Vtipkári

16. Kapitola

Na ďalší deň sme mali tretiu hodinu matematiku. Mazurová vošla do triedy a pozdravila nám tak ako stále. Na jej tvári však bolo niečo nezvyčajné. Starosti.

,,Filip, riaditeľka ťa chce v kancelárii," povedala ešte skôr, ako si sadla. Zmeravel som. Žeby sa dozvedela o našom včerajšom žarte a tým pádom aj o tom, že som sa začal baviť s Alicou?

Alica sa na mňa uškrnula. ,,Vidíš, si vtipkár len prvý deň a už si ťa volajú do riaditeľne," šepla. ,,To sa nepodarilo ani mne."

Postavil som sa a kráčal ku dverám.

,,To ti patrí, magor!" zasyčala Liana. Žeby s tým mala niečo spoločné?

Prešiel som po chodbe až ku riaditeľke. Po čele mi stekal pot a čím bližšie som bol, tým som sa cítil horšie. V hrdle mi navrela guča a nemohol som sa jej zbaviť, ani keď som niekoľkokrát prehltol.

Chystal som sa zaklopať a všimol som si, že sú dvere pootvorené. Natiahol som ruku aby som zaklopal, keď vtom som si niečo všimol. Alebo skôr niekoho.

Na stoličke pred riaditeľkiným stolom sedel starý muž. Bol to Marcel, zlodej umenia.

Inštinktívne som cúvol. Mám počkať pokiaľ odíde? Alebo mám zaklopať? Nepozná ma, či? Och, do pekla. Začal som prudko dýchať a všetko naokolo mňa sa rozmazávalo. Do pekla, do pekla.

Chcel som znova nakuknúť cez škáru. Možno to nebol on a iba sa so mnou zahráva môj paranoidný mozog.

,,Farkáš? Si to ty?" opýtal sa hrozivo riaditeľka. Musela ma vycítiť, alebo počula môj dych.

,,Áno, som tu," utrel som si pot z čela skôr, ako som vošiel a tváril sa tak, ako každý, koho si naša riaditeľka zavolá do riaditeľne. Takže neisto. ,,Pani učiteľka Mazurová ma sem poslala. Vraj so mnou chcete hovoriť."

,,Ách áno. Posaď sa vedľa tohto pána," pokynula rukou ku stoličke. ,,Ide o to, že si minule predával lístky na ten historický ples. Pamätáš? Prepustila som ti kvôli tomu svoj lístok."

,,Áno, pamätám," prikývol som a cítil, ako mi po tele steká pot.

,,No a tento pán sa prišiel sťažovať, že si sa k nemu choval neúctivo," povedala hrozivo riaditeľka.

,,Prepáčte," Marcel sa vložil do konverzácie, ,,ale tento mladý muž bol ku mne čestný, to jeho spoločníčka. To dievča. Ona sa správala zle."

,,Je to pravda, Filip?" riaditeľka nadvihla obočie.

,,Em, áno, ale vlastne nie," hlas sa mi triasol. Pre Boha, ukľudni sa!
,,Alica sa túto na pána iba zapozerala, prišiel jej len povedomí."

Riaditeľka chápavo prikývla. ,,V Tom prípade to je všetko, ďakujem, môžeš ísť."

Postavil som sa.

,,Chlapče, si v poriadku?" opýtal sa Marcel.

,,Som, prečo?" hlas som mal tenší ako obyčajne.

,,Si nejaký bledý, potíš sa a ťažko sa ti dýcha," pozrel sa mi do očí, akoby odhalil niečo viac ako toto.

,,Ja...," potiahol som sa za golier kockovanej košele, ,,je mi teplo."

,,V novembri?" Marcel nadvihol obočie a riaditeľka nás nechápavo sledovala.

,,No, každý človek má inú termo reguláciu," odvetil som.

Do pekla Filip, už odtiaľ vypadni!

,,Takže, uvidíme sa na plese, chlapče," zlodej sa mi pozrel do očí. Ten pohľad som vedel prečítať. Vedel všetko. Vedel, že sme ich s Alicou sledovali. Že vieme o ich plánoch.