To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

36.kapitola

Lietadlo na náš čakalo na dráhe. Ľudia do neho vstupovali s batožinou, s deťmi či len so slúchadlami v ušiach. Ukázali sme stevardke palubné lístky a usadili sme sa na svoje miesta. Necestovali sme súkromne, no mali sme tie najlepšie miesta, ktoré si bolo možné zakúpiť. Keď mi slečna s drdolom na hlave a šatkou okolo krku s bezchybným výzorom ponúkla šampanské, Mathew odmietol za mňa a ona ho počúvla aj napriek môjmu neprestajnému pritakaniu.
Keď stevardky začali ukazovať únikové cesty a hovoriť papieriku, ktorý je potrebné si naštudovať, moje ruky sa začali triasť. Mathew si toho všimol a okamžite si ich stiahol k sebe. Jemne mi ich hladil a masíroval, akoby to stačilo na to, aby môj strach zmizol. „Nič sa nestane, Aurora," vravel mi a ja som nemala inú možnosť, iba mu bezhlavo veriť.
Lietadlo sa pohlo a priberalo na rýchlosti každou sekundou. Začala som klepať nohami o podlahu, ktorá pre mňa mala byť aspoň akou takou istotou i keď som vedela, že pod ňou za chvíľu bude iba vzduch a mraky namiesto mojej milovanej zeme plnej hliny, prachu, zabudnutých vecí, kostí či hmyzu. Keď sme sa odlepili od štartovacej dráhy, cítila som v sebe jemný tlak, akoby som na chvíľu stratila stabilitu nad svojim telom. Pevne som zavrela oči. Dýchala som zhlboka, pretože to moje telo tak chcelo. Cítila som sa stiesnene a bezmocne. Nebolo kam utiecť, kam odísť alebo kde sa schovať. V mojom vnútri ale zároveň bublalo niečo, čo som nepoznala, úplne nový druh adrenalínu.
„Aurora," Mathew mi zašepkal do ucha. Netušila som kedy sa ku mne priblížil ani ako sa jeho ruka ocitla nebezpečne blízko lemu mojej sukne. „Ak neotvoríš oči a nepozrieš sa na mňa," prstami mi prechádzal po stehne stále sa premiestňujúc vyššie, „tak mi dovolíš..." šepkal mi. Prestal až vtedy, keď moja pozornosť patrila iba jemu. Urobila som ako chcel, no po chvíli som znovu panikárila. Bola som v lietadle!
Stiahla som jeho ruku zo svojho tela a oprela som sa o svoje stehná, za čo som si určite vyslúžila Mathewov  nechápavý výraz.
„Čo to robíš?" spýtal sa ma.
„Ehm," odkašľala som si, aby som získala stabilitu v hlase, ktorú som určite nemala. „To, čo je nakreslené v tom plániku, čo nám dali."
„Akom plániku, Aurora?" Mathew však nepotreboval odpoveď na svoju otázku, pretože mu to došlo v sekunde, ako sa ma to opýtal. „To je núdzový plánik. Toto máš robiť, keď sa bude diať niečo..." Jeho smiech ho prerušil v tom, aby to dopovedal. To ma presvedčilo, aby som sa narovnala a normálne si sadla.
„Okej, fajn," prekrížila som si ruky na prsiach. „Dofrasa, nesmej sa, okej?"
Mathew ma ignoroval a smial sa ďalej zatiaľ, čo vo svojej taške niečo hľadal.
„Kedy pristaneme?" Spýtala som sa ako malé dieťa. „Už tam budeme?"
„O štyri hodiny."
Krútila som neveriaci hlavou. „Nieeee..."
On robil to isté, len presne na opak. „Uhmmm..."
Pevne som sa chytila sedadla a znovu zavrela oči. Počula som ako vedľa mňa Mathew niečím šuchoce, no neotočila som sa, aby som sa pozrela na neho. Svaly v mojom tele boli stuhnuté a moje ruky sa triasli od strachu. Keď som však na holých nohách zacítila divný materiál, otvorila som oči. „Čo to je?"
„Deka," sarkasticky mi odpovedal na moju banálnu otázku. „Čo by to asi tak bolo?"
„Veď je horúco."
„Zapneme fúkanie z klimatizácie a za chvíľu ti bude zima."
„Nie," krútila som hlavou. „Keď mám strach, nikdy mi nie je zima. To je ten sprostý adrenalín, vieš?"
„Bude ti zima, ver mi."
Hodila som po ňom jeho deku a zasmiala sa. Bola škaredá a hnusná, ale zároveň aj neskutočne príjemná na telo. „Odkiaľ to vôbec máš?"
„Od stevardky," narovnal ju a ukázal mi malé logo leteckej spoločnosti v jednom z jej rohou. „A teraz poď konečne sem," nadvihol bariéru medzi nami a rozovrel náruč.
„Máme mať pásy," protestovala som.
„Už dávno nie. Sme vo vzduchu. Zatiaľ, čo si sa so mnou hádala, prestali svietiť signály, že ich máme mať."
„Odporúčajú si ich nechať," ukázala som na letáčik v sedadle pred sebou.
„Keď pôjdeš ku mne, postarám sa o to, aby táto jazda nebola tvojou nočnou morou, Aurora."
Prekrútila som očami a neochotne sa odopla. „Fajn." Potom som sa pritúlila k nemu.
„Zober si toto," do ruky mi vložil malé čierne puzdro. Keď som ho roztvorila, našla som v ňom slúchadla. „A neprotestuj, konečne."
„Fajn," zašomrala som si popod nos a nasadila si slúchadlá do uší. Mathew urobil to isté a nakoniec oboje zapojil do nejakej rozvodky a tú do notebooku, ktorý som si pred tým vôbec nevšimla. „Čo budeme robiť?" Ruky sa mi triasli a tak ma prikryl. Bolo mi teplo a mala som strach. Deka nebola riešením.
Mathew priložil prst k svojim perám naznačujúc mi, že mám byť potichu a potom na notebooku pustil film, o ktorom som mu hovorila pred dvomi rokmi. Vtedy ho nenávidel, no dátum nahratia odpovedal roku, v ktorom som nastúpila do jeho spoločnosti. Stiahol si ho krátko po tom, ako som ho oliala kávou. Zas a znovu som si uvedomila, že som nehovorila do prázdna a že ma skutočne počúval, nech už som vravela čokoľvek.
Neveriaci som sa na neho pozrela, no nepovedala som nič. Mathew mi naznačil, že mám byť ticho a ja som ho poslúchla, pretože sa na obrazovke začali hýbať postavy, ktoré som videla už mnohokrát.
Cez okná lietadla do vnútra prúdilo krásne číre svetlo. Moje oči však boli na obrazovke a v mojich ušiach zneli hlasy, ktoré som poznala naspamäť. Bol to film, ktorý milovala moja babička a naučila ma všetky svoje obľúbené repliky. Išlo o starý poctivý čiernobiely film s nezameniteľnými hercami z jej doby, ktorý už dávnejšie ukradol aj moje srdce.
Zatvorila som oči, keď sa moje ruky prestali triasť. Namiesto strachu sa so mnou začínal hrať chlad. Celý ten čas odkedy sme nastúpili do lietadla patril Mathewov pohľad iba mne. Pevnejšie ma objal dávajúc pozor na notebook pred nami. Omotal ma lepšie do deky a usmial sa na mňa.
Budem ti musieť stačiť ja, spomenula som si na jeho slová.
Ďakujem, naznačila som perami, ktoré si v sekunde privlastnil.
Bola som v lietadle plnom ľudí tisíce kilometrov nad zemou so strachom v žilách, ktorý sa pomaly začínal meniť na niečo, čoho som sa obávala, no zároveň som po tom už dva roky túžila. Čo ak milovať mohlo byť nakoniec bolestivejšie ako sa niečoho báť?

O približne štyri hodiny sme sa konečne ocitli v cieli. Granada. Bol už večer, no na teplote to nebolo cítiť. Pevná zem pod nohami ma vítala zohriata silným španielskym slnkom, ktoré ma hrialo na tvári v sekunde, kedy som vystúpila z lietadla ruka v ruke s Mathewom. Neprekonala som svoj strach, iba som sa ho kvôli chlapovi, čo sedel vedľa mňa, snažila utlmiť na pár hodín. Nohy sa mi stále triasli, keď sme schádzali po schodoch, no tvrdá betónová plocha, ktorá sa objavila pod mojimi o pár minút neskôr ma okamžite upokojila. Kto by však povedal, že strach dokáže tak vyčerpať? Bola som úplne zničená a nebola som jediná, kto si toho všimol.
Mathew si ma k sebe stiahol bližšie a spoločne sme v objatí išli k letisku, kde nás čakala batožina. Odtiahla som sa od neho v momente, kedy som vo vnútri budovy zbadala húf ľudí. Spomenula som si na to, ako rýchlo človek dokáže vytiahnuť fotoaparát a urobiť jednoduchý snímok, ktorý sa z Internetu viac nestratí. Mathew bol môj šéf a nech už sa medzi nami dialo čokoľvek, chcela som, aby to ostalo len nám.
Udržiavala som si od neho odstup a on robil to isté, hneď ako pochopil, o čo mi ide. Nedotýkala som sa ho, nenechala som ho, aby mi nosil moje veci, nesnažila som sa o konverzácie, ktoré sme mali v jeho posteli. Bola som jeho asistentkou a potrebovala som sa tak chovať kým nás videli oči, ktoré sme nepoznali.
V taxíku sme sedeli meter od seba a zatiaľ, čo som ja na sebe cítila jeho pohľad, ten svoj som venovala krajine. Cestou do hotela som sa nedokázala odtrhnúť z okna. Nikdy som nebola v Španielsku, no to málo, čo som videla, sa mi neskutočne páčilo. Slnko svietilo na budovy zo svetlých hnedých tehál, ktorých bolo stále viac s každým kilometrom, ktorý sme prešli. Blížili sme sa do centra plného paliem. Bolo mi jasné, že v tom meste nenájdem more, ktoré som túžila vidieť, no mali sme tam stráviť len jednu noc a jeden deň a potom odísť do Barcelony a preto som si užívala architektúru, o ktorej som dovtedy iba čítala.
Pred hotelom nás už čakala Julia s malým ružovým kufríkom v ruke. Veľký slamený klobúk ju chránil pred slnečnými lúčmi a krásne biele šaty sa jej vlnili v slabom vánku, ktorý chladil rozhorúčenú pokožku každého človeka.
„Čakáš tu už dlho?" spýtala som sa jej vystupujúc z taxíka. Mathew svoju sestru ignoroval idúc so šoférom k našim kufrom. Rozprávali sa, no ja som nerozumela ani jednému slovu, pretože to bolo po španielsky.
„Teraz som prišla," hlavou ukázala k svojmu bratovi. „Všetko v pohode?"
„Hej," povedala som vyčerpane. Julia nevedela o tom, že som spala u neho ani o tom, čo sa medzi nami dialo. Nikto okrem Kristine a Benjamina o tom netušil, no ja som v tú chvíľu nemala silu jej všetko vysvetľovať.
„Choďte nás ubytovať. Hneď prídem," skričal na nás Mathew spoza auta volajúc si k sebe rukou niekoho z hotela, aby mu pomohol s batožinou.
„Zajtra prídu ostatný, však?"
Prikývla som. „Majú prísť podvečer do Barcelony a rovno sa ubytovať." V Granade sme mali byť len kvôli jednej alebo dvom záležitostiam, no na konferencii, ktorá sa konala v jednom z najznámejších miest krajiny, sa malo zúčastniť viacero zamestnancov spoločnosti. Sama som sa starala o zoznam ľudí a ich role. Niektorí mali prezentovať a pripraviť si plagáty na vyvesenie, iný sa mali iba niečomu novému priučiť. Hlavným rečníkom, a to celej konferencie, mal byť Mathew. Za pár rokov doviedol firmu k veľkému úspechu, staral sa o jej chod a vyznal sa v číslach, ktoré pre mnohých nič neznamenali. Vedel, koho osloviť a čo na trhu v danej chvíli hľadať. Dokázal poradiť svojim vlastným súkromným klientom, ktorých nepredal nikomu vo firme a vyviedol ich z krachu len vďaka svojim vedomostiam. A presne to zaujalo organizátorov medzinárodnej konferencie. Oslovili ho a on ich pozvanie prijal bez akýchkoľvek pripomienok či pochybovania. Nechcel nikomu povedať svoje know-how, chcel ľudom iba ukázať, že aj keď sa človek popáli, takmer vždy existuje druhá šanca.
„Ideme?" Julia ukázala hlavou k recepcii, kde sedela staršia pani.
„Uhm," zašomrala som neprítomne, no keď sme došli z žene s nádherným úsmevom, ktorej som nerozumela ani slovo, svoju pozornosť som presunula k jej menovke. CAMILLA.
„Mala by som tu mať jednu zarezervovanú izbu na meno Júlia Stephano," povedala som jej dúfajúc, že ovláda angličtinu.
„Julia Stephano, áno. Izba s balkónom a výhľadom do mesta."
„Presne," skríkla Julia nadšene a následne predložila svoje dokumenty na dosku pred nami. O dve minúty dostala svoje kľúče a inštrukcie.
„Mali by sme tu mať ešte jeden apartmán s dvoma oddelenými spálňami na meno Mathew Timothy Rain pre dve osoby."
Camilla si niečo naťukala do počítača, potom si odo mňa zobrala moju a Mathewovu občianku a znovu niečo poklikala na klávesnici.
„Mathew stále trvá na apartmáne?" spýtala sa ma Julia zatiaľ, čo Camilla pozerala do obrazovky. „Prečo nemôžeš mať vlastnú izbu?"
„Vieš aký je," prekrútila som očami. „Potrebuje ma mať vraj pri sebe."
„Stále tomu nerozumiem."
„Pochopila by si, keby ťa uprostred noci zobudil kvôli tomu, že potrebuje dokončiť nejaké papiere, o ktorých mu zabudli povedať. A áno," znovu som prekrútila očami, „fakt sa to stáva. Ako..."
„Prepáčte mi," prerušila ma Camilla, „tá druhá rezervácia. Hovorili ste apartmán?"
„S dvomi oddelenými spálňami," dodala som súhlasne.
Camilla dvakrát ťukla do klávesnice a potom sa pozrela pozornejšie na monitor pred sebou čítajúc nahlas. „Mathew Timothy Rein. Jeden apartmán pre dve osoby s jednou manželskou posteľou."
„Jednou?" Julia sa prekvapene spýtala Camilli namiesto mňa. Ja som iba nadvihla obočie, pretože chyba, ktorá sa stala, sa stať nemohla. Nie keď som rezerváciu robila ja a tri krát som to po sebe skontrolovala.
„Mali to byť dve spálne," povedala som jej ešte raz. „Asi sa niekde stala chyba."
„Nestala sa žiadna chyba, Aurora," poskočila som pri jeho hlase. Vôbec som si nevšimla, že sa zrazu ocitol za mnou. Nevšimla som si ani to, že vošiel do hotela. „Jedna posteľ, máte to dobre," povedal Camille a posunul jej dvadsať eur ako prepitné.
„Prosím?" Otočila som sa k Mathewovi. „Kedy si..."
„Včera," zobral si od Camilli svoje dokumenty a zastrčil si ich do tašky, ktorú mal zavesenú na pleci. „Aj tak vždy skončíš v moje posteli, tak prečo mať dve izby, keď stačí jedna?"
„Prosím?" tentokrát som to nebola ja, kto si žiadal vysvetlenie. „Čo mi uniklo a mala by som o tom vedieť?"
„Nooo..."
„Spali sme spolu," Mathew ma predbehol. „Bolo by ešte niečo, čo by si chcela vedieť Julia?" Nonšalantne sa oprel o drevený povrch recepcie a stiahol si ma k sebe na hruď. Potom ma pobozkal na líce kvôli čomu moje srdce poskočilo o pár centimetrov.
„Kedy?"
„Mám jej povedať, že včera?" šepkal mi do ucha tak, aby to Julia nepočula.
„Čo keby sme sa porozprávali o tomto pri jedle?" vyšlo zo mňa skôr než Mathew stihol povedať nahlas niečo nevhodné. „Večera znie fajn."
„Súhlasím," Mathew sa natiahol pre moje dokumenty a potom ma odtiahol od recepcie a Julie kričiac na ňu z čoraz väčšej diaľky. „Ale teraz by som si túto krásku nechal rád pre seba."
Julia otvorila ústa prekvapením, no keď som sa na ňu ospravedlňujúco usmiala, zatvorila ich a úsmev mi opätovala.
V ten večer sme sa už von z izby nedostali. Mathew zavolal Julii hneď po tom, ako som z neho stiahla to úžasné sako, ktoré som na ňom milovala pred tým, než som vedela, ako vyzerá bez neho. Ospravedlnil sa jej za to, že sme prehodnotili naše možnosti a vybrali sme si na večeru s ňou neisť. Boli to jeho slová, nie moje, no svojimi perami ma umlčal skôr, než som stihla niečo povedať.
Mathew ma nepreviedol mestom, neukázal mi čarovné uličky, či výhľad z ktorého by mi búšilo srdce. Mne to však bolo jedno, pretože všetko, po čom som v ten okamih túžila, bol on. Nezastavilo nás to však ani v tom, aby sme nemeškali na raňajky.
Julia sa na nás usmiala, keď nás pristihla v objatí, no oči, ktoré som nespoznávala ma donútili sa od Mathewa odtiahnuť a zaujať svoju pozícii asistentky hneď po tom, ako sme vystúpili z výťahu. K Julii, ktorá na nás kývala od stola cez celú miestnosť, sme išli s metrovým odstupom.
„Dobré ránko," zapriala nám. „Ako sa vám spalo? A vlastne, ble, ja to vedieť nechcem. Prečo som sa to vôbec spýtala..."
„Julia," napomenul ju Mathew, na čo jeho sestra upustila od výrazu, ktorý jej na tvár priniesla nežiadaná predstava.
Na tvári som pocítili červeň a tak som len sklopila zrak a rukou som si upravila látku na svojich bordových šatách. Spala som s Juliiným bratom. A nie jeden krát.
„Takže, čo by si chcela vedieť?" Mathew si pred seba zobral jedálniček, rýchlo ho preskenoval a potom ho posunul ku mne.
„Všetko."
A tak sme jej to všetko povedali. O tom, ako som u neho spala, ako mi ponúkol hosťovskú izbu a ako sa ma nikdy večer nepokúšal presvedčiť, aby som išla k nemu do izby. O tom, ako som každú noc skončila v jeho náručí i o tom, že netušíme, čo bude ďalej. I keď to som vlastne povedala iba ja. Mathew bol v tej chvíli ten, kto bol úplne ticho. Nechápavo som sa na neho pozrela, no keď som chcela prehovoriť, zazvonil mu telefón a musel odísť od stola.
„Veríš tomu, že ti nezlomí srdce?" spýtala sa ma Julia, keď od nás Mathew ospravedlňujúc sa odišiel.
„Nie," šepla som úprimne.
„Tak prečo?"
„Pretože som sa do neho asi zamilovala, Julia."
„Asi?"
Pokrútila som ramenami a pobavene som sa v duchu zasmiala sama pre seba. „Určite."
...
Od prvého momentu, kedy naše lietadlo pristálo na španielskom letisku sme sa s Mathewom od seba ani nehli. Boli sme stále spolu či už bol deň alebo noc. Raňajkovali sme pri jednom stole, prechádzali sme sa po rovnakých uliciach, zaspávali v rovnakej posteli.
V Granade sa Mathew tri hodiny venoval účastníkom workshopu na jednej medzinárodnej konferencii so zameraním na krátkodobé finančné plánovanie a následne sa zastavil na jednej zo škôl, kam ho pozval profesor vyučujúci medzinárodnú ekonómiu a financie. Na letisko sme odišli až keď sa Mathew rozlúčil so žiakmi. O pár hodín na to sme pristáli v Barcelone. Let bol pre mňa drobné utrpenie, no vďaka chlapovi v prúžkovanom saku, pár pohárom vína a notebooku na nohách som to zvládla. Ruky sa mi však triasli až do večera kvôli neočakávaným turbulenciám pri pristávaní. Keď som si už myslela, že som bola silnou ženou, pilot skonštatoval neprívetivé veterné podmienky, ktoré nás v oblakoch Barcelony očakávali. Iba pár slovami vymazal všetok môj kľud z existencie. Mathew ma držal a šepkal mi krásne veci až v snahe rozptýliť ma od predstáv, ktoré nechceli opustiť moju hlavu. Znovu som našla kľud až keď ľudia okolo mňa začali tlieskať.
„To je taká vždy?" spýtala sa Julia potajomky svojho brata, ktorý len súhlasne prikývol. Mala som chuť buchnúť ho za to do ramena, no neurobila som to, pretože som ešte úplne neovládala svoje vlastné ruky.
Hoci sme vždy chodili len do tých najdrahších hotelov, tentokrát sa Mathew rozhodol, že budeme spať tam, kde aj jeho zamestnanci a dokonca si nevyžiadal ani tú najlepšiu izbu, ktorú mali. Stačil mu obyčajný apartmán s manželskou posteľou, balkónom a malou kuchyňou spojenou s obývacím priestorom. Pred tým som si myslela, že uprednostňoval luxus a drahé veci, na ktoré som ja nikdy v živote nemohla mať dostatok peňazí, no po pár dňoch s ním v zahraničí som začala o svojej predstave o ňom váhať.
Netrvala na dvoch izbách a v noci som spala v jeho objatí, presne tak ako každý jeden deň v poslednom týždni. Prebúdzala som sa na bozky, ktorými ma obsypával ešte ďalšiu hodinu po tom ako som otvorila oči. Po celom svojom tele som cítila jeho pery vždy, keď sa na to vyskytla príležitosť. Ani som si kvôli tomu nevšimla, kedy ubehli tri dni nášho pobytu v Španielsku.
Mathew prednášal na konferencii a venoval sa jej účastníkom, odpovedal na ich otázky a rozdával rady, ktoré som ja už dávno poznala, pretože som ich od neho sama dostala. Bol úžasný vždy, keď vyšiel na pódium. Pár krát som sa pristihla, ako som sa prestala starať o jeho harmonogram a namiesto toho ho radšej iba hodiny počúvala.
Bola som človekom, za ktorým chodili jeho zamestnanci s otázkami a ktorého oslovovali účastníci konferencie po tom ako sa s ním stretli. A aj keď som sa bála toho, že mi zlomí srdce, pozerala som sa na neho s takou hrdosťou, akú som v sebe dlho necítila. Jeho pohľad patril mnohokrát len mne aj napriek tomu, že ho mal v tej chvíli venovať úplne niekomu inému. Bolo tomu tak nech už sme boli kdekoľvek, nech už sme robili čokoľvek. Keď bol na pódiu a v ruke držal mikrofón, mala som pocit akoby sa usmieval len kvôli mne. Nedotýkal sa ma na verejnosti, neobjímal ma a nekradol si pre seba rýchle bozky, ale bol tam stále pre mňa. Vždy stál po mojom boku hoci som ho cez všetkých tých ľudí veľa krát ani nevidela či nepočula. Keď som ho potrebovala, prišiel.
Tri dni sme spali v rovnakej posteli v hoteli v Barcelone, no nikdy odo mňa ráno neodišiel bez bozku na rozlúčku. Nikdy nezaspal skôr než som bola na jeho hrudi a nepočula tlkot jeho srdca. Kvôli Julii som mala pochyby, no Mathew sa snažil viac než kedykoľvek predtým. Poslala som spomienky na posledné dva roky do hája kvôli človeku, ktorý ma v noci držal v náručí.
„Vždy som si to prial," zašepkal uprostred týždňa do tmy zatiaľ, čo ma hladil po nahom chrbte.
„Čo?"
Pritiahol si ma k sebe tesnejšie, akoby sa ma bál, že utečiem. Potom mi zašepkal do ucha. „Teba."

Odišli sme z Nórska v nedeľu, no neprešiel ani jeden deň bez toho, aby mi nezavolala mama. Plakala som vždy, keď sme ukončili hovor. Bol štvrtok a ja som sedela na raňajkách oproti slečne z nášho oddelenia financovania. Rozmýšľala som nad posledným rozhovorom s rodičmi, ktorý som mala, keď bol Mathew mimo izbu. Išiel si zabehať nechávajúc mi priestor, ktorý som potrebovala. Keď sa vrátil, ležala som na posteli, v rukách som zvierala čisto biely vankúš a moja tvár bola opäť jemne opuchnutá ako každý jeden večer, ktorý som strávila v Španielsku.
Ľahol si ku mne, stiahol si ma do náručia a hladil ma, kým to neprestalo. Keď som sa upokojila, povedala som mu všetko, čo som sa dozvedela a on len pozorne počúval. Nehovoril mi, že mu to je ľúto alebo že na nás myslí. Nesnažil sa mi povedať nezmysli, ktoré nič neznamenali. Bol tam a to mi úplne stačilo. Bála som sa, že mi ublíži, no trpela by som omnoho viac, keby som ho nemala pri sebe.
Nemala som chuť jesť a tak som sa len pár krát prehrabala vo svojom jedle, dopila som kávu a popriala som kolegyni pekný zvyšok dňa s tým, že ak niečo bude potrebovať, nech si ma vyhľadá. Mathew sa ráno vyparil z izby bez toho, aby som vedela, kam odišiel. Jeho kufor bol roztvorený dokorán, no žiadne veci v ňom neboli. Všetko bolo krásne povešané v skrini a z kuchyne vychádzala vôňa čerstvej kávy. Na linke bol ale úplne prázdny pohár. Jeho pohár.

Mathewa som ho v kongresovom stredisku hneď oproti hotelu. Stál na pódiu v jednej z prednáškových miestností v tmavo modrom obleku kontrolujúc si papiere, ktoré si následne založil do čiernych dosiek. Keď ma zbadal, usmial sa a hlavou ukázal na prázdnu stoličku na konci šiesteho radu. Nemotorne som si urobila pohodlie a na nohy som si položila svoj notes, pero a telefón, na ktorom som stíšila hlasitosť.
O prednáške, ktorej hlavným rečníkom mal byť on som nevedela. Nebolo to napísané v programe ani na papieroch či ozname na dverách. Muselo to byť nečakané, čo potvrdil aj svojimi slovami po tom, ako sa zatvorili dvere do sály.
„Dámy a páni, dovoľte mi, aby som sa vám znovu predstavil. Znovu pre tých, ktorí na týchto stoličkách sedeli včera na obed. Volám sa Mathew Timothy Rein a dnes tu stojím namiesto jedného dobrého známeho, ktorý nečakane musel odísť, za čo sa vám veľmi ospravedlňuje a dúfa, že sa k nám pripojí v priebehu dňa," Mathew si rozopol gombík na saku a ležérne sa oprel o dosku pred sebou. Všetky ženy v miestnosti začali vzdychať a papiermi, ktoré držali v ruke sa začali ovievať. Prekrútila som očami a vrátila som svoju pozornosť chlapovi, ktorého som ešte nedávno nenávidela. „Poviem vám ale pravdu. Absolútne netuším, čo tu dnes Arnold chcel prednášať a hoci mám jeho prezentáciu na USB a on ma požiadal o to, aby som vám ju prehral a niečo k nej povedal, nemám šajnu, ako by som to urobil. Arnold je teoretik a ja praktik a pravdou je, že naše názory sa celkom výrazne líšia," v jeho ruke som zbadala malé modré USB, ktoré na sekundu vydvihol vyššie do vzduchu, „úprimne si myslím, že si zo mňa chcel len vystreliť, keď mi dal toto. Takže to urobíme takto..." hovoril a každé slovo, ktoré mu vyšlo z úst bolo prehltnuté davom ľudí, čo sa túžili naučiť niečo nové. Ja som ale bola výnimkou. Poznala som jeho hefty, jeho frázy, jeho kúzlo i vtipy. Pozerala som sa na neho len kvôli tomu, že v to dopoludnie vyzeral sakra dobre. A on to musel vedieť, pretože na mňa po polhodine nenápadne žmurkol. Niekedy svoj pohľad venoval iba mne, no ja som pochopila prečo to robil. Chcel si overiť, že som ešte nezdrhla. „Moja asistentka tu sedí medzi vami a veľmi rada sa s vami cez pauzu porozprávala ohľadom toho, čo u nás robí. Prosím vás, nepýtajte sa na naše strategické ťahy alebo business plán. Sme síce Nórska spoločnosť, no v budúcnosti plánujeme expanziu a boli by sme veľmi radi, ak by sme si do istej miery zachovali integritu..."
Hovoril o mne, o sebe, o firme, o tom ako funguje finančný systém a ako treba postupovať pri analýze podniku z praktického hľadiska, na čo si dať pozor a čo je potrebné zabezpečiť, ak sa firma nachádza takmer v krachu. Neprestával hovoriť, ani keď do miestnosti vchádzali ďalší ľudia, ktorí sa dopočuli, že Mathew stojí na pódiu. Iba ja jediná som ho na malú chvíľu prestala počúvať, keď mi mobil na mojich nohách dvakrát zablikal. Kvôli tomu, čo som na jeho displeji zbadala som zabudla, kde som naozaj bola.
Hruďou mi prešla tupá bolesť. Bola to presne tá, ktorú som už poznala veľmi dobre, no tentokrát bola omnoho silnejšia než kedykoľvek pred tým.