Vtipkári

10. Kapitola

Sedel som v lavici a počúval výklad učiteľky. Mali sme psychológiu, ktorá ma celkom zaujíma, takže som sa snažil nenechať rušiť Alicou, ktorá sa posadila vedľa mňa.

Pod lavicou si čítala vtipy z nejakého detského časopisu a smiala sa. Snažila sa byť potichu, ale veľmi jej to nevychádzalo. Učiteľka ju už tretíkrát napomenula.

Keď sa psychologička chcela znova pustiť do výkladu, neprerušil ju Alicin smiech, ale rozhlas.

,,Dobrý deň," pozdravil riaditeľkin drsný hlas. ,,Ako ste si už určite všetci všimli, za pár dní sa v mestskom múzeu koná historický ples. Od dnešného dňa si budete môcť zakúpiť lístok na našej škole. Zľavnene za...   18, 90 €."

Moje spolužiačky sú medzi sebou začali šuškať. Dohadovali sa či pôjdu na ples.

Už som spomínal, že milujem históriu. Chcel som sa ísť pozrieť do múzea a na plese som taktiež nikdy nebol.

Bol tu však problém. Peniaze. Aj keď lístky zľavnili, nebudem si ich môcť kúpiť. Moje posledné peniaze mi ukradli tí dvaja idioti.

,,Každý, kto si lístok zakúpi, pôjde na ples s pani profesorkou Mazúrovou a pánom Mazúrom."

,,To bude super!" zvolala nadšene Alica. ,,Teším sa. Určite tam budú aj nejaké koláče..."

,,Ktoré chceš hádzať po hosťoch," doplnil som ju.

,,Chcela som povedať, že sa nimi napcháme, ale ani toto nie je zlý nápad," Alica sa diabolský usmiala, tak ako to vedela iba ona.

,,Ja sa s tebou napchávať nebudem," skonštatoval som otrávene.

,,Prečo? Nemáš rád koláče?"

,,Mám rád koláče, ale  na lístok nemám peniaze," vysvetlil som.

,,Aha," konečne zavrela hubu a zatvárila sa zamyslene. Potom nadšene luskla. ,,Mám nápad."

Zazvonilo na prestávku a s Alicou sme vyšli z triedy. Dostala nápad, nevedel som aký, ale bol som si istý, že je to niečo šialené, čo sa mi nebude páčiť.

Tento môj pocit sa znásobil, keď sme zastavili pri dverách riaditeľky.

Chytil som Alicinu ruku skôr než stihla zaklopať. ,,Drbe ti?"

,,Veď iba poprosíme riaditeľku aby ti zlacnila lístok," usmiala sa, akoby už zabudla, že sme u nej nedávno boli. Kto vie? Možno si reálne myslela, že sú s riaditeľkou kamarátky, ktoré sa nenávidia len na oko.

Zaklopala a ja som vzdychol. Keď sa zvnútra ozvalo ďalej, otvorili sme dvere a ja som sa začal triasť. Bál som sa ako toto dopadne. Vtedy som si spomenul na svoj sľub, že sa nebudem paktovať s Alicou.

,,Dobrý deň," pozdravil som a prehltol guču, čo sa mi robila v hrdle.

,,Zdravím, potrebujeme s vami pokecať," začala. ,,Ide o to, že tu to Filip by veľmi chcel ísť na historický ples, ale... Nemá dosť peňazí." Aby Alica potvrdila svoje slová, zatvárila sa smutne.

Vasiliovičová nadvihla obočie a premerala si ma. Určite si všimla, že sa bojím a kto vie, čo si pomyslela. Na tvári jej na milisekundu zahral úškrn.
Nevedel som, či si to všimla aj Alica.