Vtipkári

19. Kapitola

Cestou ku katedrále sme preberali plány útoku. Pri sebe sme mali len školské tašky a výtvarnícke veci. Nebol to Boh vie aký arzenál, ale našťastie som mal so sebou Alicu, ktorá dokázala človeku zavariť aj s obmedzeným rozpočtom.

Naše kroky sledovali do katedrály.
Prešli sme kamenný béžovo natretý oblúk, zdobený rozkvitnutými kvetmi. Katedrála bola postavená v románskom slohu, preto ju okrem oblúkovito krojených okien zdobilo aj niekoľko stĺpov s podobným kvetnatým zdobením.

Z rušnej ulice sme sa dostali do posvätného ticha kostola. Priestor bol rozsiahly a ozýval sa v ňom každý krok. Staré drevené lavice boli poukladané v dlhých radoch. Steny zdobili kresťanské maľby svätých a náboženské sochy.

Rozsiahly oltár sa tiahol po polovici prednej časti kostola a znázorňoval Ježiša na kríži a pri ňom Máriu, ako kľačí a úpenlivo sa modlí.

Na chvíľu mi prebleslo hlavou, či by som sa tiež nemal pomodliť, ale myšlienky na Boha a môjho polo mŕtveho otca razom zmizli, keď som si uvedomil, že tu vlastne máme úlohu.

V tej hodine nebol v kostole žiadny kresťan a farár očividne pil kávičku na blízkej fare, preto sme mali priestor voľný.

,,Vzduch čistý," šepla Alica, ale jej hlas sa ozval celou katedrálou. ,,Kde je vchod do katakomb?"

,,Nemám ani poňatia," pozrel som sa na mapu, ktorú som odfotil u archeológa. Chodba viedla pod kostol, ale presné miesto označené nebolo.

,,To je dosť na hovno mapa," skonštatovala zachmúrene Alica. Úprimne som s ňou súhlasil.

,,Musíme to tu prehľadať, pozrieme sa každý obraz," rozhodol som.

Tak sme sa teda dali do práce. Nazreli sme poza každý kút, pod každú lavicu a dokonca a ja za oltár. Bohužiaľ sme žiadny vchod nenašli.

,,Možno tu nie je," uvažoval som. ,,Možno je tá mapa nesprávna."

,,Hľadáme na nesprávnych miestach," zamyslela sa Alica. Prešla smerom ku jednej zo sôch, ktorá mala znázorňovať Boha. Chytila jednu z jeho vystretých rúk a potiahla ju dole. Docielila iba to, že sa ruka odlomila. ,,UPS."

,,Čo robíš?" precedil som pomedzi zuby no ona pokračovala.

,,Asi zlá ruka," zazubila sa a potiahla tú druhú.

Skutočne to zabralo. Niečo v stene začínalo praskať a hrmocieť. Maľba pri soche sa začala posúvať do boku a odhalila chodbu.

,,Wow," hlesol som, keďže toto bolo ešte viac epickejšie ako otvor pri fontáne. ,,Ako si vedela, že to bude táto socha?"

,,Neptún bol Boh. Toto je Boh. Nejak som si to spojila," vysvetlila s hrdým úsmevom.

Vstúpili sme do vlhkého priestoru chodby. Pod nami sa zvíjalo točité schodisko. Stlačil som kamenné tlačidlo blízko pri dverách. Maľba sa za nami zavrela. Ocitli sme sa v čierno čiernej tme.

Alica zasvietila baterku na mobile a svietila pod naše nohy, keď sme opatrne schádzali po šmykľavých schodoch. Bolo to neuveriteľné. Keby mi pred pár dňami niekto povedal, že budem objavovať podzemné katakomby, vysmial by som ho.

Zapol som mobil s mapou a priblížil ju, aby sme vedeli, kam ideme. ,,Kde bol tá zlodejská skrýša?" šepotom som sa spýtal Alice. Tak či tak ma bolo dosť počuť kvôli ozvene.

,,Netuším," odvetila. ,,Musíme to tu znova preskúmať."

,,A čo keď nás nájdu zlodeji?" pripomenul som jej. ,,Nedá sa tu nikde schovať."

,,Tak v tomto prípade budeme dúfať, že sa Boh nehnevá, že som zlomila jeho sošku a pomôže nám," jej široký úsmev som síce nevidel, ale vedel som, že sa škerí. Tiež som sa pousmial.

Niekoľko minút sme chodili kade- tade po  chodbách. Snažil som sa zapamätať si všetky cesty, lebo som vedel, že sa to môže v budúcnosti zísť. Po ceste sme stretli podkana. S hlasným výskotom a nemysliac na to, že by sme na seba mohli upozorniť, som sa schoval za Alicu.

Zasvietila na malé chlpaté zvieratko. ,,Kľúd, je to len potkan," smiala sa.

,,Prenášajú choroby," snažil som sa jej logicky odôvodniť svoj strach, keďže som vyzeral ako zbabelec. V našej štvrti sme potkani nevídavali často. Všetkých vždy pochytali bezdomovci a pravdepodobne si ich dali na večeru.

,,Neboj sa, za chvíľu určite stretneme niečo horšie," zasmiala sa Alica a potkan odbehol z nášho zorného poľa. ,,Napríklad krokodíla."

Nakoniec sme sa dostali až pod divadlo. Tam sme našli náš cieľ, ale nie v takej podobe, akej sme chceli.

,,Kde sú tie ich veci?" nechápal som.

,,Možno sme zle zabočili," skúsila Alica.

,,Nie, nie, prešli sme všetko," vzdychol som zúfalo. ,,Oni zmizli."

Naša šanca nájsť dôkazy pre políciu, že sú zlodeji umenia skutočne tu, bola preč. Šanca, zastaviť ich žartmy skôr, ako sa dostanú na ples. A hlavne šanca udobriť sa so zvyškom klubu.

Alica mi povzbudivo položila ruku na rameno. ,,Hej!" zvolala naradostene. ,,Všetko sa vyrieši. Vieme, že ju chcú ukradnúť, stačí iba naverbovať späť partiu a zastaviť ich." Vzala ruku z ramena preč. ,,Wow, keď to poviem na hlas, znie to omnoho ťažšie."

Po sto rokoch nová časť! Sorry, že to trvalo tak dlho, ale prípravy na pegečku si vyžadujú moju plnú pozornosť a nemala som čas písať. :(