenejšie a na tvári mu žiaril úprimný úsmev. Vyzeral oddýchnuto. „A dokonca by som povedala, že bol..."
„V pohode?" Prikývla som a spoločne sme vyšli z domu. Babičke som niesla mamin makový koláč, ktorý stihla upiecť po tom, ako prišla z práce. „Niečo ti prezradím, ale sľúb mi, že budeš v pohode, okej?" Znovu som prikývla a tak sa Benjamin oprel o auto a prekrížil si ruky na hrudi. „Teresa sa s ním včera rozišla."
Prečo prišiel deň po tom za mnou a nebol z toho absolútne zničený? „Dofrasa." Zdvihla som hlavu k oblohe. „Prečo?"
„To mi nepovedal, ale na tom nezáleží, nie?"
Pozrela som sa mu do očí, ktoré žiarili len pre mňa v tme Nórskeho mesta. Prikývla som súhlasne hlavou s úprimným úsmevom na tvári. „Poďme k nim, inak nás babička roztrhá," šepla som a ešte raz som ho pobozkala pred tým, ako sme nastúpili do auta.
Mal pravdu. Nezáležalo na tom, prečo sa Mathew rozišiel s Teresou. Nebola to moja vec.