To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

42.kapitola

Drahá moja vnučka, čítala som list sediac na tráve pri jazere uprostred dňa.
Som chorá a umieram a vie to každý, kto ku mne príde. Vieš to ty, tvoj otec, mama i Peter, lenže ani jeden z vás na svojej tvári nemá nič okrem úsmevu a ja viem, že keď tu už nebudem, všetko bude v poriadku. Niečo ma však trápi už istú chvíľu. Vídavam ťa s mužom, ktorého nemiluješ a mám v pláne sa s tebou o tom porozprávať. Lenže pred tým ti ešte musím napísať o stretnutí s tvojich šéfom skôr než si to rozmyslím. Nechala som si všetko uležať v hlave, no potrebujem to z nej už dostať na papier, aby si si to raz mohla sama prečítať, pretože on bude veľmi hrdý na to, aby ti to povedal sám osobne.
Nemýlila som sa, keď som ti tvrdila, že je to dobrý človek. Prišiel ku mne s kyticou sedmokrások, presne takých, ako miluješ. Sadol si ku mne na gauč bez akéhokoľvek ovrávania a začal mi o sebe hovoriť to, čo som chcela počuť. V ten deň som ho spoznala a navždy budem kvôli tomu šťastná. Myslím, že je to chlap, ktorý ťa bude milovať tak ako tvoj starý otec miloval mňa. Mal to napísané v očiach, keď mi o tebe hovoril. A nepovedal mi toho málo. Usmieval sa pri tvojom mene, no sám si to nevšimol.
Pritiahla som si nohy k hrudi a objala som sa okolo nich svojimi rukami otáčajúc papier na druhú stránku. I keď mi jeho meno pripomínalo stávku, ktorú vyhral, nedokázala som prestať čítať. Chýbal mi každým jedným dňom stále viac.
Umrel mu otec, čo určite vieš. Zanechal mu firmu i dom pri jazere, v ktorom spoločne so sestrou vyrástli. Netuším, či si v ňom niekedy bola alebo nie, no Mathew mi ho do detailov opísal. Miloval to tam, tak ako aj jeho matka, ktorá v ňom vychovala svoje dve deti. Stále otcovi neodpustil za to, že odišiel zo sveta len krátko po tom, čo ublížil svoje žene a nikdy sa jej neospravedlnil. Povedal mi, že on to nikdy nespraví. Nikdy neodíde od ženy, ktorú miluje bez toho, aby jej ukázal, že jeho srdce patrí len jej, nech už sa budú hádať akokoľvek. Vždy ju pobozká predtým než za sebou zatvorí dvere. Jeho otec bol iný.
Keď zdedil dom, zistil, že jeho matke neostalo po jej manželovi nič, ani pár stoviek na účte či stolička z jeho kancelárie. A tak jej Mathew kúpil dom pri mori s krásnou záhradkou plnou ruží, ktoré nikdy nezamrznú. Dal jej nový začiatok, po ktorom túžila. Urobil to bez toho, aby od nej chcel niečo na oplátku. Toto ti však nikdy nepovedal, pretože netúžil po tvojej pozornosti z jediného dôvodu. Ak by si ju získal, viac by ťa už od seba nepustil, hoci o tom sám nevedel.
Sedel u mňa na gauči minimálne tri hodiny, no slová nám nechýbali ani keď sme sa lúčili. Viem, že opustil svoju priateľku a o deň na to klopal na dvere domu tvojich rodičov predstierajúc, že neprišiel kvôli tebe, no viem aj to, že jeho pohľad neklamal. Oči prezradia pravdu, nech sa ju snažíme ukryť akokoľvek. Vždy keď sa na teba pozrel, jeho tvár sa zaliala pokojom. Dúfam, že sa na teba raz bude pozerať s láskou a nenávisť, ktorú medzi sebou máte pominie. Bude to stáť za to, ver mi.
Pred tým, než odišiel mi ešte prezradil, že má v garáži jedno staré auto, ktoré patrilo jeho otcovi. Od jeho smrti na ňom nejazdil, no povedal si, že ak ho raz niekto naštartuje a odíde v ňom, bude to žena, o ktorú nikdy nechce prísť. Dúfam, že sa to ale nikdy nestane, Aurora, inak budem musieť urobiť niečo, čo sa ti nebude páčiť.
Viac už odo mňa o svojom šéfovi počuť nebudeš, to ty sľubujem. Ak je to chlap, ktorý ti zlomí srdce, bude to on, kto bude počuť o mne, i keď tu už dávno nebudem.
Som unavená a za chvíľu máš prísť ty. Teším sa na teba a na tvoj úsmev. Usmievaj sa, aj keď tam pre teba viac nebudem.
S láskou,
Tvoja babička.
Prešlo päť dní, od kedy som prišla na chatu, no stále v mojej mysli bola iba bolesť, nech som sa snažila akokoľvek a ona mi svojimi listami vôbec nepomáhala. Niektoré síce boli krásne a hovorila v nich o dedkovi, o svojom detstve či o mame, no potom prišli tie, ktoré mi znovu roztrhali srdce na malé kúsky, hoci som sa všetkými silami snažila udržať ho po kope.
Svoj telefón som po príchode hodila do tašky. Ani raz som ho z nej za ten čas nevytiahla. Vedela som, že by ma pokúšal, aby som mu zavolala, že by som si prečítala správy, ktoré mi poslal, či jednu mu aj sama napísala. A tak som sa pri každom pohľade na svoju tašku štipla do ruky, otočila sa k nej chrbtom a urobila desať drepov. Fungovalo to jeden deň, pretože na druhý mi stačila už iba myšlienka na to, ako som v noci zaspávala s bolesťou v nohách.
Päť dní mi trvalo odhodlať sa dostatočne na to, aby som vyskúšala kúpanie v lese. Prikryla som krabičku svojim tričkom, ktoré som si prevliekla cez hlavu a nohavicami, ktoré viac nedržali moje stehná pokope, urobila som pár krokov po tráve a vošla som do vody chladnej ako moje myšlienky. Zaklonila som hlavu a nechala som hladinu jazera, aby ma unášala kam ona sama chcela. Slnko mi svietilo do tváre a zohrievalo mi líca, na ktorých som ešte pred týždňom cítila Mathewove pery.
Potápala som sa s každou spomienkou na neho stále hlbšie a hlbšie do svojej vlastnej bolesti.