To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

29.kapitola

Našla som ten pravý byt pre seba! Konečne. Jediný háčik bol v tom, že som súhlasila, že ma do neho presťahuje moja mama a babička. Sedela som na zadnom sedadle svojho červeného auta, ktoré som samozrejme nemala dovolené šoférovať a rukou som sa opierala o veľké čierne vrecia plné mojich vecí. Ledva som tam mala miesto na nohy. Pôvodne som chcela ísť sama, vydať sa na dobrodružstvo, o ktorom som tak dlho snívala, no tie dve mi to skazili, pretože som im nedokázala povedať nie. Nevideli Bergen tak dlho, že neodolali a donútili ma súhlasiť s tým, že pôjdu aj oni a ja som nakoniec proste iba bez jediného slova prikývla.
Z rádia hrala nejaká divná pesnička, ktorú obľubovala mama celé roky. Babička sedela za volantom a žmúrila na cestu zatiaľ, čo ja som sa vzadu na svojom malilinkom mieste modlila, aby sme nehavarovali. Len necelých šesťdesiat kilometrov od cieľa sme zastavili na jednej pumpe na žiadosť mojej mami. Babka v okamžiku zmizla na toaletách.
„Tak už sa prestaň tváriť tak kyslo, inak ti to ostane na tvári už navždy," mama posunula svoj papierový pohárik s kávou ku mne. „Budeš ako ona."
„Ubližuje môjmu autu."
„Ale prosím ťa, veď sa mu nič nestane, Aurora."
„Kritizuje každého, kto okolo nás prejde."
Mama na mňa varovne pozrela. „V jej storočí neboli telefóny, mladá dáma. Kritizuje ústne namiesto toho, aby to robila online ako ty."
„Oh, ale prosím ťa. Ja nikoho na Internete nekritizujem. Mám ledva signál s tým paušálom, čo mi vybavil ten tvoj divný zubatý kolega. Cleopolt?"
„Clement," opravila ma.
„To je jedno. A okrem toho, len tak na pripomenutie, to JEJ storočie je aj tvoje, mami."
„Je to tvoja babička."
„Ja viem."
„Má chyby."
„Viem," pár som ich zažila počas poslednej hodiny.
„A ty ich máš tiež."
„Viem," odpila som si z jej kávy, ktorá chutila za vanilkou a skrútila som obočím. Nebolo to nič pre mňa. Milovala som horkú chuť silnej kávy bez cukru, len s kvapkou mlieka. Vrátila som jej pohárik sledujúc pri tom dvere od toaliet za pultom so sladkosťami.
„Dobre."
Len tri dni a budem sama vo svojom novom byte s balkónom, pripomínala som si zvyšných šesťdesiat kilometrov.

Zobudila som sa spotená vo svojej posteli v Bergene. Vedela som, že sny sú len následkom toho, že niečo neviem pustiť z mysle, v ktorej v tú chvíľu bolo toho až príliš veľa. Nemyslela by som si však, že znovu zažijem tak živo to, čo sa stalo pred takmer piatimi rokmi.
Otočila som sa na chrbát, odkryla sa a pár sekúnd som slepo pozerala cez stropné okná von do noci, kde nebolo vidieť hviezdy. Nedokázala som dýchať. Po tom ako som pred troma týždňami odišla z Harstadu som sa snažila ukryť pred tým, čo sa dialo. Viac sa mi to však nedarilo, pretože moje sny kazili všetky moje plány pripomínajúc mi spomienky na niečo, čo mala ostať iba v minulosti. A tak som sa rozplakala. Uprostred noci, ležiac vo svojej posteli s myšlienkou na ženu, o ktorú som prichádzala. Zvykla ma rozčuľovať, a to teda neskutočne, no milovala som každú jednu jej chybu, pretože ju robili tým, kým bola.
Dala by som všetky hviezdy na oblohe, ktoré som videla denne za to, aby som ju mohla mať v živote hoci o len o kúsok dlhšie. Čas mi ju však kradol sekundu za sekundou a ja som nemala argumenty, ktorými som ho presvedčila, že je to chyba. Pre neho ňou nikdy nebola.
Plakala som dokiaľ mi to oči dovolili. Keď sa nakoniec moje slzy zastavili, postavila som sa a odišla som do kuchyne, kde som dokorán otvorila balkónové dvere a len v hodvábnej nočnej košeli z výpredaju som sa oprela o zárubňu dýchajúc čerstvý nočný vzduch.
Kto ma bude milovať, keď tu ona viac nebude? Na koho sa budem sťažovať po tom, čo jej prestane byť srdce? S kým sa budem smiať a ohovárať susedov, ktorých nepoznám? Kto tu bude pre mňa namiesto nej?
Ostala som tam stáť aspoň tridsať minút aj napriek vedomiu, že ma čaká ďalší dlhý a namáhavý deň. Chvíľami som sa triasla od zimy. Chvíľami mi po tvári stiekla nová slza. Chvíľami som sa usmiala pri spomienke na ňu. A chvíľami som sa sama seba pýtala, prečo bolesť nechcela byť priateľskejšia.
Bolo to akoby si ju smrť už dávno zobrala, hoci ešte stále dýchala.