Vtipkári

14. Kapitola

Podarilo sa mi prešmyknúť pomedzi bytovky bez toho, aby ma niekto chytil a vymlátil zo mňa posledné centy, ktoré som vlastnil.

Keď som stál pred dverami a vyberal kľúče, nepočul som z bytu žiaden zvuk. Prišlo mi to divné, o takomto čase mama väčšinou pozerá šou o varení. Kedysi ju pozerali s otcom a potom skúšali recepty. Robili pri tom rôzne vtipy a stopovali čas, presne ako v telke. Síce sme potom mali na večeru nejakú berečku, ale bola naservírovaná z lásky.

Prišlo mi smutno, keď som si spomenul na tie krásne bezstarostné časy, kedy ma zaujímalo iba kreslenie a moji rodičia.

Otvoril som dvere. V byte bola tma.

,,Mami?" spýtal som sa. Prepol som vypínačom a miestnosť sa ukázala. Pomyslel som si, že moja mama spí, aj keď to bolo na ňu skoro. Predsa len, smutný ľudia spia najviac.

Prešiel som ku spálni a opatrne pohol kľučkou, aby ju to náhodou nezobudilo.
Posteľ bola prázdna a ustlaná.

Vtedy som sa začal báť, pochopiteľne. Žili sme predsa v jednej z najkriminálnejších štvrtí v meste. Čo keď ju niekto uniesol?

Snažil som sa nepanikáriť. Vrátil som sa do kuchyne, vtedy som si na stole všimol papierik. Bolo na ňom rýchlo načmárané:

Išla som do nemocnice, príď za mnou čo najskôr.

Prepadlo ma zlé tušenie. Vedel som, že ide o otca. A nepáčilo sa mi to.

Posledné centy, čo som mal vo vreckách, nestačili na MHD, tak som z kumbálu vytiahol bicykel a pedáloval po uliciach do nemocnice. Nebral som ohľad ani na to, že som skoro zrazil pár ľudí.

Zastavil som pred bránou veľkej starej budovy nemocnice. Neobťažoval som sa bicykel ani zamknúť a už som trielil do vnútra.

V čakárni sedelo len niekoľko pacientov, ktorý čakali na pohotovosti. Mamu som zbadal až na druhom poschodí, kde boli izby pri pacientoch. Hlavu mala v dlaniach a na pleciach jej visel jej obľúbený oranžový kabát. Tvárila sa veľmi skrušene.

Dobehol som k nej. ,,Mami, čo sa stalo?" spýtal som sa, aj keď som vedel, že sa mi odpoveď nebude páčiť.

Pozrela na mňa. Oči mala červené od plaču. ,,Och, zlatko," hlas sa jej zlomil. Sadol som si na vedľajšie sedadlo a objal ju. Pritúlila si ma k sebe.

Z otcovej izby vyšiel doktor, na tvári mal súcitný výraz. ,,Vy ste pani Farkášová?" opýtal sa.

Mama prikývla a pustila ma. Vreckovkou si utrela oči a prišpendlila ich na doktora.

,,Je mi to veľmi ľúto, ale zdravotný stav vášho manžela sa zhoršil," vyslovil to pomaly a s ľútosťou. ,,Neviem vám povedať, či sa niekedy zobudí."

Pocítil som zvláštny tlak na hrudi. Cítil som, ako mi bije srdce a bolo mi z toho zle. Mama si zakryla ústa a do očí sa jej znova nahrnuli slzy.

,,Môžeme ho aspoň vidieť?" opýtala sa cez slzy.

,,Samozrejme," prikývol doktor.

Vošli sme do otcovej izby. Nehybne ležal na posteli popripájaný na všetky prístroje, ktoré ho udržovali pri živote.

Mama si sadla na stoličku, ktorá bola vedľa postele. Chytila otca za ruku a stisla mu ju. Postavil som sa vedľa nej. Takto sme tam v tichosti ostali asi desať minút.

,,Zobudí sa," povedal som. Mama na mňa pozrela. ,,Je mi jedno, čo hovorí doktor. Viem, že sa zobudí," snažil som sa presvedčiť mamu, ale aj samého seba.

***

Sedel som za stolom v kuchyni a jedol raňajky.

,,Filip," oslovila ma mama. Už bola oblečená v kabáte a chystala sa odísť do práce.

,,Áno?"

,,Keď nechceš, nemusíš ísť dnes do školy," usmiala sa na mňa a dala mi pusu na čelo. ,,Uvidíme sa večer." Potom odišla.

Vymenujte mi aspoň jedného normálneho tínedžera, ktorý pôjde do školy aj keď mu rodičia povedia, že nemusí.

Ja som nebol výnimka. Celý deň som si kreslil steam punkové kresby do skicára a pozeral telku. Snažil som sa zabudnúť na to, čo nám včera povedal doktor, ale akosi to nešlo.

Keď som si uvedomil, že kreslím lekárske prístroje, chytil ma záchvat hnevu. Odtrhol som papier a pokrčil ho. Cítil som sa strašne, nemohol som zniesť myšlienku, že môj oco možno zomrie.

Položil som si hlavu na stôl a potichu plakal. Odrazu som začul slabé buchnutie. Zdvihol som sa a obzrel okolo seba, ale nič som nevidel. Dvere boli zamknuté a v byte som bol sám.

A zase.

Zvuk prichádzal od okna. Zdvihol som sa a počudovane k nemu prišiel. Otvoril som ho, a keď som videl, kto pod ním stojí, prekvapiloma to.

,,Ahoj Filip!" zvolal zborovo celý klub Vtipkárov.

Bolo milé, že prišli. Ešte som však nechcel dávať na javo, že sa z ich prítomnosti teším.

,,Ľudia? Čo tu robíte?" opýtal som sa zaskočene.

,,Prišli sme ťa navštíviť ty trdlo," odvetila mi Vanda so smiechom.

,,Ale prečo? A ako ste vedeli kde bývam?"

,,Mám prístup ku školským záznamom," vysvetlila Erika bez akýchkoľvek emócie. ,,Raz som pomáhala upratovať zborovňu a vtedy som našla heslo." Vtedy som na jej tvári zbadal nepatrný úškrn. Trval krátko, ale bol tam!

,,A počuli sme, že tvoj oco je chorý," povedal súcitne Denis. ,,Chceli sme vedieť, či si vpohode alebo sa nepotrebuješ porozprávať."

,,To- to je od vás milé," nevedel som, čo viac mám povedať. Iba som sa usmial. ,,Poďte ďalej, otvorím vám."