Objavená (Iowa 3)

Kapitola 10

Grace

Zvyšok šichty sme neprehovorili. Keď konečne odbila tretia hodina poobede, podnik sa mierne zaplnil a vystriedal ma Aaron. Dylan tiež čakala na výmenu, no tá ešte meškala, tak som si vzala svoje veci, pozdravila som ich a vyšla som z baru na ulicu.

Ak chceš, kúsok odtiaľto je telocvičňa. Majú tam boxovacie vrecia. Choď tam a dostaň to zo seba, inak sa zcvokneš.

Spomenula som si na Dylanine slová a keďže sa mi nechcelo vracať domov, rozhodla som sa ísť zo seba dostať všetok hnev a frustráciu. Sadla som do svojho auta a zamierila som k telocvični, o ktorej mi hovorila. Síce som vôbec netušila, kde sa môže nachádzať, no rozhodla som sa ísť po hlavnej ulici a snáď ju nájdem. Ak nie, niekoho sa opýtam.

Nakoniec ma naviedol jeden starý pán, ktorý si na lavičke pod stromom čítal noviny. Zaparkovala som na malom parkovisku pri ďalších dvoch autách a s batohom som zamierila dovnútra.

Na recepcii ma privítala štíhla čiernovláska v športovej podprsenke, ktorá vyzerala, že má silikóny a skepticky si ma premerala, keď som jej povedala, že si chcem zaboxovať. Ignorovala som ten jej pohľad a čakala som, kým mi podá kľúčik od skrinky.

Potom som si schovala veci do skrinky a zamierila som do telocvične. Bola som taká napálená, že som ignorovala fakt, ako nevhodne som oblečená. Pochybovala som, že tu niekto chodil cvičiť v džínsových šortkách a tielku. Nevšímala som si ľudí, ktorí tu cvičili na rôznych nástrojoch a mierila som k boxovacím vreciam, ktoré viseli zo stropu pri pravej stene.

„Grace?" začula som za sebou známy mužský hlas, no neobzrela som sa. Ako som sa blížila k vrecu, emócie vo mne rástli a mala som pocit, že ak si neudriem, tak čoskoro vybuchnem.

Keby bolo na mne, okamžite by som ťa vyhodila tými dverami, ktorými si tu vošla. Nemáš tu čo robiť, akurát len každému ublížiš. Nechápem, prečo ťa otec ešte nevyhodil.

Slová Savannah mi rezonovali v ušiach a zbavili ma poslednej sebakontroly. Pristúpila som k vrecu a z celej sily som do neho začala udierať, aby som zo seba dostala všetky tie nahromadené pocity zloby, krivdy a bolesti. V očiach sa mi opäť objavili slzy, ktoré mi bez zábran začali stekať po lícach a keby som mohla, najradšej by som ešte aj kričala.

Nebolo mi však dopriate vybúriť sa, pretože som okolo pása pocítila dve silné ruky, ako ma objali a potiahli preč od vreca. Chrbtom som narazila do pevnej hrude a na uchu som ucítila známy hlas.

„Upokoj sa."

Luke Graham.

Nemusela som sa ani obrátiť, aby som sa presvedčila, či je to naozaj on. Hnevalo ma však, že ma vyrušil z môjho zúrivého tranzu, tak som ho chytila za zápästia, ktoré mal natisnuté na mojom bruchu a zaryla som mu do nich nechty.

„Pusti ma," precedila som cez stisnuté zuby, nespúšťajúc pohľad z vreca pred sebou.

„Nie." Jeho hlas sa ani nezakolísal.

Vybuchla som. „Daj mi pokoj!"

„Nie," zopakoval opäť tým pokojným hlasom. Jeho dych na mojom uchu mi spôsoboval veľmi príjemné zimomriavky, ktoré ešte umocnil adrenalín v krvi. „Robíš scény. A okrem toho, nesprávne boxuješ a môžeš si ublížiť."

Poobzerala som sa a naozaj sa na nás dívali všetci, ktorí tu boli. Pocítila som nával hanby a sklonila som hlavu, zatvoriac oči, aby som sa na nich nemusela pozerať.

Moja dnešná porážka bola dokonaná.

Akoby Luke vycítil, že som sa upokojila, pretože uvoľnil zovretie a obrátil ma k sebe. Otvorila som oči a zdvihla som k nemu zrak, cítiac sa skutočne príšerne. Keď som zbadala jeho ustarostené sivomodré oči, už som to nezvládla a ticho som sa rozplakala.