Vtipkári

11. Kapitola

Bežali sme na policajnú stanicu. Určite bude otvorená.

Znova sme minuli Horúcu šálku a zabočili dole na Markovú ulicu, kde sa nachádzala policajná stanica. Svietilo sa tam. Vedel som, že budovy ako policajná stanica a nemocnica musia byť otvorené vždy.

Celý zadychčaný sme vpadli do dverí. Zabehli sme poriadnu diaľku. Telocvikárka by nás určite pochválila.

Policajt, ktorý sedel za pultom a plexisklom sa na nás pozrel. ,,Emm, pomôžem nejako?"

Prudko som dýchal a došiel som ku pultu. ,,Zlodeji," to bolo to jediné, čo som zo seba dokázal vytlačiť. Stále som sa spamätával zo šoku.

Bolo to len nevinné... teda skoro nevinné sledovanie dvoch nepríjemných chlapov a aha ako sa to zvrtlo. Preto, deti, nikdy nikoho nesleduje.

Policajt za pultom nadvihol obočie. ,,Prosím?" unavene si prezrel oči. ,,Upokojte sa, sadnite si a povedzte mi, čo sa deje."

,,Videli sme, ako sa dvaja týpci bavia o tom, že ukradnú sochu Atény. Tú diamantovú, z múzea," vysvetľovala mu Alica rýchlo, ,,skrývajú sa v podzemných tuneloch!"

Policajt sa neveselo zasmial. ,,Veľmi vtipné. Myslíš, že ti naletím tak, ako s tou šiškou?" zagánil na Alicu. ,,Ak by boli pod mestom nejaké katakomby, vedel by som o nich, dievča." Založil si ruky.

V duchu som sa tresol po čele. Takže Alica si uťahovala aj z policajta. To nám komplikuje situáciu.

,,Počúvajte, myslíme to vážne," vložil som sa do toho. ,,Zlodeji umenia sa vrátili. A hovorili ešte niečo o nejakej šéfke. Ukážeme vám, kde sa skrývajú a vy ich zatknete." Naliehal som.

Policajt si vzdychol. ,,Roman!" zavolal smerom ku ďalším dverám. ,,ROMAAAN!"

,,Som tu, šéfe," dvere sa prudko rozleteli. V nich sa zjavil neupravený mladý policajt. Mohol mať tak dvadsať a niečo.

,,Tieto deti hovoria, že videli zlodejov umenia," povedal mu nezaujato.

Roman si vzal z police čiapku a hnal nás do auta. ,,Nie je čas strávať čas. Povedzte mi, kde sa tí grázli skrývajú."

Tak sme sa znova ocitli pred fontánov.
Alica vysvetlila Romanovy, že treba potiahnuť Neptúnovu ruku, aby sa otvorili tajné dvere.

Roman vstúpil do fontány a nakázal nám, aby sme ostali vonku. Potiahol Neptúnovu ruku. Otočil som hlavu na miesto, kde sa mali otvoriť dvere.

Nič sa nestalo.

Chvíľu sme čakali.

Stále nič.

Roman sa na nás pozrel. Uvedomil som si, že sme s Alicou vyzerali, ako šialenci. Určite si myslel, že sme mu klamali.

,,Viete, že je trestné marniť čas polície," napomenul nás a zamračil sa. Ale napriek nahnevanému výrazu som z neho cítil sklamanie. Možno chcel, aby tam dačo bolo?

,,My sme to fakt videli!" Alica si dala ruky vbok, alebo podľa názvoslovia z telesnej upažiť, predlaktia dole, ruky vbok. Vyzera vážne naštvane.

,,Počute, ak máte v úmysle márniť môj čas, radšej sa poberiem preč," ako povedal, tak aj urobil. ,,Máme dôležitejšie veci na práci."

S Alicou sme len tak stáli a prizerali sa, ako nastúpil do auta a odfičal.

,,Prečo to už nefunguje?" spýtal som sa podráždene a ťahal za Neptúnovu ruku.

,,Možno to fungovalo iba určitý čas, alebo to zamkli..." skúšala Alica. Prišla ku mne a odtiahla má od sochy. ,,Možno by sme to už mali dnes nechať tak. Už nič nevymyslíme," prekvapilo ma, že povedala niečo múdre.