Vtipkári

8. Kapitola

,,Prečo sme tu?" spýtal som sa, keď sa celý náš klub zišiel v mestskej knižnici.

,,Pretože dnes je tvoja prvá vtipkárska terénna akcia," vysvetlil mi Denis a povzbudivo ma plesol po chrbte. Potom poťažkal veľkú modrú tašku, ktorá sa hodila skôr do fitka. Prinútilo ma to premýšľať, čo v nej má.

,,Takže si zo všetkých týchto ľudí vystrelíme?" pokračoval som v pýtaní.

,,Nie zo všetkých, iba z niektorých," vysvetlila Vanda.

,,Takže to si akože vyberieme niekoho náhodne, ako svoju obeť?" spýtal som sa pohoršene. Toto presne robili Dano a Fero, ktorích som už spomínal. Vyhliadli si niekoho slabého, okradli ho a ublížili mu. ,,Veď tí ľudia nič neurobili a vy im chcete zhoršiť deň!"

,,Pssst," Erika, ktorá stála za mnou ma utíšila ranou po hlave.

Denis sa na ňu škaredo pozrel. Chytil ma okolo pliec a pritiahol si ma k sebe.  
,,1. Pravidlo vtipkárov," uškrnul sa, ,,vyprankuj len tých, ktorí si to zaslúžia." Nenápadne ukázal na jednu paní v rohu miestnosti.

Sedela za malým stolom a v ruke držala nejakú starú knihu, ktorú si čítala. Mala oblečené rúžové šaty s dlhými rukávmi a vlasy jej držal tyrkisový extravagantný štipec. Typoval som jej tak šesťdesiat rokov. Okolo nej sa nachádzali police s knihami.

,,A čo urobila ona?" prižmúril som oči.

,,Je to veľmi nepríjemná žena," začala Katka. ,,Býva blízko parku, v ktorom sa hrajú deti zo škôlky. Asi jej vadí hluk a stále na nich volá políciu..."

,,A my ako správny pegečkári a budúci učitelia jej ideme dať príučku," dokončil som s nechuťou v hlase.

,,Takže to chápeš," zaradovala sa Alica. ,,Vidíte? Je rodení vtipkár."

,,Ak sa dnes na prankovanie necítiš, stačí, keď nás budeš sledovať," povedal Denis. Prikývol som. Tá ženská bola asi vážne harpia, možno si to zaslúžila, ale na to, aby som jej sám niečo urobil, som sa ešte necítil.

,,Takže, kto má nápad, ako by sme ju mohli vyviesť?" začala Erika.

,,Ja som nič nevymýšľala, Denis ju našiel," Vanda zdvihla ruky. ,,Je len a len tvoja."

Všetci ostatní prikývli.

,,Dobre teda," uškrnul sa Denis. ,,Idem sa pripraviť." Zamieril na wecká.

S dievčatami sme si sadli ku vedľajšiemu stolu. Ďaleko od ženy sme boli asi päť metrov. Sedel som na stoličke tak, aby som mal na ňu výhľad. Bol som zvedavý, čo Denis vymyslí.

O niekoľko minút vyšiel z weciek. Bol oblečený v bielej košeli, vlasy mal uhladené a nagélované. Na nose mu sedeli guľaté okuliare. Vyzeral ako... Ako šprt. Vtedy mi došlo, že taška do fitka bola v skutočnosti taška na kostými. Alica sa potichu zachichotala, keď pristúpil ku ženinmu stolu.

Nadvihol som obočie a nastražil uši. Zatiaľ som nechápal, o čo v tomto žarte pôjde.

,,Zdravím," povedal až snobským hlasom Denis a posadil sa na stoličku vedľa ženy.

Zdvihla zrak, premerala si ho a znova sa začítala do knihy.

,,Mohli by ste mi prosím ukázať váš knižný preukaz?" spýtal sa jej zdvorilo.

Žena obrátila knihu dole hlavou, aby nezabudla, kde prestala čítať a konečne venovala Denisovi plnú pozornosť. ,,Prepáčte, kto ste?"

,,Táto knižnica mi patrí," prehlásil a rozhodil rukami, ,,chodím sem každý deň. Každý." Slovo každý zdôraznil.

Vyzeral ako šialenec. Snažil som sa potlačiť smiech. 

,,Ste zamestnanec?" spýtala sa zmätene a pozerala na neho ako na blázna, ktorým asi aj bol.

,,Ukážte mi váš preukaz!" prikázal jej. Zvyšok ľudí v knižnici sa na neho otočili. Väčšina neskrývala pohoršené pohľady.

,,Ja- ja nemám preukaz," odvetila žena a potriasla hlavou.

,,Tak potom vás poprosím, aby ste odišli," Denis ukázal rukami na dvere.

,,Čo si to dovoľujete!" žena sa postavila a tresla päsťou po stole. Vtedy ich už sledovala celá knižnica. ,,Toto sú verejné priestory a ja mám právo sa v nich zdržiavať!"

,,Aj deti majú právo sa zdržiavať na ihrisku," odvetil jej. Žena zase vyzerala zmätene.

,,Vypadni z mojej knižnice ty nedopečené kurča!" zvrieskol Denis. ,,Ak sa sem chceš vrátiť, zožeň si preukaz."

Žena prudko schmatla kabelku a za hlasného klopkania opätkov vybochodovala z knižnice.

Keď bola preč, Denis sa uškrnul a spokojný sám so sebou kráčal na wecká. Ľudia stratili záujem a venovali sa svojim knihám alebo práci.

Ja som sa stále mohol spamätať z toho, čo sa stalo.

Denis o pár minút vybehol z dverí a smeroval k nám.

,,Padáme," poháňal nás. Za okamih mi došlo prečo. Blížil sa k nám knihovník.

Všetci sme rýchlo vybehli von a bežali po uliciach. Zastavili sme sa na námestí pri fontáne.

,,To bolo dobré," pochválila Denisa Vanda.

,,Hej, ale oproti tomu, ako si sa minule hral na SBS to bolo slabé," odfrla Erika.

,,Videli ste ako sa tá ženská tvárila?" Alica sa prehla do kolien a nemohla sa prestať smiať.

,,Čo na to povieš, Filip?" spýtala sa ma Katka a hľadela na mňa. Všetci sa na mňa otočili a čakali na moje vyjadrenie.

,,Nooo," zatiahol som, ,,som trošku zmätený." Priznal som úprimne. ,,Prečo si do nej radšej nehodil smradľavú bombu?"
Spomenul som si na to, ako mi jednu podávala Alica.

Denis sa zasmial. ,,To nie je môj štýl."

,,Aha," hlesol som, ,,stále nechápem."

,,Môj štýl sú smradľavé bomby, pasce a koláče, Katkin štýl je dáma v problémoch, Erika má pirotechniku a inteligentný humor, Vanda skúša reakcie ľudí na divné veci a Denis je majster v kostýmoch," vysvetlila mi Alica.

,,Takže každý z vás sa špecializuje na niečo iné a navzájom sa dopĺňate," došlo mi.

,,Áno, kamoš. Konečne to začínaš chápať," zatlieskala Vanda. ,,Poďme do Horúcej šálky, oslávime tvoju prvú vtipkársku akciu."