To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

11.kapitola

Zimu vystriedala jeseň a tú zas leto a ja som sa nikam v živote nepohla. Chodila som do školy, do práce a potom domov. Opakovalo sa to stále dookola, no bola som za to aj rada. Nedialo sa nič neočakávané. Mathew bol hnusný, niekedy do práce ani neprišiel keď som tam bola ja a vždy mi nechal kopec úloh. Julia bola oproti nemu zlatíčko. Každým jedným bielym vínom sme sa viac zblížili a keď ma Mathew naštval, išla som za ňou, no nakoniec to vždy bola ona, kto sa sťažoval mne. Kristine... No tá bola stále v Taliansku a stále rovnako bláznivá.
Pred veľkou nocou ma Mathew naštval tak, že som zavolala Benjaminovi o pomoc. Poslal do jeho kancelárie tri veľké kytice poľných kvetov a ja som podpísala ich preberací protokol. Keď v to ráno Mathew prišiel do práce, tvárila som sa, že som nevedela ako je na nich alergický. Nakoniec sa mi to ale vypomstilo. V ten deň pracoval v mojej kancelárii na mojom mieste a mňa nechal sedieť na gauči s notebookom na nohách. Vypočula som si každý jeden telefonát či sťažnosť. A keď konečne odbilo päť hodín, bola som najšťastnejším človekom v celej firme, pretože som mohla odísť a viac ho v ten deň nepočuť a nevidieť.
JULIA: Ako sa má Anna?
JA: Zaspala na vankúšoch na zemi.
Sedela som vo svojej kancelárii a závidela ľuďom, ktorý sa v tej horúčave mohli ísť niekam kúpať namiesto toho, aby boli v práci. Chodila som tam len dvakrát týždenne, no túžila som sa ponoriť do studenej vody niekde ďaleko od Mathewa. Strážila som Annu a zároveň som dokončovala papiere pre daňové oddelenie.
JULIA: Za chvíľku tam bude Pierre.
JA: Neskoro.
Odpísala som jej keď sa jej manžel objavil na mojich dverách.
„Dúfam, že bola dnes dobrá."
„Najlepšia," šepla som, aby som ju nezobudila.
„Máš to u mňa, Aurora."
„Ale prosím ťa. Nikdy nezabudnem na to, ako si mi opravil kúrenie."
Pierre si Annu zobral opatrne do náručia, prehodil si jej tašku cez plece a v tichosti odišiel. Pred tým, ako zmizol z mojej kancelárie mi perami naznačil: Ďakujem.
„Zlatoooo!" Počula som o sekundu na to z chodby. „Maty!"
„Ahoj, Teresa," pozdravila som ju, no ona okolo mňa prešla bez jediného slova rútiac sa dovnútra Mathewovej pracovni.
„Ahoj!" na tvári sa mu objavil úsmev, keď ju zazrel.
So stále otvorenými dverami vbehla Teresa do jeho náručia. „Chýbala som ti?"
Mathew prekrútil očami a opatrne odsunul papiere zo stola, pretože vedel, že tam položí svoju tašku. A presne tak sa aj stalo. „Nesmierne," povedal, no mala som pocit, že to nemyslel vážne.
„Niečo som ti kúpila!" skríkla nadšene. „Bola som v jednom obchode vo Francúzsku..."
Nepotrebovala som ich počúvať a tak som vstala a zavrela dvere, ktoré ma od nich delili. Keď som si sadla za stôl, vzdychla som si. Teresa bola hlučná, no nádherná a ja som ju jednoducho nemohla vystáť.
JA: Prídem za tebou neskôr?
Napísala som Julii a skôr než som stihla položiť mobil na stôl, mi na jeho displeji zasvietila nová prichádzajúca správa. Nedokázala som sa nezasmiať.
JULIA: Teresa?
JA: Máš víno?
Naša konverzácia vyzerala rovnako vždy keď sa Mathewova priateľka objavila na mojich dverách v krásnych šatách, so slnečnými okuliarmi a niekedy aj s malým pudlíkom v náručí. Dúfala som len v jediné – aby som na mobile našla presne opačnú odpoveď.
JULIA: :/
JULIA: Nie.

„Môj brat je ešte u seba?" prikývla som sadajúc si do jedného z kresiel v Juliinej kancelárii o približne tri hodiny po tom ako Pierre vyšiel z mojich dverí. „Tá jeho priateľka tu oxidovala celý deň?"
„Odišla len krátko predo mnou, keď ju Mathew vyhodil kvôli nejakému telefonátu s klientom." Oprela som sa o operadlo a vyložila som si nohy na malú karimatku. „Mám jej až po krk. Myslela som si, že sa pokúsime sa nejako spriateliť alebo niečo, ale..."
„Nejde to."
Súhlasne som prikývla a zatvorila som oči, aby si oddýchli od svetla z počítaču. „Vždy keď príde, začne mi hovoriť, aký hrozne ťažký je jej život. Akoby ten môj bol na oblakoch," vzdychla som si. „Je to modelka, dofrasa. Cestuje každú chvíľu, je krásna, dobre zarába... Teraz bola vo Francúzsku len tak mimochodom. Doniesla Mathewovi takú malú rozkošnú Eiffelovú vežu."
„Dekoráciu?" spýtala sa ma ironicky. „Vážne si myslela, že sa tomu poteší? On? Človek, ktorý odmietol čokoľvek naviac okrem nábytku do svojej vlastnej kancelárii, ktorú si nechal zariadiť?"
„Je fakt pekná," obraňovala som ju.
„Ale on ju aj tak daruje mne pri najbližšej príležitosti."
„Tak sa máš na čo tešiť," zasmiala som sa, pretože presne to posledný rok Mathew naozaj robil.
„Tie štátnice máš o týždeň?"
„Aká krásna zmena témy. Prečo sa pýtaš?"
„Videla som to dnes v kalendári," povedala a zatvorila notebook.
„No tak si videla dobre."
„Nebudeš v práci?"
Pokrútila som hlavou vstávajúc z kresla. „Mathew o tom vie."
„A nevadí mu to?"
„Prekvapivo nie," povedala som stále tomu neveriac.
„Tak potom super."
„Inaaak..." Nasledovala som Juliu von z kancelárie tešiac sa, že konečne vypadnem z práce. „Vieš o tom, že sa mi Teresa vyhrážala?"
„Prosím?"
„No..." povedala som bez akejkoľvek snahy jej o tom prezradiť viac. Každého slova bolo škoda. „Akoby som jej ja," ukázala som na seba, v sukni a v rúžovom vyťahanom svetre, „mohla prebrať jej priateľa."
„Ja jej nerozumiem," Julia sa oprela o stenu výťahu. „Ja vlastne nerozumiem ani tomu svojmu bratovi. Prečo preboha chodí s takou ženou? Aurora," chytila ma za ruku a s vážnym pohľadom sa ku mne otočila, „brala by som ťa za švagrynu."
„Och, naozaj?" zasmiala som sa.
„Čo s tým urobíme?"
„Zabijeme Teresu, zbavíme sa jej tela, donútime Mathewa, aby si ma zobral..."
„Aurora!" skríkla po mne Julia, aby ma zastavila, no potom sa rozosmiala spoločne so mnou.
„Je to idiot a ledva sa na mňa pozrie," priznala som sa jej. „A okrem toho ho naozaj nemám rada, prepáč."
„Čo na nej vlastne vidí?"
„Všetko," povedala som úprimne. „Tá žena je krásna. Nemá žiadnu chybu. A on ju zbožňuje, hoci ku nej nie je vždy najmilší. To, že ju nemôžeme vystáť my dve ale neznamená, že on tiež. Ani nevieš ako pekne mi o nej rozprával v Osle." Teresa mala všetko a ja nič plus jednu hypotéku na krku a vrásky pod očami. Mathew nebol chlap pre obyčajné ženy a ja som nebola ženou pre bohatého sexi chlapa s čiernou kreditkou, ktoré nenašiel na ulici ale dostal ju od banky s jeho vlastným menom vyrytým na jej vrchu. „Dofrasa," naštvane som povedala, keď sme sa dostali konečne na prízemie. „Zabudla som si hore nabíjačku. Musím sa tam vrátiť."
Julia sa na mňa iba usmiala stále držiac dvere od výťahu otvorené. „Myslela som to vážne, Aurora."
„To s tým šťastím k skúške alebo s tým tvojim bratom?"
„Oboje," šepla a pustila dvere nechávajúc ma tam samú s jej slovami v mysli.

Na tridsiatom poschodí, na ktorom som pracovala, nebol nikto. Výhľad, ktorý mi ponúkali obrovské okná cez celú stenu, bol úžasný. Nočné mesto bolo plné svietivých jasných farieb. V ten deň som strávila v práci veľa hodín a preto ma neprekvapovalo, že svetlá pomaly začínali miznúť.
Nikto ma nerušiť od sledovania divadla, ktoré hralo hru na samotnej oblohe s menou Aurora Borealis. Bola som tam len ja a môj odraz na skle. Necítila som za sebou unavené pohľady mojich kolegov a nepočula ich hlasy, ktoré som už poznala naspamäť. Zabudla som na zvuky stoličiek na kolieskach, otvárajúcich sa pier či prstov ťukajúcich do klávesnice. Konečne bolo ticho a ja som si mohla vydýchnuť sledujúc hru farieb samotnej prírody, hoci len na malú chvíľku. Potrebovala som svoju nabíjačku, pretože som si novú zbytočne kupovať nechcela, no to, čo bolo predo mnou ma zastavilo a upútalo moju pozornosť. Nebránila som sa, pretože to, čo som videla, bolo nádherné.
„Nezabudla si si náhodou toto," Mathewov hlas ma v tom ale prerušil. Na skle predo mnou som zbadala jeho odraz skôr než prišiel, no i tak som nečakala to, že na mňa prehovorí. „Aurora," nemusela som sa k nemu otáčať, aby som videla, že sa s jednou rukou hral s mojou nabíjačkou od telefónu, „kradneš moju elektrinu." Povedal mi to, akoby mi oznamoval, že som urobila neodpustiteľnú chybu.
„Len si ju požičiavam," šepla som do ticha.
Mathew zroloval moju nabíjačku do guľky a potom ju znovu rozvinul, aby to mohol zopakovať. „Ako mi ju potom vrátiš, Aurora?"
Zelená obloha sa začala hýbať a divadlo, ktoré som milovala najviac, predstavilo svojich členov. Prišla som bližšie k oknu, aby som mala lepší výhľad na domy pod nami. Na ich strechy, ktoré cez deň boli červené a sivé, no teraz každú chvíľu menili svoju farbu, i na ich okná, niektoré prázdne, iné plné života. To, čo som si myslela, že som poznala, ma znovu oklamalo. „A ako mi ty vrátiš môj čas?"
Jeho vôňa bola silnejšia s každým jeho krokom. Keď som ho zacítila hneď vedľa seba, videla som v odraze ako zložil svoje ruky k telu a tou, čo bola bližšie ku mne mi podal moju nabíjačku. Stáli sme bok po boku pozerajúc sa von na zelené a modré farby oblohy.
„Platím ťa za neho," prerušil nakoniec naše ticho, ktoré sa mi začínalo páčiť. „Platím ťa za každú hodinu, minútu i za každú sekundu. Keď ideme na konferencie mimo mesta, všetky výdavky sú na firmu. Dostávaš bonusy a príspevok na jedlo i na šport, i keď tu nepracuješ na plný úväzok," Mathew si založil ruky na prsiach a vzdychol si. „Čo viac by si ešte chcela?"
Mesto ľahko do kľudného spánku, no búrka medzi nami ostala naďalej. Na uliciach postávali ľudia s hlavami otočenými k miestu, kde končila Zem a začínal vesmír, kde hviezdy ukazovali cestu tým strateným, kde kyslík prehrával nad svojimi súpermi. „Nič," šepla som, odložila som si nabíjačku do tašky a urobila som krok dozadu. „Nechcem nič, Mathew."
Myslela som si, že som počula, ako zašomral slová, ktoré patrili len mne. Zato ja všetko, Aurora, chcem všetko, čo nemám. Pravdepodobne sa mi to však iba zdalo, pretože keď som sa pozrela na neho, jeho ústa boli zatvorené a jeho pohľad smeroval von oknom.
„O dva týždne v piatok je odovzdávanie cien za zásluhy v oblastí finančníctva a finančného poradenstva. Bude to v múzeu KODE v Bergene," pozeral sa na môj odraz v okne. „Ako moja asistentka si pozvaná a chcel by som, aby si tam bola," otočil sa a pozrel sa priamo do mojich očí pred tým než povedal, „ale príď už s titulom, Aurora."
Usmiala som sa pri jeho slovách. Prial mi veľa šťastia svojim vlastným spôsobom. Chcela som mu to vrátiť a tak som si ho premerala pohľadom. Bol v sivých teplákoch a vyťahanom tričku, ktoré som na ňom nikdy pred tým nevidela ani vtedy, keď prichádzal z raného behu o hodinu skôr ako všetci ľudia v kancelárii, mysliac si, že o tom neviem. „A ty príď v obleku," na chvíľu som stíchla, pretože som si ho v jednom predstavila. Potom som svoju predstavu omylom povedala nahlas. „Najlepšie v tom tmavo modrom, ktoré má na vnútornej strane námornícke prúžky."
Kútiky úst sa mu nadvihli, keď tie slová vyšli z mojich úst. „Človek by povedal, že si asistentky nevšímajú také detaily."
„Ženy ale áno, Mathew."
Mathew si strčil ruky do vreciek stále stojac na tom istom mieste. Všade bola tma. Zhasli aj posledné svetlá, ktoré boli na poschodí. Videla som iba jeho obrysy. „Preto si pamätáš na niečo, čo som mal na sebe iba jeden krát odkedy si tu nastúpila? Pretože si žena?"
Mal ho na sebe dvakrát. Raz, keď som ho stretla na ulici a oliala ho kávou a raz, keď sedel vedľa mňa v aute cestou do Osla na konferenciu. Šoférovala som jeho Lamborghini, no periférne som celý čas videla tú krásnu modrú farbu jeho obleku a prúžky, ktoré v sebe ukrýval.
„Povedz mi pravdu, Aurora," povedal, keď som mu nedala odpoveď na jeho otázku.
Stála som tam, uprostred chodby, s taškou v ruke a nevedela som sa hýbať. Nedokázala som si spomenúť na to, čo sa stalo pred približne deviatimi mesiacmi. Nenávidela som chlapa, ktorý sa ku mne približoval a s každým jeho krokom som ľutovala toho, že som pre neho nemala odpoveď, o ktorú ma žiadal. Keď sa dostal ku mne, chytil moju tašku a položil ju na najbližší stolík. Potom sa ku mne vrátil a chytil ma za ruky. V očiach mal pohľad plný nádeje, ktorej som nerozumela. „Pobozkaj ma," oči mu spadli k mojim ústam. Díval sa na moje pery, do ktorých som si zahryzla zubami. „Alebo odíď," jeho dych sa spomalil a jeho telo sa priblížilo k môjmu ešte viac, „a ja sa ťa o to už nikdy viac nepožiadam."
Dlaňou som prešla po jeho hrudy. Cez tenký materiál bieleho trička som cítila všetko. Jeho hruď sa dvíhala a klesala, v rytme s tou mojou. V diaľke zvonil telefón a z ulice pod nami bolo počuť trúbenie áut s naštvanými unavenými vodičmi. Aj tak som mu však nedokázala nič povedať. Namiesto toho som ho rukou jemne pohladila po tvári, cez jednodňové strnisko na brade pozerajúc sa do jeho modrých očí. Potom som ju spustila k svojmu telu a prikývla som na súhlas. Chcela som ho. Dala som mu šancu. Jednu. I keď som ho nenávidela. Nevedela som, prečo som to urobila. Moje telo hovorilo za mňa a ja som nenamietala. Neurobila som krok dozadu, nepokrútila som hlavou naznačujúc nesúhlas, neodstrčila som ho od seba. Namiesto toho som iba beznádejne prikývla. Tá sprostá nádej v jeho očiach ma k tomu donútila.
Zatvorila som oči a čakala na stretnutie jeho pier s tými mojimi. Cítila som ako ma pobozkal na líce a ako sa jeho ústa postupne približovali k tým mojim. Jeho dych ma šteklil na tvári. Než ma však stihol pobozkať, začula som zvuk otvárajúceho sa výťahu. V tom momente mnou prešiel chlad. Stratila som Mathewovo teplo z dosahu. Keď som otvorila oči, bol dva metre odo mňa a pozeral sa smerom k výťahu, z ktorého vystúpila jeho priateľka. Vybral si ju v hre, ktorú sme ani nehrali. Vždy to bola ona.
„Ako si povedal, Mathew," triasla som sa keď som si brala svoju tašku z miesta, kde ju odložil. „Už nikdy viac," šepla som pozerajúc sa kamkoľvek len nie na neho. Potom som sa k nemu otočila chrbtom a odišla míňajúc Teresu, ktorej som takmer kvôli nezmyselnej predstave ublížila.
Brala by som ťa za švagrynu. Spomenula som si na Juliine slová. Prečo by som to však mala chcieť, keď mi jej brat pri každej jednej príležitosti dokazoval, že som pre neho bola iba hra počas daždivých dní?

P.S. Daj mi vedieť či sa ti kapitola páčila. Sú tam gramatické chyby a viem ze je ešte čo opraviť, ale je to v plane.