Vtipkári

13. Kapitola

Mali sme výtvarnú a dokončovali sme obrazy krajiniek. Učiteľka nám pustila príjemnú relaxačnú hudbu a v triede bolo ticho. Táto situácia by bola odrazom ukážkovej pokojnej triedy, nebyť Alice.

Kreslenie jej veľmi nešlo. Mračila sa a vrčala. Hlasno čmarbala s ceruzkou a keď gumovala, celá lavica sa triasla.

,,Alica, mohli by ste pracovať trochu tišie?" spýtala sa jej pokojne učka.

,,A mohli by ste vy pustiť nejakú normálnu hudbu?" zaškerila sa Alica. Keď zdvihla hlavu a všimla si učiteľkin naštvaný výraz, ktorý ju posielal do riaditeľne, stíchla. ,,Áno pani učiteľka, budem ticho," odvetila pokorne až som sa začudoval.

Učiteľka si ju už ďalej nevšímala. ,,O dva týždne vás čakajú vaše prvé výtvarné projekty. Budete ich robiť vo dvojiciach, tak ako sedíte. Téma je: Prečo mám rád svoju školu."

V mysli som zastonal. Budem musieť robiť projekt s Alicou. No nič. Možno sa mi podarí s ňou dohodnúť. Celé to urobím ja a ju len podpíšem. Druhým problémom bola téma. Svoju školu som totiž neznášal.

Snažil som sa orientovať na pozitíva. Mal som rád vytváranie a teraz to budem môcť robiť.

,,Kedy to urobíme?" spýtal som sa Alice.

,,Emmmm, ja neviem. Môžeme aj dnes poobede u nás," povedala.

,,Fajn, kde bývaš?"

***

Poobede sme s Alicou stáli pred vilou Gabriela Filca- najbohatšieho človeka v meste. Zaviedla má tam Alica a tvrdila, že je to jej domov.

Pozemok bol riadne veľký. Celá vila mala hnedú a červenú farbu. Veža v strede mala kupolovitú formu a okná boli krásne vyleštené. Spoza veľkej kovovej brány som si všimol aj záhony na kvety po kraji príjazdovej cesty, ktorá viedla priamo pred biele dvojkrídlové dvere.

,,Dobrý vtip. A teraz poďme vážne k tebe," chcel som ju odtiahnuť za rameno skôr, než si nás všimne ochranka, stojaca pred veľkou kovovou bránou.

Alica má schmatla za rukáv a skôr ako som stihol protestovať, má previedla cez bránu.

,,Ahoj Robo! Čau Dušan!" kývla na ochrankárov.

,,Zdravím Alica," odkýval jej jeden. Další len kývol hlavou so založeními rukami.

Vtedy som si uvedomil zvláštnu skutočnosť. Ona tu reálne býva.

Bez slova sme kráčali k dverám.

,,Nevedel som, že Gabriel Filc je tvoj oco," nadhodil som, aby som túto situáciu lepšie pochopil.

,,Ale čo si," zasmiala sa. ,,Ten zatrpknutý starec nie je môj oco. Je to môj otčim. Moja mama si ho vzala, ževraj z lásky, aby som mala oca, ale aj tak som si istá, že je len zlatokopka." Odfrkla si a jej hlas už neznel tak veselo. ,,Nechala som si meno svojho skutočného otca. Ján Rojko. Zomrel už veľmi dávno."

Prikývol som, že chápem. Rozhodol som sa že sa v tom už nebudeš šprtať. Uvedomil som si, že s ňou mám predsa len niečo spoločné. Alica otvorila dvere a vstúpili sme dnu.

V predsieni to voňalo po palacinkách. Všetko bolo krásne čisté a vyleštené. Po ľavej strane viedlo schodisko s dreveným nalakovaným zábradlím. Alica si odložila topánky do komody z brezového dreva.

V strede miestnosti bol krásne utkaný koberec, ktorý znázorňoval kyticu tulipánov. Vyzul som si topánky a obul si papuče, ktoré mi podávala Alica.