Vtipkári

7. Kapitola

Zaspal som, takže som do školy dobehol dve minúty pred zvonením. Školník sa už chystal zamknúť bránu školy a vykarhal ma, za moje oneskorenie. Prvú hodinu sme mali dejepis s Mazurovou. To bola moja šanca vyžehliť si to u nej. Rozhodol som sa, že jej ukážem, že som stále ten slušný študent. Dejepis som mal rád a bol som v ňom dobrý, takže som premýšľal, či nepôjdem odpovedať. Čo sa týkalo včerajška, zabudnem na ňho.

Aspoň som si to myslel.

Do triedy som vkročil v tej chvíli, kedy zazvonilo. Spolužiačky sa ako vždy bavili medzi sebou a mne nikto nevenoval pozornosť.
Teda, skoro nikto.

Liana ma od svojej lavice prepaľovala pohľadom. Nadviazal som s ňou očný kontakt. Bolo to nepríjemné. Vycerila na mňa zuby ako nejaký besní pes. Pokrútil som hlavou a spamätal sa, lebo do triedy vošla Mazurová s nejakým mužom. Prišiel mi povedomí, ale nevedel som odkiaľ. Všetci sme sa na pozdrav postavili.

Učiteľka vyzerala spokojne. Bola nalíčená a konečne vyzerala vyspato a nie vynervovane.

Muž vedľa nej sa milo usmieval. Mal kučeravé hnedé vlasy a strnisko. Hádal som mu tak okolo tridsiatky ako učiteľke, ale v typovaní veku nie som príliš dobrý.

,,Dobré ráno," povedala Mazurová vľúdne, ,,môžete si sadnúť." Všetci sme poslúchli. ,,Toto je môj manžel."

Skoro som spadol zo stoličky keď to vyslovila. Mazurová má manžela?

,,Neverím, že sa s ňou niekto fakticky oženil," pošepla mi Alica, ktorá sa ku mne naklonila zpredu. Do vtedy som ani nezaregistroval, že tam je.

,,Ahojte, som Peter Mazúr, ale stačí, keď ma budete oslovovať..."

,,Ahoj Peter! Ja som Alica," pozdravila nadšene Alica. ,,Ako dlho ste už s pani učiteľkou spolu?" Spýtala sa to úplne bez hanby. Niekedy z nej mám pocit, že sa nevie správať. Celá trieda si vzdychla.

,,Teší ma Alica," Peter si z jej otázky nič nerobil, zato učiteľka vyzerala, že vypila jed. ,,Ak ťa to zaujíma, vzali sme sa pred ôsmimy rokmi, ale o Tom sa tu teraz baviť nebudeme."

Všetci v triede sme ho pozorne sledovali a čakali, čo nám chce povedať.

,,Pred nedávnom som pracoval na vykopávkach v Grécku a objavil som...,"

,,Diamantovú sošku bohyne Atény. Preto ste mi bol taký povedomý," prerušil som ho bez toho, aby som si uvedomil, čo robím. Do pekla, čo sa to so mnou deje!? ,,Prepáčte," ospravedlnil som sa.

Históriu som mal vážne rád. Keď som bol malý, chodil som si do kaviarne kupovať horúcu čokoládu len preto, aby som tam mohol ostať a pozerať telku. Stále som presviedčal čašníčku aby prepla na History Channel a sledoval som dokumenty. Často som priamo z telky obkresľoval do skicára rôzne historické osobnosti.

Nedávno vysielali správy, že sa nejakému archeológovi podarilo objaviť vzácny nález, aký tu nebol za posledných dvadsať rokov. Bola tam Petrova fotka a jeho meno v jeden týždeň spomínal snáď každý, ale ani za svet by ma nenapadlo, že je manžel mojej učky.

,,Nemusíš sa ospravedlňovať," zasmial sa Peter, ,,vidím že máš zápal pre históriu."

,,Filip je jeden z mojich najlepších žiakov," pochválila ma Mazurová, ktorá si medzitým stihla sadnúť za katedru. Usmievala sa a ja som dúfal, že na včerajší incident zabudla.

,,Takže aby som začal... Ak nejaký človek objaví niečo zaujímavé a preukáže sa, že je to historický artefakt, tak sa preskúma celé miesto. Vznikne tam," začal Peter, ,,areologické nálezisko."

Všetci sme ho ticho počúvali, ako rozpráva o archeologických postupoch. Pravdepodobne som bol jediný, koho to zaujímalo.

,,A ako sa vám podarilo nájsť diamantovú sošku?" opýtala sa Alica so záujmom v hlase. Nikdy by som nepovedal, že ju to bude zaujímať.

,,No vieš, Alica. Nálezisko v meste Chalkidiki objavili pred niekoľkými rokmi dvaja amatérky lovci pokladov. Našli džbán s mincami a narozdiel od obyvateľov nášho mesta sa rozhodli múdro a zavolali historikov. Potom sa z toho stalo nálezisko," vysvetľoval Peter. ,,Šiel som tam so svojími priateľmi pomáhať pri vykopávkach.
Raz večer, keď si všetci šli ľahnúť do stanov, som sa vydal späť na nálezisko. Niečo ma tam ťahalo. Niečo nevysvetliteľné.
Vzal som lopatu a na základe inštinktov kopal. Cítil som sa ako omráčený a potom som sa prepadol..."

Celá trieda zalapala po dychu.

,,Kde ste sa prepadol?" opýtala sa Alica.

,,Boli tam kamenné steny a vydláždené podlahy. Najprv som si myslel, že som v pochovanom meste, ale potom mi došlo, že to tam slúžilo na iné účely," jeho hlas znel tajomne. ,,Svietil som si zapaľovačom a prechádzal ďalej. Nakoniec som došiel k veľkým kamenným dverám. Vypáčil som ich lopatou a potom som sa ocitol vo svätini. No a v jej strede bola na podstavci položená diamantová Aténa."

,,Woow," ušlo mi. ,,A nebál ste sa?"

,,Vôbec nie, mal som pocit, ako keby ma bohyňa ochraňovala. Ako keby ma volala a chcela aby som ju našiel," odvetil takmer nečujne. ,,Viete, celý náš tím si myslel, že soška neexistuje. Chápete, ako by zvládli staroveký gréci vyvynúť dostatočnú silu na vykresanie diamantu? Ale... Tu je jasná ukážka, že ľudia sú schopní všetkého."

Jeho slová ostali chvíľu visieť vo vzduchu.

,,Písali o nej v starých zvitkoch, ako o kľúči k múdrosti. Aténa je bohyňa múdrosti," vysvetlil. ,,Podľa legendy, keď sa jej o pol noci gréckeho času pozriete do očí, budete osvietení múdrosťou, po akej túži každý vojenský generál."

,,A skúsili ste sa jej pozrieť do očí?" spýtala sa niektorá zo spolužiačok.

,,Mal som nutkanie, ale neurobil som to," odvetil archeológ.

,,Prečo?" zaujímalo ma, ale keď som sa to spýtal, znel som skôr ako náboženský fanatik, ktorý bol na vlastné oči svedkom božieho zázraku.

,,Lebo každá legenda obsahuje nejaké ale."

,,A aké to to to ale v tejto legende?" zaujímalo ma.

Peter si vzdychol. ,,Sú to len legendy a tie nie sú vždy pravdivé. Je to vlastne úplne jedno." Mávol rukou a zasmial sa. ,,Sošku vystavia v múzeu, môžete sa na ňu prísť pozrieť, alebo presvedčte rodičov, aby vás vzali na historický ples."

Veľmi som chcel sošku vidieť na vlastné oči, ale nemohol som. Teraz sme potrebovali každý cent a lístok do múzea by bol zbytočné míňanie peňazí.

,,Ja by som ju veľmi chcela vidieť, ale rodičia ma do múzea nevezmú," poznamenala Alica.

,,Ani mňa," dodal som potichu pre seba, keď som si uvedomil skutočnosť.

,,Tak to mi je ľúto," Peter sa smutne usmial, ,,ale berte to z tej lepšej stránky. Nálezy obohacujú našu históriu, každou jednou vázov a sarkofágom toho vieme viac o našich predkoch."

Tak či tak som ju chcel vidieť.

Zdvihol som ruku. ,,Pán archeológ..."

,,Stačí Peter," opravil ma

,,Ten ples, ten je zadarmo. Však?" opýtal som sa.

,,No..."

,,Chcel by som vidieť tú sošku aj celé múzeum. Mám rád históriu, ale nikdy nám nevyšli peniaze, aby sme tam zašli," vysvetlil som mu. ,,Je to zadarmo?"

,,Asi ťa sklamem, Filip," Peter sa smutne usmial. ,,Musíš mať kúpený lístok, ale... Preto som aj dnes tu... Kurátor múzea ponúka vašej škole voľné lístky." Vyhlásil nadšene.

Na chvíľu zavládlo v triede ticho, ktoré postupne prešlo na nadšený jasot. Ja som tiež zajasal, keďže som sa tešil na sošku.

Pôjdem na ples. Yes!

Mazurová všetkých utíšila a Mazúr pokračoval vo svojej prednáške. Bola zaujímavá, rozprával nám, čo všetko zažil a aké zaujímavé veci našiel.
Celý deň som sa cítil nadšene. Tešil som sa do múzea. Áno, som divný.