Objavená (Iowa 3)

Kapitola 24

Luke

Grace sa mi vyhýbala.

Zrejme som urobil osudovú chybu, keď som ju vtedy v bare zatiahol do skladu a tvrdo pomiloval. Ale dopekla, bolo to úžasné. A jej sa to tiež páčilo, pretože bola celá vlhká a vzdychala rozkošou. Tak prečo sa mi začala vyhýbať?

Nechápal som to. Potom ma však napadlo, že som ju zrejme vydesil. Bolo pravdou, že takto drsne som sa ešte nikdy nemiloval a bola to pre mňa nová skúsenosť. Bolo to však úžasné a dúfal som, že to tak vnímala aj Grace. Lenže som ju zrejme vydesil a preto odo mňa bočila.

To bolo pre mňa ako facka.

Keď som ju nedokázal zachytiť už niekoľko dní, tak som ju prestal vyhľadávať a rozhodol som sa, že jej dám na chvíľu pokoj. Zrejme bola zmätená, možno naštvaná a niekoľko dní na upokojenie jej rozhodne neuškodí. Tentoraz som sa jej však nemienil vzdať. Vtedy v tom bare som si uvedomil, že napriek všetkému svojmu strachu a svojej minulosti to s ňou chcem skúsiť. Ľúbil som ju celým srdcom, moja duša k nej tiahla a moje telo túžilo iba po nej.

Prečo by som sa jej potom mal vzdať?

Bože, len som dúfal, že svoje srdce neponúknem zbytočne.

Tak som čas bez nej trávil prácou, údržbou domácnosti a dokonca som konečne navštívil aj Georgea. Tentoraz už nesedel v parku, ale vo svojom kresle v malej izbe, kde tupo hľadel na svoje topánky a nevšímal si okolie.

„Ahoj," pozdravil som ho, keď som sa k nemu posadil a chytil som ho za vráskavú ruku. „Prepáč, že som sa v poslednej dobe neukázal. Bolo toho akosi veľa."

Samozrejme, nečakal som žiadnu odpoveď a tá ani neprišla. George na mňa ani len nepozrel, ani sa nepohol, no to ma neodradilo od toho, aby som pokračoval.

„Spomínaš si, ako som ti hovoril o tom dievčati? O Grace?"

Nič.

„Zaľúbil som sa do nej, starý otec. Je to úžasné dievča a veľmi rád by som ťa s ňou zoznámil. Má vlasy svetlohnedej vlasy a oči majú ten najsýtejší odtieň hnedej, ako čokoláda."

Zdalo sa mi, akoby som za sebou začul pobavený chichot, tak som sa obzrel a uvidel som mladú sestričku, ktorá prišla skontrolovať druhého pacienta a pobavene si ma prezerala. Nepoznal som ju, no jej chichot so mnou nič neurobil.

Nehanbil som sa za to.

„Váš starý otec ani nevie, že ste tu," poznamenala s úškrnom. „Hovoríte mu to zbytočne."

„Určite ma počuje," trval som na svojom a odvrátil som sa od nej. Opäť som sa zahľadel na Georgea, ktorý vôbec nezmenil polohu a pousmial som sa na neho.

„Páčila by sa ti."

Zaregistroval som, ako tá protivná mladá sestrička odišla a uvoľnil som sa. Potom som starému otcovi porozprával to, ako som zachránil dva psi z rozpáleného auta a ďalej som mu hovoril o posledných udalostiach v politike. Nakoniec som zobral z nočného stolíka jeho obľúbenú knihu a zopár strán som mu prečítal.

Už dávno som u neho nestrávil toľko času a veľmi mi to ulahodilo na duši.

Potom som zamieril domov. Akurát sa rozpršalo, takže som došiel domov počas toho najväčšieho lejaku a len čo som bol doma, tak som sa postavil k oknu s výhľadom na jazero a založil som si ruky na hrudi.

Toto bolo úžasné miesto. Také pokojné a ako stvorené pre rodinu. Bola by tu Grace so mnou spokojná? Ak by sa stalo, že mi osud konečne dopraje šťastie a s Grace k sebe opäť nájdeme cestu – bude sa jej tu páčiť?

Bože, dúfal som, že sa to stane. Nechcel som žiť bez nej, pretože môj život akoby nemal zmysel. Nemal iskru.

Ešte v ten večer som však zavolal Hannah. Nemal som na ňu síce číslo, ale vďaka Johnovi som sa s ňou mohol spojiť, aj keď sa netváril zrovna nadšene, keď som ju chcel k telefónu.

„Luke?" ozvala sa prekvapene. „Čo sa deje?"

Natiahol som nohy pred seba, prekrížiac ich v členkoch a zahľadel som sa na telku, v ktorej mi bežala detektívka.

„Chcel som vedieť, ako sa má Grace."

Nastalo krátke ticho, počas ktorého sa mi nervozitou stiahol žalúdok ako malému chlapcovi. Čakal som, kedy mi Hannah odpovie na moju otázku, pretože som umieral od zvedavosti.

„Celkom fajn," odvetila nakoniec a jej hlas nabral podozrievavý tón. „Prečo sa pýtaš?"

„Pretože mi na nej záleží," odvetil som bez zaváhania. „A vyhýba sa mi."

„Nuž, teraz má...náročné obdobie. Treba jej dať čas."

„To viem. Len som sa chcel uistiť, či je v poriadku."

„Si dobrý chlap," prehovorila hlasom, z ktorého som poznal, že sa usmieva. „Máš ju rád?"

Na krátku chvíľu sa mi zovrelo hrdlo, ale potom som potriasol hlavou, aby som sa toho pocitu zbavil.

„Áno. Veľmi."

„Aj ona teba, Luke. Len je toho na ňu teraz veľa a je zmätená z toho všetkého. Ale ak budeš trpezlivý, určite si k sebe znova nájdete cestu." Potom sa odmlčala a začul som, ako hovorí Johnovi. „Čo na mňa tak pozeráš? Je to pravda."

Uškrnul som sa, pretože som si vedel dokonale predstaviť, ako sa môj bratranec asi tvári. Stavil by som sa, že prevrátil oči nad tými slovami, pretože zneli ako z lacnej romantickej knihy.

Boli však presne to, čo som potreboval počuť.

„Dúfam, že máš pravdu, Hannah," odvetil som a vzápätí som si povzdychol. „Pozdrav Johna a majte sa."

„Maj sa, Luke."

Chcel som zložiť, ale náhle sa ozval Johnov hlas. „Vyprdni sa na to, čo ti povedala moja bláznivá frajerka. Ak Grace chceš, choď za ňou a bojuj o ňu. Inak ti ju vezme niekto iný."

Nadvihol som obočie, pretože niečo také som nečakal. Kým som však stihol na to nejako slovne zareagovať, John zložil a nechal ma dumať nad jeho slovami.

Čo tým myslel, že by mi ju zobral niekto iný? Vari vedel o niekom, kto by mal o ňu zálusk?

Už len tá predstava ma rozčuľovala a zaťal som obidve dlane do pästí.

Grace bola moja a nikomu nedovolím, aby mi ju zobral. Nie teraz, keď som sa konečne odhodlal priznať si, že ju milujem a chcem s ňou byť napriek všetkému, čoho som sa bál.

Budem o ňu bojovať.