Vtipkári

2. Kapitola

Tak som sa teda ocitol v riaditeľni. Bol som v nej prvýkrát, keďže som nikdy pred tým nič nevyviedol a dodoržoval školský poriadok. Chodil som oblečený slušne, prezúval som sa a nepútal som pozornosť, čo sa o Alici povedať nedalo. Jej zelené vlasy, potrhaná sukňa, biela blúzka špinavá od sprejovej farby a čižmi s vysokými podrážkami priam kričali rebéliou. O tých žartoch ani nehovorím. Nevedel som, prečo to robí a úprimne, bolo mi to fuk. Sústredil som sa iba na to, aby som dokončil školu s najlepšími známkami a potom šiel na výšku.

Riaditeľňa bola priestranná a presvetlená. Steny mali broskyňovú farbu a vyseli na nich certifikáty a fotky bývalích úspešných študentov. Pri veľkom okne sa nachádzal stôl a pred ním dve stoličky, na ktorých sme sedeli.
Za stolom sa sedela prísne vyzerajúca žena- Oľga Vasilijovičova, nemilosrdná a prísna riaditeľka pegečky, pôvodom z Ruska. Hovorilo sa, že slúžila v KGB a mučila nepriateľov, ale mne tá konšpiračná teória príde trochu nereálna. Aj tak sa jej, až na pár výnimiek, študenti a učitelia báli. Bola ako tá riaditeľka z Matildy.

,,Viete, prečo tu ste," povedala hrozivo hrubým hlasom. Nebola to otázka. Veľmi dobre sme vedeli, prečo tam sme. Neodvážil som sa ani kecnúť. Iba som sa pozrel na Alicu a prepálil ju pohľadom. Bola to koniec koncov jej vina, ona ma zmanipulovala aby som hádzal koláče.

,,Od teba som to čakala a myslím, že si dnes poobede užiješ vytieranie chodieb s pani upratovačkou," ukázala na Alicu,
,,môžeš ísť." Alica sa zamračila a vypochodovala z miestnosti. Zabuchla za sebou dvere tak silno, že som sa bál, že sa riaditeľka postaví a dôjde ju nakopať.

Vasilijovičova sa zohla až stolička pod jej váhou zapraskala. Spod stola vytiahla zložku, otvorila ju a prelistovala. Bol to môj školský spis.

,,Filip Farkáš," prečítala, ,,dosahujete dobré výsledky z hudobnej a najmä výtvarnej. Trošku poľavujete na matematike, ale nič čo by ste po čase nezvládli, však?" Pozrela sa na mňa a odložila spis. Z tváre sa jej vytratil nemilosrdný výraz.
,,Prečo sa zahadzujete s niekým ako je Rojková?"

,,Ja," nabral som odvahu sa ozvať, ,,nechcel som. Neviem, čo ma to popadlo. Ani som sa nenazda a už som hádzal koláč."

,,Takže ste to nemyslel vážne," vyvodila si, ,,bolo to len konanie... bez premyslenia? Také, ktoré sa už nikdy nebude opakovať?"

,,Á- áno."

,,Dobre teda. Ste veľmi talentovaný, bola by škoda, keby sa to opakovalo a ja by som vás musela vyhodiť. Pri vašej... rodinnej situácii by bolo ťažké zháňať novú školu," pousmiala sa, ale na jej úsmeve bolo niečo zlomyseľné a strašidelné.

,,Už sa to nestane," odvetil som a pomyslel na otca na nemocničnej posteli napojeného na všetky tie hadičky. Nemám to tu rád, ale nemôžem dovoliť, aby ma vyhodili.

,,Tak sa mi to páči. Ale aj tak vám budem musieť dať trest," a znova bola postrach. ,,S Rojkovou vytriete podlahu na celej škole. A teraz von!"

Celý ohromený a vystrašený som vyšiel z riaditeľne. Vážne sa mi práve riaditeľka nepriamo vyhrážala? Teraz som viac ochotný veriť tomu, že bola v KGB.

Alica na mňa čakala opretá o stenu: ,,No čo? Aký trest si dostal?"

,,Ja sa s tebou nebavím. Je to tvoja vina, že máme prúser," odsekol som a prehodil si ruksak cez plece. Mali by sme už ísť do triedy.

,,Hej, jasné, pretože to ja som ti nanútila ten koláč a prehovorila ťa, aby si ho hodil," povedala so sarkazmom v hlase.

Na toto som nemal argument, ale bol som v hádkovom móde.

,,Ty si mi dala tú smradľavú bombu!" zvrešťal som na ňu a následne som sa stíšil. ,,Prečo?"

,,Lebo cítim z teba potenciál," povedala nadšene, ,,bol by si dobrý vtipkár."

,,Nechcem byť ako ty," zamračil som sa.

,,A aká podľa teba som?" zrazu v jej hlase bolo počuť vážnosť.

,,Proste nechcem byť ako ty a ubližovať ľudom svojimi prankmi," vysvetlil som jej.

,,Ja nikomu neubližujem!" bránila sa.

,,Hej?! Tak čo to teda je?" na toto už argument nemala. Otvorila ústa a vzápätí ich znova zavrela. Potom sa zamračila a založila si ruky.

,,Myslela som si, že by si bol dobrý vtipkár. Tiež si čierna koza. Hodil by si sa medzi nás," odvetila smutne a šla na pred.

Ach jaj. Cítil som sa trochu previnilo, ranil som jej city. A čo myslela tým medzi nás?

,,Hovorí sa čierna ovca," dobehol som ju, ,,a... prepáč, že som bol na teba hnusný. Nechcel som, len... bojím sa, že ma vylúčia zo školy."

Alica sa chápavo usmiala: ,,To je vpohode. Kamoši?"

,,Zas až tak ďaleko nezachádzajme," nasilu som sa zasmial a spomenul si na riaditeľkine slová. Vyhodí ma, keď sa s Alicou budem baviť?

Aj Alica sa zasmiala, ale bolo to úprimné. Otvorila dvere do triedy a matika mohla pokračovať.

Dúfam, že sa vám môj príbeh páči. Budem rada za vote a kometár :)
Ospravedlňujem sa za gramatické chyby.