Vtipkári

1. Kapitola

Príbeh o tom, ako som sa stal členom nechválne známeho klubu Vtipkárov by sa dal vyrozprávať jednou zlou známkou, posedením u riaditeľky a niekoľkými ďalšími prúsermi. Takže začnem...                                                                                                          
Bol novembrový utorok. Tri minúty do začiatku matiky a ja som sedel v zadnej lavici v našej triede 1.B. Čmarbal som si do skicára a odpočítával sekundy do konca dňa aj keď ešte len práve začal. Do triedy sa na poslednú chvíľu vrútila tretina mojich spolužiakov. Vlastne spolužiačok. Bol som jediný chlapec v triede. Viete, väčšina pätnásťročných chlapcov si len tak nepodá prihlášku na strednú pedagodickú školu (Pegečku). Len aby bolo jasné, nikdy som nemal v úmysle ísť na Pegečku, nikdy som nechcel byť učiteľ a stráviť zvyšok života učením malých deciek! To chce mama! Som na Pegečke už tretí mesiac a stále si tu na to nemôžem zvyknúť, rád by som sa vrátil na základnú. Keď som zistil, že som jediný chlapec, bál som sa, že sa na mňa budú všetci lepiť, alebo zo mňa urobia jedného z nich. Našťastie to tak nie je. Všetky baby ma ignorujú, teda skoro všetky.                                                                                                                             
,,Filip? Čo kreslíš?" otočila sa ku mne moja spolužiačka Alica. Zelená ofina jej padla do tváre, keď sa nahla nad skicár. Rýchlo som ho zaklapol.                                                                                                           
 ,,Nič," odvetil som rýchlo. Vydýchol som si, že nevidela moju kresbu prasaťa s krídlami. Otočila sa späť do predu. Čudoval som sa, že mi dala pokoj len tak. Je poriadne otravná, zvedavá a niekedy sa musím riadne snažiť, aby som ju odohnal od skicára. Alicu všetci učitelia popisujú ako divokú, nezodpovednú a prostorekú. Vždy má cez seba prehodenú aj malú tašku, z ktorej vyťahuje svoje nástroje na robenie žartíkov. Často kvôli tomu končí u riaditeľky. Alica bola presne ten typ dievčaťa, ktoré keď prechádza okolo stromu, premýšľa, ako naň vylezie. Outsiderka ako ja.                                                                                            
Niekto prešiel poza mňa a ľahko mi vytrhol skicár z ruky: ,,Hmm. Čo za čmarbanicu si vyprodukoval tentokrát, Filipko." Bola to Liana. Je jedna z tých dievčat, ktorím ja hovorím fifleny a čo sa zaujímajú len o svoj zovňajšok. Jednoducho tá sviňa, ktorú máme všetci v triede a nemáme ju radi. Veľakrát si so svojimi kamarátkami niekoho doberá. Niekedy mám chuť ju zmlátiť, ale stále si opakujem, že ženu neudrieš ani kvetom. ,,Pozrite baby," zasmiala sa a ukázal prasa svojim kamarátkam, ,,Si idiot, alebo idiot?" Hodila skicár na zem, poponáhľal som sa ho zdvihnúť a zhlboka dýchal. Keby som ju udrel, mal by som problém.                                                                                                                           
,,A ty si človek, alebo omietka?" Alica sa otočila do predu a pozerala na Lianu svojim typickým úškrnom. Každý, kto Alicu poznal vedel, že keď sa uškŕňa, vymýšľa, ako ťa vyprankuje. Liana si radšej dala odchod, pretože do triedy vošla učka.                                                                                                                                     
Mazurová začala rozdávať opravené testy z matiky. Stuhol som, úplne som na to zabudol. Päť minútovku sme písali včera a vôbec som sa na to neučil. Mame som sa o pokašľanej písomke neponáhľal oznámiť. Už aj tak má dosť starostí s otcom. Vedel som, že za to bude doma výprask. No čo? Keby ma nechala ísť na umeleckú, nemal by som také zlé známky. Matika je tam výrazne ľahšia.                                                                                 
 ,,Farkáš," zastavila pri mne Mazurová a položila mi písomku na lavicu, ,,päťka. Mal by ste sa viac snažiť." Skonštatovala a presunula sa k Alici. ,,Od teba som toho úprimne veľa nečakala." Samozrejme, Alici päťka veľmi nevadila.                                                                                                       
 ,,Aha, krava má zase päťku," zasmiala sa Liana. Asi bola veľmi šťastná, že jej môže aspoň minimálne oplatiť jej ster.                                                                                             Alica iba pokrčila plecami a založila si test medzi učebnice. Mazurová nám necháva písomky, aby sme sa poučili z našich chýb a prepočítali si to doma. Pochybujem, že si to okrem šprtky Natálie reálne niekto prepočítava. Učka začala písať na tabuľu rovnice a všetci sme si otvorili žošity. Keď som hľadal voľnú nepokreslenú stranu v zošite, všimol som si, ako Alica niečo vyťahuje zo svojej tašky na žartíky. (Tá taška by sa dala označiť aj ako nebezpečná zbraň.) Lepšie som sa tomu čudu prizrel, bola to modrá guľôčka, veľká ako dlaň. Vybrala ešte jednu a nenápadne mi ju podávala.                                                                                                     
 ,,Nie," šepol som a odstrčil jej ruku. Nech už to bolo čokoľvek, nechcel som s tým mať nič spoločné.                                                                                                                       
 ,,Lila bola na teba hnusná, nechceš sa pomstiť?" spýtala sa s úškrnom. Pokrútil som hlavou. Aj tak mi guľôčku strčila pod lavicu. Postavila sa a chystala sa tú svoju hodiť do predu. Tiež som rýchlo vstal a chytil jej ruku. Stolička pri tom rýchlo zavŕzala na podlahe. Celá trieda, vrátane učiteľky sa na nás otočila. Sledovalo nás tridsať nechápavých pohľadov mojich spolužiačok.

Vtedy si Alica prehodila guľôčku do druhej ruky a hodila ju pred tabuľu. Zadržal som dych. Učiteľka preniesla svoj pohľad na guľôčku a vtedy vybuchla. Triedou sa začal roznášať zapáchajúci dym. Dievčatá si zapchávali nosy, vrieskali a utekali z triedy. Alica podomácky vzrobila smradľavú bombu!

Vzal som spod lavice aj tú druhú, aby sa k nej nedostala. Už bolo neskoro. Alica mala v ruke aj druhú bombu a hodila ju k Liane nacapenej na okne. Potom vytiahla z tašky respirátor na sprejovanie a nasadila si ho na tvár. Jeden podala aj mne. Keď som si ho nasadil, dýchalo sa mi omnoho lepšie.

Pomyslel som si, že jej taška je bezodná, keď z nej vytiahla krabičku s koláčom. Šľahačkovým, keď sa nemýlim. Takže klasický žartík. Namierila a hodila jeden kúsok koláča do Liany ako na vybíjanej. Trafila ju presne do trička.                                                                                                       
 ,,Môj nový top!" skríkla naštvane a vystrašene zároveň. ,,Za toto ťa..." Nedozvedel som sa, čo jej urobí za pošpinené tričko, lebo Alica ju trafila ďalším koláčom do úst.

Stál som v nemom úžase a sledoval celú situáciu. Vedel som, že za toto dostane viac ako poznámku. Nevedel som, čo ma to popadlo, ale keď som videl, ako Alica hádže koláče po všetkých Lianiných kamarátkach, neodolal som. Vzal som z krabice jeden koláč a hodil ho do jednej z jej kamarátok. Bol to úžasný pocit.                                                                                           Do vtedy, než sa pri nás zjavila učiteľka. Schytila ma za zápästie a Alici stisla rameno. ,,Farkáš, Rojková, okamžite do riaditeľne!"