Vtipkári

18. Kapitola

Sedeli sme s Alicou v Horúcej šálke. Kreslil som na náš výtvarný projekt učebnice dejepisu a psychológie. Alica mi povedala, aby som tam ešte pridal bábku z hodiny tvorivej dramatiky.

Chceli sme byť v klubovni a porozprávať sa o nevydarenom včerajšku, ale zvyšok sa nedostavil. Určite na nás boli nahnevaný a zišli sa niekde inde. Bezomňa a Alice.

Cez prestávku sme sa o tom rozprávali a snažili sa prísť na spôsob, ako sa do tých podzemných tunelov dostať, ale na nič sme neprišli.

,,Mám nakresliť marionetu alebo maňušku?" spýtal som sa Alice.

,,Maňušku, mám ich radšej. Ovládajú sa ľahšie," odvôvodnila a odpila si z hrnčeka.

Zdvihol som hlavu a chystal som sa napiť tiež. Predsa len, horúca čokoláda chutí lepšie, keď je horúca, a vtedy som zbadal riešenie našich problémov.

,,Aha, je tam Mazúr," povedal som Alici.

Otočila sa a zbadala archeológa, ako si s nejakým mužom sadli na kreslá do rohu kaviarne.

,,No a?" Alica sa znova pozrela na mňa.

,,Je to archeológ," začal som vysvetľovať, ,,historik. Tie chodby sú staré, musia tam byť najmenej 200 rokov. Ak o nich bude niekto niečo vedieť, tak je to on." Oči jej zažiarili, keď si uvedomila, že to môže vyriešiť všetky naše problémy.

,,A my ho poznáme," usmiala sa.

Vstali sme od stola a namierili si to k dvom mužom.

,,Dobrý deň, pán Mazúr," pozdravil som ho.

,,Ahoj Filip, Alica. Už som vám pred tým hovoril, že ma môžete volať Peter," usmial sa na nás. Rukou ukázal na muža vedľa seba. Vyzeral, že je po päťdesiatke. Na sebe mal zelený vlnený sveter a nohavice na traky. ,,Toto je Ján Delon. Kurátor múzea."

,,Rád vás spoznávam," starý pán Kurátor sa tiež usmial a obom nám potriasol rukou.

,,Aj my vás," pokračovala Alica. ,,Ale potrebujeme sa s vami o niečom porozpravať, Peter."

,,O čom, deti?" úsmev mu zmizol z tváre.

,,Noo, je to nepríjemná záležitosť, tak mohli by ste ísť s nami...?" chcel som, aby sme mu to povedali v súkromí.

,,Kľudne to povedzte teraz a tu. Pánovi Kurátorovi plne dôverujem," ubezpečil nás a Kurátor nám nakázal, aby sme si sadli.

,,Ide o to," začal som pošepky, ,,že niekto chce ukradnú sochu Atény."

Achreológ aj Kurátor na nách chvíľu napäto pozerali a potom sa začali smiať.

,,A kto taký?" opýtal sa Archeológ. ,,Pani učiteľka mi hovorila, že ste vtipkári."

,,Zlodeji umenia," vyhŕkla Alica.

,,Tí sú predsa vo väzení. A aj keby niekto sošku ukradnúť chcel, nepodarí sa mu to," pán Kurátor kývol na čašníčku, ktorá hneď pribehla. Zaplatil za obe kávy a aj naše horúce čokolády.

,,Ďakujeme, to ste nemuseli," poďakoval som.

,,Ale nezmysel, poďte s nami a dokážeme vám, že Aténu si nikto neodnesie," Kurátor aj Peter vstali a kráčali von z kaviarne.

Alica rýchlo schmatla náš obraz. Vzali sme si kabáty a vybehli za celkom rýchlimi dospelákmi.

Kráčali sme po uliciach, až sme skončili pri múzeu. Obaja vošli dovnútra a my sme ich nasledovali.

Muž za pokladňou chcel mňa a Alicu zastaviť, ale Peter ho zastavil, že sme tu s ním.

Prechádzali sme okolo exponátov. Bol som nadšený, že som v múzeu. Všade okolo nás dýchala história. Jediné, čo ma mrzelo bolo to, že som si výstavné kusy nestihol prehliadnuť viac, keďže Kurátor mal v múzeu určený cieľ.