Objavená (Iowa 3)

Kapitola 2

Grace

Pomaly som zdvihla mokrú tvár a pred sebou som zbadala čupieť mladého policajta v čiernej uniforme, ktorý na mňa ustarostene hľadel. Za ním som si všimla odparkované policajné auto s rozsvietenými svetlami, ktoré som vôbec nepočula prísť a na opačnej strane chodníka postávalo niekoľko ľudí, ktorí na nás hľadeli a o ticho sa zhovárali.

Zrejme som spôsobila na tejto ulici značný rozruch.

Policajt ma však chytil za ruku, čím upútal moju pozornosť a pozrela som na neho. Hoci som sedela kúsok od pouličnej lampy, aj v šere som na neho dobre videla. Mal výrazné sivomodré oči, ktoré mu nesmierne vynikali na peknej tvári, zrejme vďaka tmavému obočiu a hnedým vlasom. Z jeho veľkej dlane do mňa prúdilo teplo a jeho dotyk na mňa pôsobil veľmi upokojujúco. Akoby len to gesto, že ma drží za ruku, mi dodávalo pocit, že na tomto svete nie som sama.

"Áno," dostala som zo seba chrapľavým hlasom a voľnou rukou som si utrela mokré líca. "Som úplne v pohode."

Policajt si ma znepokojene prezeral, akoby mi neveril a nepúšťal mi ruku, ktorú mi pevne zvieral vo svojej dlani. Potom ku mne natiahol aj druhú ruku a položil mi dlaň na čelo, akoby chcel zistiť, či mám alebo nemám teplotu.

"Nezdáš sa mi v pohode," namietol zachmúrene a stiahol ruku z môjho čela. "Vyzeráš vyčerpane a vyhladovane. Zrejme aj dehydrovane."

Jeho záujem vo mne vzbudzoval rozpaky, ale nič som na to nepovedala, pretože to zrejme vychádzalo z jeho povolania. Pomáhať a chrániť, či nie? Ak by ma tu teraz nechal a zomrela by som, zrejme by ho vyhodili. To bol zrejme dôvod, prečo sa tak zaujímal. Pochybovala som, že by sa o mňa zaujímal čisto ľudsky. To by bolo príliš veľké šťastie.

"Ako sa voláš?" spýtal sa, keď som mlčala a vypol si vysielačku, ktorá mu zapraskala. Pohľadom som mu zablúdila na odznak, ktorý mal pripnutý na čiernej košeli a pod ním mal ceduľku s menom: L. Graham.

"Grace Smithová," odvetila som potichu a vytiahla som ruku z jeho dlane. "A naozaj som v pohode."

"Poď, postav sa," vyzval ma a postavil sa, ,,v aute mám fľašu vody a nejaký donut."

Chcela som namietať, ale niečo v jeho výraze ma presvedčilo, že by to bolo márne. Potom som si pripomenula, že je to policajt a tým by sa nemalo odvrávať. Navyše, čo som mohla stratiť? Bola som na dne. Ak mi chcel niekto pomôcť, nemala by som to odmietať. Navyše nie od niekoho, kto bol platený za to, aby mi pomáhal.

Preto som sa postavila a objala som si brucho, keď som zdvihla zrak k policajtovi. Prevyšoval ma takmer o polovicu hlavu a jeho ramená boli také široké, že by som sa v jeho objatí ľahko stratila. V brade mal takú sexy jamku, až ma striaslo. Jeho žena alebo frajerka mala šťastie, pretože bol vskutku veľmi atraktívny. Škoda len, že takéto typy sa nikdy nezaujímali o niekoho ako ja. Navyše, v mojej situácií som na niečo také ani nemohla pomýšľať.

Vzala som si od neho fľašu s vodou, ktorú mi podal a bez zaváhania som sa napila. Až potom som si uvedomila, že o ňom nič neviem a mohol byť nakazený nejakou infekciou. Keďže však už bolo neskoro, hodila som to za hlavu a znova som sa napila. Potom som si od neho vzala čokoládový donut, ktorý som zjedla tak rýchlo, až sa mi začalo čkať.

Policajt sa oprel o auto, založil si ruky na hrudi a skúmavo sa na mňa zahľadel. Sklopila som zrak na rozpálený betón, pretože jeho pohľad bol veľmi intenzívny a prenikal mnou ako röntgen. Mala som pocit, že vidí priamo do mňa.

"Nie si odtiaľto," prehovoril po chvíli ticha, zatiaľ čo zo mňa nespúšťal pohľad.

Pokrútila som hlavou, no skôr, než som mohla otvoriť ústa, tak pri nás zastavilo neznáme auto a vystúpil z neho David Smith.