To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

9.kapitola

Keď som s autom konečne po hodinách cesty zastavila pred hotelom, v ktorom sme mali spať v tú noc, Mathew odložil svoj telefón do vrecka a pozrel sa na mňa. „Nabudúce si ten svoj návod v mobile prečítaj lepšie."
Ani som to nekomentovala. Čakala som, že mi niečo povie. Pokrútila som hlavou a odovzdala som kľúče chlapcovi, ktorý mal Lamborghini zaparkovať vo vnútornej garáži mimo oči obyčajných ľudí. Zobrala som si svoj kufor a išla k recepcii, kde som nahlásila svoje meno a podpísala nejaké papiere. Vstupná hala bola impozantná, plná lesku a čistoty. Zo všadiaľ bolo cítiť peniaze, ktoré som ja nemala. „Zaplatí to ten idiot, čo práve vošiel," nesnažila som sa byť naďalej milá, pretože ešte skôr než som to povedala, ma už pani recepčná v čiernej rovnošate viac nepočúvala. Jej oči viseli na Mathewovi, s ktorým som ledva prehovorila počas posledných šiestich hodín.
Keď som otvorila dvere do apartmánu, ktorý bol hneď na začiatku chodby a vložila som kartu do systému na stene, svetlá sa rozsvietili a ja som mala som pokoj, po ktorom som celý ten týždeň túžila. Moja izba síce nebola veľká a priestranná ale mala všetko, čo som potrebovala. Netušila som, aká bola cena za noc, ale nemohlo to byť málo. Nie, keď v sprchovom kúte boli tie malé úžasné mydielka a gély, ktoré som milovala a uteráky, ktoré voňali lepšie ako u mňa doma.
Ľahla som si a zavrela oči. No aj keď som sa cítila uvoľnene, vedela som, že nezaspím. Nie, že by som nechcela, ale moja izba mala hrozné umiestnenie, pretože ten idiot mi zarezervoval izbu hneď pri výťahu. Bolo jedno, ako veľa mohla stáť jedna noc v nej, otváranie kovoých dverí som počula aj tak.
„Fajn," vzdychla som si vstavajúc z postele. Našla som si v kufri svoje čierne šaty a zavrela za sebou dvere.

Keď som prišla k baru, našla som za ním vysokého barmana s hnedými očami a bodkovaným motýlikom. Žmurkol na mňa.
„Dobrý večer," sadla si na jednu z barových stoličiek a usmiala sa na neho. „Whiskey, len tú najlepšiu, čo máte."
„Hneď to bude," sexi úsmev, krásne zuby.
Vytiahla som peňaženku z tašky a skontrolovala, či mám hotovosť. Milovala som život v Nórsku, no vysoké dane z príjmu a DPH často škrtili môj rozpočet. „Je možné pripísať si to na účet?"
„Samozrejme," na obrúsok predo mňa položil pohár s whiskey a vedľa neho misku s arašidmi. Nakoniec som sa však rozhodla, že nebudem Mathewa využívať a mstiť sa mu lacným otrepaným spôsobom. Keď som vyťahovala z peňaženky peniaze, pocítila som na svojej ruke teplo dlane, ktorá nepatrila mne. „Ešte jeden pre mňa," jeho čierna karta pristála predo mnou. Musela som sa kvôli tomu zasmiať.
„Ahoj, Mathew," otočila som sa na neho a pritiahla som si svoj pohár bližšie k sebe.
„Čo som si to vlastne objednal?" spýtal sa ma Mathew sadajúc si vedľa mňa. „Prosím nech to nie je niečo lacné a hnusné."
„V tomto hoteli?"
Prekrútil očami a natiahol sa po arašidoch. „Lacný alkohol nájdeš kdekoľvek."
„V tom prípade," počkala som, kým mu barman priniesol pohár s Whiskey a nadvihla som ten svoj. „Nech tá najdrahšia Whiskey, ktorú tu majú poteší tvoje chute, Mathew Timothy Rein."
Zasmial sa po tom ako zopakoval moje slová. 
„Beriem to ako ospravedlnenie za moju izbu," povedala som, keď som naznačila barmanovi, že potrebujeme ešte jedno kolo. Mathew ma však nechápal. „Izba pri výťahu?"
„Auróra..."
Mala som pocit, že mi povie niečo, čo som nechcela počuť a tak som ho prerušila skôr, než sa k tomu dostal. „Nemôžem zaspať, stále počujem ten výťah. Tá izba je skvelá, ale skutočne sa potrebujem vyspať a..."
Mathew dopil Whiskey, ktorú mal v pohári a odišiel nenechávajúc ma to dopovedať. O desať minút sa vrátil a položil niečo na bar. „Problém vyriešený," a to niečo boli kľúče.
„Prosím?"
„Spíš v mojom apartmáne, v druhej izbe."
„Prečo?"
„Pretože si tam dofrasa mala byť celý čas," prešiel si rukou po vlasoch a pritiahol si k sebe druhý plný pohár. „Si moja asistentka. Potrebujem ťa mať pri sebe, keby som niečo potreboval. Nechcem ťa hľadať po celom hoteli, doprčic. A keby si na mňa počkala, keď sme prišli, nestalo by sa to," povedal to akoby to bola len moja chyba.
Hodila som do seba celý obsah pohára nepozerajúc sa na cenu toho, čo som pila. Potom som naznačila barmanovi, že chcem ešte jeden. Ak som mala spať len jednu stenu od neho, potrebovala som mať v sebe viac alkoholu. A keď to platil on, nemala som limit. „Toto je fakt hrozný deň," zašomrala som si popod nos naťahujúc sa po arašidoch.
Obaja sme stíchli slepo sa pozerajúc na police s alkoholom. Netušila som, koľko sme toho vypili, pretože v jednu chvíľu som povedala barmanovi, aby nám neprestal nosiť alkohol. Sedeli sme tam s Mathewom vedľa seba v tichosti pijúc najlepšiu whiskey, ktorú tam v ten večer mali.
Alkohol rozväzoval jazyk nie len mne, pretože v jednu chvíľu sa ku mne Mathew naklonil pýtajúc sa niečo, čo som si myslela, že od neho nebudem nikdy počuť. „Čo by si chcela, Auróra?"
Hodila som na bar svoje staré kľúče a zobrala som si tie, čo priniesol. „Normálneho šéfa," vzdychla som si. „Chcel len jedného obyčajného normálneho šéfa aspoň na jeden posratý deň. Žiadne urážky."
„Ktorý deň by to mal byť?"
Pokrútila som hlavou smejúc sa nad svojimi slovami, ktoré som vyslovila akoby ma mohli ešte zachrániť. „Tento."
„Fajn."
„Fajn?" spýtala som sa ho s pobavením v hlase.
Prikývol, na čo som sa musela usmiať. „Prečo to robíš?"
„Jeden deň ma nezabije."
„A čo keď áno?" oprela som sa o bar prajúc si, aby ma niečím viac v ten večer neurazil. „Prečo sa nevieme porozprávať ako normálny ľudia?" konečne som sa spýtala to, čo som celé leto mala na jazyku. „Nikdy medzi nami nepadlo viac ako dve vety alebo tri urážky."
„O čom by si sa chcela rozprávať?"
Hrala som sa s pohárom. „Neviem. O niečom. O hocičom."
Prisunul sa bližšie a naznačil barmanovi, ktorý k nám išiel, aby to nerobil. Oprel sa jednou rukou o bar a druhú si položil na stehno. Zdvihla som pohľad a prekrútila očami. Vyzýval ma, aby som sa ho pýtala. „Prečo si nikdy nenechal svoju priateľku šoférovať svoje auto?"
„Videla si ju niekedy za volantom?" zasmial sa, na čo som ja pokrútila hlavou. „Ani ja," a potom sa usmial úsmevom, ktorý mu neodchádzal z tváre. A ja som z tých dvoch obyčajných slov pochopila, že mal svoju priateľku rád. Bolo to cítiť z jeho hlasu i pohľadu. Nedali sa oklamať. „Pochybujem, že má vôbec vodičák," začal mi o nej hovoriť veci, ktoré ho nútili sa smiať. Nechápala som, prečo som túto jeho stránku za celé štyri mesiace nevidela ešte ani jeden krát.
„Prečo más vždy na sebe sako?" pýtala som sa ďalej, aby naša konverzácia neutíchla. Pozerala som sa mu priamo do jeho modrých očí, ktoré výnimočne neboli plné klamstiev.
„Aby som mohol urobiť toto," vstal, vyzliekol si sivé sako a prehodil mi ho cez holé ramená. Voňalo ako on a tak som si ho ovinula okolo seba. Bolo to akoby ma objímal. Na chvíľu bol niekým, po kom som túžila. „Nie si hladná?"
„Nie," pokrútila som hlavou, no môj žalúdok mal svoje vlastne ústa a prehovoril za mňa.
„Beriem to ako áno," ukázal na barmana a poprosil ho o účet. Keď podpísal nejaký papier, prstami poklopal po bare. Vypili sme tam toho naozaj veľa, no nehodlala som sa ho pýtať, koľko platil. „Počkaj tu. Hneď prídem," povedal a odišiel za nejakou ženou, ktorá sedela pri stole v kúte terasy. Mala pred sebou nejaké papiere, no keď k nej prišiel, usmiala sa na neho a podala mu svoju ruku.
KRISTINE: Happy birthday, babe. Miss U.
KRISTINE: Kristine vám odoslala fotografiu.
Môj telefón na bare blikal prichádzajúcimi správami a neprestával, kým som si ich nepozrela. Kristine mi poslala milión fotografii jej samej s pohárom niečoho, čo vyzeralo ako Long Ice Tea. Len ona sa dokázala opiť na moje narodeniny namiesto mňa či už bola so mnou alebo nie. Keď sa odsťahovala do Talianska, čiastočne som o ňu prišla. Ukradla mi ju krajina, nie ten muž, kvôli ktorému sa tam presťahovala a po mesiaci sa s ním rozišla. 
„No ahoooj," povedala som jej, keď mi to dvihla.
„Všeeeetkoo najlepšieee, bella! Ako oslavuješ?"
„Oproti tebe?" zasmiala som sa pretože som bola na mieste, kde som pôvodne byť ani nechcela. „Hmmm... Biedne."
„Piješ?"
„Uhm, ale leeen trošičku," šepla som do telefónu cítiac ako za mňa rozprával alkohol.
„Wohoooo!" Kristine mi kričala do ucha, no ja som ju počula stále horšie. „Ideeeem, počkaj!"" nehovorila to na mňa. „Ciaoooo."
„Kristine?"
„Uhmm, mááám tu taký malý úlovok, bella."
„Tak ho chyť," pozerala som sa na Mathewa, keď sa ku mne vracal. „Musíím."
„Pa," skríkla a zložila.
„Môžeme ísť," Mathew si zobral svoje sako a podal mi kľúče.
„Kam?"
„Do apartmánu. Objednal som niečo na jedenie. Prinesú nám to," prstom ukázal ku chodbe a znel rovnako ako ja. Pripito. „Tam. Prinesú nám to tam."
„Ešte varia?"
„Uhm."
„Jeeej," začala som tlieskať rukami, no potom som si uvedomila, že som musela vyzerať ako decko.
Mathew už išiel preč. „Palacinky?"
„Nieeeeee," skríkla som na neho ironicky. Všetci ma v tom bare museli počuť, ale bolo mi to jedno. „Vážne? Budeme mať palacinky?"
„Iba ak sa tam dostaneme," skríkol na mňa späť a tak som rýchlo vstala snažiac sa udržať si svoju rovnováhu dobehujúc ho na chodbe, ktorú viedla k výťahu.

Moje veci boli skutočne premiestnené do jednej z izieb jeho apartmánu ako mi to sám povedal. Vo vnútri bola malá kuchyňa s kávovarom a niečo ako obývacia miestnosť s veľkou televíziou na stene. Nenašla som žiadny balkón ani terasu, ale s tými obrovskými oknami mi to tam nechýbalo.
Prezliekla som sa do pohodlnejšieho oblečenie a prišla si sadnúť k nemu na gauč. Trvalo mi to dlhšie než normálne, pretože s alkoholom v krvi to nebolo až tak jednoduché. Rozptyľovalo ma všetko. Čokoládka na vankúšiku. Obliečky, ktoré voňali za ružami. Pero s logom hotela. Uvítací balíček, ktorý ma čakal na stole a každá jedna somarina, ktorá v ňom bola.
Z reproduktorov sa pustila hudba, keď som si sadla k Mathewovi a vyložila nohy na stôl hneď vedľa dvoch pohárov s bielym vínom. „Ďakujem." Na rozprávanie sme zabudli, keď prišlo jedlo. Palacinky pre mňa a cestoviny pre neho.
Mathew nám znovu nalial, no pili sme rýchlo a tak objednal ešte jednu fľašu. Keď som položila prázdny tanier na dres v kuchyni, oprela som sa chrbtom o linku a skričala som na neho. „Mathew?!"
„Uhm," skríkol na mňa späť rozvalený na gauči.
„Prečo ťa nenávidím?" A bolo to tam, moje sprosté otázky spôsobené alkohol. „Aaaaa, zabudni na to..."
„Ummmm," zašomral vstávajúc z gauča. „Pretože som úžasný, krásny, mladý, bohatý," hovoril stále rýchlejšie a rýchlejšie.
„Pšt!" hodila som po ňom utierku. „Arogan... Arogantný!"
„Ale úžasný."
„Drzý."
Žmurkol na mňa. „Tvoj šéf."
„Uhm," takmer tie slová z mojich úst nevyšli. „Môj šéf."
„Idiot."
„Viem," šepkala som pretože sa rukami opieral o linku po mojich bokoch držiac ma v jeho zajatí. Zavrela som oči, aby som ho nevidela.
„Budem hnusný."
„Budeš hnusný," opakovala som jeho slová.
„Nebudeš ma mať rada."
„Nemám ťa rada ani teraz," povedala som skôr než som sa stihla zastaviť.
Jeho ruka bola teplá a jemná. Dotýkal sa ma hovoriac mi, že sa nezmení, pretože na to nemá dôvod. „Viem."
„Dobre." Stála som čelom k nemu, k jeho širokým ramenám a vypracovanej hrudi skrytej v bielej hodvábnej košeli. Bol tak hrozne blízko, že som cítila chvenie vzduchu medzi nami. Jeho ruka patrila na to miesto, kde práve bola. Objímal ma akoby som bola zo skla. Druhou rukou mi odhrnul vlasy z tváre, ktoré sa mi uvoľnili z gumičky a pozrel sa mi do očí. Sledovala som more v tých jeho. Bolo tmavé a volalo ma k sebe.
„Budem robiť nezmysly, aby som ťa naštval," zašepkal mi do ucha. „Baví ma to." Cítila som silu alkoholu, ktorý sme vypili. Bol mnou viac než ja sama. Nedýchala som, nehýbala som sa, len som na chvíľu zatvorila oči a vdychovala vôňu jeho tela, ktoré bolo len pár centimetrov od toho môjho. Nechápala som prečo si život myslel, že si ho nezaslúžim. Pýtala som sa ho, prečo patril inej žene a prečo obyčajné dievča nemohlo snívať rovnaké sny ako to bohaté. Alkohol mi nútil tieto myšlienky, hoci som ich nechcela. Nepoznala som ich. Nemala som dôvod na to ich mať.
Sklonila som hlavu na jeho rameno načerpávajúc nové sily. Mathew si ma pritiahol bližšie. „Na jeden deň nebuď idiot," pripomenul mi, prečo ma priťahoval. Nebol sám sebou. „Všetko najlepšie," pošepkal mi do ucha a rukou mi prešiel po chrbte.
Odtiahla som sa od neho natoľko, aby som sa mu mohla pozrieť do očí. „Ďakujem?"
Zasmial sa a nemotorne ma pohladil po tvári. „Nebol som až tak zlý, či?" Pokrútila som hlavou. „Niečo ti poviem," naklonil sa k môjmu uchu. „Nebudeš to počuť znovu, no si úžasná," šepol a urobil krok odo mňa. „Nie si však pre mňa." A potom sa odtackal preč.
„Všetko najlepšie," zasmiala som sa smutne, keď za sebou zavrel dvere do svojej izby. Dopila som zvyšok vína a ešte s fľaškou v ruke som zaspala na gauči, z ktorého bola cítiť Mathewova vôňa. 
Ráno som si nespomenula na nič, čo sa stalo po tom, ako som do seba hodila štvrtý pohár tej najdrahšej Whiskey, ktorú mali v bare na Mathewov účet. Vypila som toho omnoho viac, než som mala v pláne. Jediné čo vo mne ostalo bol hnev, ktorý mal pachuť premrhanej príležitosti. Nevedela som však, čo bolo jeho príčinou.

P.S. Nechaj nejaký komentár, daj hviezdičku, uloz si príbeh. Ale len ak sa ti páči a chceš čítať ďalej.