Vtipkári

3. Kapitola

Vyžmýkal som mop a znova utrel kúsok podlahy. V škole okrem nás s Alicou a niekoľkých žiačok, ktoré mali krúžky už nik nebol. Upratovačka ma pozorne sledovala s kávou v ruke. Pomaly ju chlipkala. Ten zvuk mi strašne vadil a najradšej by som na ňu skričal aby prestala. To som však nemohol. Mal by som ďalší problém a vyhodili by ma zo školy.

Odkedy sme s Alicou hádzali tie koláče po Liane, som sa cítil divne. Ako keby som nemal svoje emócie pod kontrolou. Premáhal ma smútok a zlosť. Presne som vedel prečo. Môj otec- živiteľ našej rodiny, bol v kóme. A nebol so mnou. Bol uprostred života a smrti kvôli nejakému opitému idiotovi, ktorý si povedal, že ho na ceste domov zrazí. Ten človek nedostal trest. Skoro ho zabil a oni ho nechali na slobode zatiaľ, čo ja som iba hodil koláč. Keď sa vrátim domov, mama ma určite vykričí. Nezazlievam jej to. Tiež je smutná.                                       

Upratovačka mierne naklonila pohár z kávou a trochu ju vyliala. Niečo zamrmlala a kázala mi, aby som to utrel. Začínal som sa cítiť ako Popoluška.                                                                                         Pohľadom so šibol na Alicu na druhej strane chodby. Stále dostáva tresty a bolo vidno, že má v umývaní podlahy prax. Utierala rýchlo a ladne, akoby tancovala. Nevyzerala naštvane, skôr spokojne. Pravdepodobne si už na to zvykla, alebo ju to dokonca bavilo.                                                                           
Presunul som svoj pohľad na hodiny. Bolo tri štvrte na štyri, ešte pár minút a môžem ísť domov.                 

,,Choďte preč, trest sa vám skončil!“ zakričala upratovačka na celú chodbu. Vytrhla mi z ruky mop a Alica ten svoj oprela o stenu. Pozdravili sme sa a náhlil som sa domov.

Prosil som všetkých svätých, aby ma mama vykričala iba mierne. Určite si už na edupage prečítala poznámku a chystá si varechu.                                    

Zabuchol som malú skrinku a počas toho, ako som si obliekal kabát bežal smerom k východu.                           

,,Počkaj!" zakričala za mnou Alica. Tváril som sa, že nepočujem a šiel ďalej. ,,Ale no," o dve sekundy bola pri mne a nadbehla mi. Zatarasila mi cestu zo školy.                                                                                
,,Čo chceš?" odvetil som podráždene a zapol si kabát.                                                                                             
,,Len ti niečo ukázať," tajomne sa usmiala. Vzdychol som. ,,Bude to len chvíľka. Neboj, keď budeš doma o dve minúty skôr, dostaneš zdrba tak či tak." Rozopla si rifľovú bundu s rôznymi nášivkami a viedla ma ďalej po chodbe. Nechcel som si to priznať, ale bol som celkom zvedavý. Kam by ma mohla zaviesť?                                                                                                                                           Zastavili sme sa na konci chodby pri učebni hudobnej výchovy. Oproti dverám bola  zavesená nástenka s dreveným rámom, ktorá zapĺňala celú stenu. Boli na nej pripnuté plagáty rôznych skladateľov od klasicizmu až po najznámejšie kapely z 90. rokov. Nástenka vyzerala, že by ste s ňou ani za rúžového pudla nepohli. Alica sa chytila dreveného rámu. Poobzerala sa po chodbe, či ju nikto nevidí a odsunula nástenku.

V stene sa objavili dvere, no, vlastne diera, ktorá pred tým asi bola dvere. Vošiel so dovnútra a Alica za mnou. Nástenka sa so šuchnutím vrátila na svoje miesto a neostala ani stopa po tom, že tam pred tým niekto vošiel.                                                                               
Obzrel som sa okolo seba. Stáli sme v nejakej miestnosti, ktorá bola pravdepodobne klubovňou. Pri stene stál veľký gauč, na ktorom sedeli tri dievčatá a búrlivo diskutovali o nejakom spreji na grafity. V strede stál stôl plný pokreslených papierov a vybavenia na žartíky. Okolo celej miestnosti sa tiahli vianočné svetielka s povešanými bláznivými fotkami, ktoré celému miestu dodávali na útulnosti. Vedľa gauča bola malá skrinka, na ktorej sedel chlapec, keďže na gauči už nemal miesto. Párkrát som ho videl na chodbe, ale nevedel som ako sa volá, len to, že bol v treťom ročníku.