Vtipkári

5. Kapitola

Po tom, ako mi Denis veľmi dôkladne vysvetlil, že o klube nesmiem povedať ani živej duši, mi Alica ukázala cestu von. Stačilo otvoriť skrinku pri gauči, ktorá bola maskovanie na tunel. Bol úzky a tmavý, preto som sa tam cítil veľmi nepríjemne. Mám klaustrofóbiu.

Keď som na konci tunela zbadal svetlo, vydýchol som si. Viedlo to rovno za kontajnery, do ktorých každý piatok triedime odpad. Vtedy mi došlo, že som sa vlastne nikdy nepozrel, čo bolo za nimi. Tunelom sa dalo jednoducho dostať do a von z klubovne, aj keď bola škola zavretá.                                                                                                                
Domov som bežal tak rýchlo, že som sa niekoľkokrát potkol. Za starých čias boli ulice v novembri plné snehu. Teraz som stúpal do samej sivej džabanice a šmýkal sa na ľade.

Už sa zotmelo, keď sa mi konečne podarilo dostať k mostu. Preskočil som cez zábradlie a pomaly prešiel po kopci dole. Zašpinil som si nohavice a aj čižmy od blata, čo mame pridávalo na práve, byť na mňa naštvaná.

Konečne som stál koľajniciach, z ktorých som sa poľahky dostal na cestu. Využíval som to tu ako skratku, bolo to rýchlejšie, ako ísť po chodníku.                                                                                                                    Ocitol som sa v sociálnej štvrti. Na mieste kde bývam. Mesto nechalo ešte veľmi dávno postaviť byty pod mostom a dalo ho všetkým, ktorý boli na ulici. Podmienkou bolo to, aby sa zamestnali a vyvádzali im každý mesiac dane, dosť veľké dane. Môj otec mal kvôli nim tri práce.                                                                             
Mieril som k nášmu činžiaku a obzeral sa všade okolo seba. Dúfal som, že nestretnem určitých ľudí.             

,,Zdravím pani učiteľka, kam takto neskoro?" spoza rohu ulice sa vynorili dvaja určitý ľudia, ktorých som nechcel  stretnúť. Spomínal som, že mám strašnú smolu?                                                                                                     
,,Zo školy domov, mal som trest, nemám peniaze a ani jedlo," odvetil som prirýchlo. Vážne som nemal náladu sa s nimi vybavovať. Jeden z tých týpkov, Dano, ma pritlačil k stene a jeho kolega Fero ma udrel do brucha. Zastonal som. Presne preto sa nerád vraciam večer domov. Po celej štvrti sa už potulujú pouličné gangy.

Tieto dve potrhané individuá boli z Bekiho gangu a pravidelne mi znepríjemňovali život. Chápem, že keď niekto musí v ruke obracať každú jednu mincu, tak nie je veľmi šťastný, ale to ich neospravedlňuje. Myslel som si, že keď budem dobrý na nich, vezmú si zo mňa príklad a budú sa správať lepšie. Asi vám došlo, že to veľmi nezaberá. Väčšina obyvateľov štvrte sa živilo niečím nelegálnym a všetci sa podraďovali Darkovi.                                                                                                 
Darko bol nebezpečný gangster a všetci sa ho báli. Samozrejme, nemal som tú česť stretnúť sa s ním osobne a bol som za to rád. Bol jeden z dôvodov, prečo mama chcela, aby som šiel na pegečku a vypadol zo sociálnej štvrte.                                                                                                      Keď ma Dano pustil, chvíľu som ostal stáť a premýšľal, ako to, že má pätnásť ročný chlapec takú silu. Fero vzal môj školský batoh a prevrátil ho. Všetky učebnice sa mi z neho vysypali a to bolelo ešte viac ako moje brucho.                                                                                                                     ,,Fakt nič nemá," odsekol Fero a obrátil sa na odchod. ,,Zase nabudúce, pani učiteľka." Bol som rád, že ma nechali na pokoj. Väčšinou, keď nemám peniaze, ktoré by si vzali, ma zbijú ešte viac.                                       
Vzdychol som si, pozbieral učebnice a pozrel na hodinky. Päť hodín!                                                                                            Dobehol som ku bytovke a čo najrýchlejšie vybehol po schodoch. Otvoril som dvere. Oproti mne pri kuchynskej linke stála mama. Mala rozopnutý župan a vlhké oči. Pozerala sa na mňa utrápeným výrazom. Bolo mi jej ľúto.                                                                                                                                          
,,Filip," oslovila ma, ale neznelo to naštvane. Znelo to unavene a plačlivo. ,,Kde si bol?"                                         
,,P- prepáč. Mal som trest," myslel som si, že to vie. Preto ma jej otázka zaskočila. ,,Prepáč, je mi to ľúto. Nemohol som ti zavolať, lebo už nemám..."                                                                                           ,,Mobil," dokončila mama a posadila sa na stoličku. Vedela, že mi ho vzali Dano a Fero a nebola za to na mňa naštvaná. Radšej peniaze ako život, hovoril oco. ,,Choď sa učiť."                                                                
,,No vlastne na zajtra nič nemám takže..."                                                                                                                                       
,,Choď do izby!" povedala hlasnejšie. Vedel som, že smútok skrýva za prísnosť, tak som sa pobral.                                                  
,,Mami? A- ako sa má ocko?" váhal som, keď som sa to pýtal. Radšej som sa neotočil, ale vedel som, že začala plakať. Neodpovedala, tak som šiel do izby ako chcela a učil sa.

Musel som si to vyžehliť u Mazurovej. Rozhodol som sa, že urobím príklady z domácej na tabuľu. Chcel som ju uistiť, že nie som výtržník. 

Lenže stále som musel premýšľať nad tým, čo sa stalo a ako som sa cítil. Nechcel som si to priznať, ale páčilo sa mi Liane oplatiť, že sa mi vysmieval.                                                                                      Za svoje myšlienky som sa trepol po hlave. Pomsta, násilie a ubližovanie ostatným bolo proti všetkému, čomu som veril. Ale... čo keď sa mi to začalo páčiť?